Emil Horváth: Milovníkov som si zahral v živote neúrekom

Herca EMILA HORVÁTHA varoval otec pred svetskou slávou. Sám bol hercom a vedel, o čom hovorí. Napokon si aj po rokoch toho mladšieho diváci užívajú a študenti herectva si ho ako pedagóga pochvaľujú. Patrí mu jedna z hereckých šatní v labyrinte SND, kde sme v tichu obrovskej budovy debatovali. Napriek prísnej atmosfére sa rozhovoril o herectve, ako ho po rokoch vníma. Chýbajú mu divadlá, ktoré v Bratislave zanikli.

Chcel by som mať úsmev sladší ako Emil Horváth mladší... Spievate si občas túto pesničku Lasicu, Satinského a Filipa?

Pamätám si matne, keď kedysi vznikla. Je fakt, že mi pripomína moju mladosť. Autori akoby tušili niečo o tom, že som bol výrazne introvertný. Tak mi zvýšili popularitu (smiech).

Dodnes vás ľudia vnímajú ako Emila Horvátha mladšieho. Neprekáža vám, že tá koncovka prirástla k vášmu menu?

Pre poriadok je lepšie rozlišovať to, keďže otec bol tiež verejne známa osoba a som jeho menovec. Myslím, že s Martinom Hubom sme boli prvé herecké deti na Slovensku. Ešte nebohý Ondrej Jariabek mal dcéru herečku, ale tá emigrovala. Zdá sa, že mi tá koncovka zostane až do penzijného veku. Kedysi som si robil žarty, že mi poštár bude nosiť dôchodok na meno Emil Horváth mladší, a už je to tu. S otcom sme to vlastne urobili z praktických dôvodov. Mýlili si nás až tak, že jeho daň som musel platiť ja, alebo aj naopak. Keď nám raz nám prišli nejaké daňové preplatky, tak sme si povedali: nebudeme sa dohadovať, lebo nám nakoniec nenechajú nič. Rozdelili sme sa napoly a basta. Keď tak počítam, vlastne by som tú koncovku nemusel používať už dvanásť rokov. Otecko je na pravde božej od 1. januára 2001. Odišiel symbolicky, na Nový rok.

Nie veľmi chcel, aby ste sa aj vy stali hercom. Prečo?

Pochádzal z veľmi chudobnej sklárskej rodiny v Zlatne, kde bola veľká nezamestnanosť. Hercom sa stal, lebo bol šikovný. Učil sa za automechanika, vďaka čomu začal pracovať v Nitre v Devínskeho súkromnej spoločnosti. Nastúpil tam ako šofér majiteľa, potom začal robiť v tamojšom divadle rekvizitára a vozieval na predstavenia Františka Krištofa Veselého z Budapešti, ktorý bol vtedy veľká hviezda. Tak sa dostal bližšie k divadlu a postupne začal aj hrávať. Keďže spoznával nielen výhody, ale aj úskalia tohto povolania, chcel, aby som študoval niečo iné, hlavne reči. Na to som mu logicky odpovedal, že načo mi budú, veď nikam necestujeme. Bol tvrdý socializmus a v škole nás, asi štyroch chlapcov, vyšetrovali ešte aj kvôli tomu, že sme chodili na hodiny latinčiny. Jednoducho, otec chcel, aby som si vybral nejaké menej rizikové povolanie, ale samozrejme neuspel. Keď už nevedel, aký argument použiť, povedal: tak prosím ťa pekne, aspoň sa staň režisérom. Nakoniec som mu predsa len trošku vyhovel.