Ak činoherný režisér hosťuje v opere, hneď vo vzduchu visí nejaký škandál. Ako môže rozumieť opere? A pozná vôbec noty? Inscenovanie opier činohernými režisérmi sa však aj napriek tomu stáva bežnou súčasťou nielen nášho, ale aj svetového divadelného diania. Nejde len o cnosť z núdze v situácii, keď je kvalitných operných režisérov ako šafranu. Pri krížení zdanlivo nekompatibilných svetov všetci dúfajú vo vzájomné inšpirácie, nové podnety, ktoré môže tvorivé prepojenie skúseností z rôznych divadelných žánrov priniesť. Česká scéna posledných rokov zaznamenala v tejto oblasti hneď niekoľko pozoruhodných i boľavých konfrontácií.
Režisér Ján Antonín Pitínský v apríli minulého roku nevyšiel pri klaňačke po premiére Smetanovho Dalibora ani na scénu po tom, čo časť divákov v hľadisku hlasne bručala. Podobný škandál má aj svoje mediálne výhody - produkcia sa dočkala obrovského ohlasu v tlači a kritík, ktoré sa produkciou zaoberali, bolo takmer štyridsať. Bez problémov sa neobišla ani Tosca v réžii Vladimíra Morávka v pražskom Národnom divadle. Séria aranžovaných pohyblivých obrázkov, manipulácia s postavičkami akoby vystrihnutými z pražského orloja, navrhnutá scénografom Alešom Votavom a kostýmovou výtvarníčkou Alexandrou Gruskovou nepotešila konzervatívnejšiu časť operného publika. Slovenským činoherným pionierom v oblasti hudobného divadla je v posledných rokoch predovšetkým Jozef Bednárik, ktorý sa na svoj vstup do opery odhodlal ešte v roku 1987 réžiou Donizettiho Maniere Teatrali v Komornej opere Slovenskej filharmónie.
Roman Polák, ktorého Tosca mala tento víkend premiéru v košickom Štátnom divadle, je operným nováčikom. V tomto divadle však prednedávnom inscenoval prvú operetu, divácky úspešnú Dusíkovu Modrú ružu. Aby ho za chrbtom nikto neohováral, Polák otvorene vyhlasuje, že noty nepozná. To, čo ho však na Tosce lákalo, bola jej dramatickosť, kontrasty v hudbe i vo výborne napísanom librete. Do vrcholného operného diela, ktoré bolo v Košiciach naposledy inscenované v roku 1983, teda už skoro pred dvadsiatimi rokmi, doniesol Polák hlbšie rozkrytie postáv, jednoduchú, ale zreteľnú interpretáciu príbehu, ktorý odrazu zaznel ako od Shakespeara.
Najnovšia košická Tosca nie je, na rozdiel od tej Morávkovej, úchvatným scénografickým výbojom. Scéna Vladimíra Čápa je striedma, koncepcia nie je postavená na scénických efektoch. Polákovo videnie nie je také výrazné, aby nad ním museli speváci „víťaziť“, ako o pôsobení Evy Urbanovej v Morávkovej Tosce napísal istý recenzent. Jediným prvkom, ktorý réžia zdôraznila, bol motív obety, čo sa na scéne vizualizuje tak v podobe obrazov umučenia sv. Sebastiána, ako aj v postave dieťaťa s baránkom. Istým úletom sa mohlo v opere zdať azda len častejšie využívanie javiskovej točne, kazené trochu hlučnejším chodom mechaniky. Dymilo sa minimálne.
Režisér - činoherník postavil na prvú premiéru Tatianu Paľovčíkovú, ktorá bola podľa súdu viacerých menej spevácky suverénna ako alternujúca Iveta Matyášová. Čo však narobíme, činoherec je činoherec. Viac ako na spev dáva dôraz na to, aby motivácie postáv boli zrejmé a aby medzi postavami boli čitateľné vzťahy. A práve z tohto pohľadu napĺňala režisérove očakávania viac empatiu vzbudzujúca Paľovčíková.
V každom prípade, keď premiérové vzrušenie pominie, diváci si budú mať možnosť vybrať z dvoch solídnych obsadení. A divadelnému riaditeľovi, ktorý mal nie tak dávno problémy skôr či a komu hrať, môžu kuloárové diskusie o tom, ktorá z predstaviteliek hlavnej úlohy je lepšia, znieť ako rajská hudba.
