KNIHA TÝŽDŇA / ČAS ZTRACENÝCH HOLUBIC
Sofi Oksanen neponúka svojim čitateľom jednoduché príbehy. Inak to nie je ani v jej najnovšej knihe o tajných službách v Estónsku
„Každý má svoj bod zlomu, a pokiaľ ľudskú myseľ nedokáže zlomiť nič iné, zlomí ju čas. Čas myseľ skôr alebo neskôr navráti do dôb, kam sa človek vrátiť nechcel.“ Tak píše vo svojej najnovšej knihe Čas ztracených holubic (Odeon Praha, 2013) estónska autorka Sofi Oksanenová.
A ako sa to u nej stalo takmer pravidlom, čitateľovi rozprestrie obraz svojej krajiny a jej obyvateľov v čase, keď Estónsko nebolo slobodnou krajinou, ale zmietalo sa pod nemeckou a neskôr sovietskou okupáciou.
Kto si zvykol na ženské postavy z jej predošlých kníh, bude už na začiatku príbehu trochu prekvapený. Oksanenová totiž opustila známe múry ženského sveta a príbeh vybudovala z mužskej perspektívy. Z perspektívy dvoch bratrancov, ktorí síce majú rovnaký domov, no tam sa ich spoločné znaky končia.
Za slobodné Estónsko
Edgar a Roland spolu začínali v boji za slobodné Estónsko, keď ho počas druhej svetovej vojny ovládli boľševici. Spolu sa skrývali v lese, aby ako súčasť partizánskeho odboja dokázali pre svoju krajinu urobiť viac ako tí, ktorí sa len nečinne prizerali, ako ich vlasť plienia Rusi. Avšak už na začiatku sa ukazuje, že Edgar Parts nie je muž činu, ale skôr zbabelec, ktorý využíva každú príležitosť, aby sa bitke vyhol. Láska k vlasti mu totiž pre boj a vystavenie sa nebezpečenstvu nestačí.
Roland Simsons je jeho opakom. Pre vlasť by položil aj život a ako neverí Rusom, tak neverí ani Nemcom, ktorí ich pri moci vystriedali. Pochybuje, že odchodom boľševikov sa niečo zmení a že Nemci sú tí praví osloboditelia jeho vlasti. „Po víťazstve pri Sevastopole o úspechu Nemcov nikto nepochyboval, ani o tom, že iba Nemci nás môžu zachrániť pred novým boľševickým terorom. Ale v našich radoch sa verilo v nezávislosť Churchilla a Atlantickú chartu, v návrat nezávislosti po skončení vojny. (...) Nič nenaznačovalo, že by sa Nemci riadili našimi požiadavkami aj inde ako na úrovni slávnostných prejavov.“
Tieto dve hlavné postavy spája Edgarova manželka Juudit, ktorá je len akýmsi vrcholom románového trojuholníka. Jej ženský pohľad je dôležitým doplnkom mužského sveta, akýmsi iným pohľadom na sled udalostí, ktorý vnáša do románovej konštrukcie pochybnosti o svete naokolo.
Sofi Oksanenová dômyselne prepletá príbehy všetkých postáv a na ich životoch postupne zobrazuje estónske dejiny. Čitateľovi predkladá ľudské tragédie a osudy, ktoré sa prelínajú s hľadaním pravdy v hromade prekrútených faktov a klamstiev.
S faktami bez následností
Autorka nevedie čitateľa ľahkou cestou, tak ako to nerobila ani vo svojich predchádzajúcich románoch, s ktorými kniha Čas ztracených holubic tvorí románovú tetralógiu (po Stalinových kravách, Očiste a Baby Jane).
Oksanenová neopisuje udalosti od 40. po koniec 60. rokov minulého storočia v časovej následnosti. Je pre ňu typické striedanie období, perspektív aj samotných rozprávačov. Kým na začiatku by sa mohlo zdať, že si na rozpovedanie príbehu konečne vybrala pozitívnu postavu, čitateľ neskôr zistí, že Roland sa dostáva do úzadia a jeho pasáží, ktoré sú rozprávané v prvej osobe, postupne ubúda. Naopak, pribúdajú kapitoly rozpovedané v tretej osobe, vďaka čomu je čitateľ vťahovaný do Edgarovho sveta.
Negatívom knihy však zostáva nevyrovnanosť postáv, Edgarova je totiž omnoho plastickejšia ako Rolandova. Autorka priznala, že inšpiráciou pre túto postavu bol skutočný agent, ktorý počas svojho života spolupracoval s niekoľkými tajnými službami. „Bol to muž, ktorý nesmierne obdivoval slávnych mužov svojej doby, hviezdy, idoly – pilotov. Aj on sám sa túžil stáť letcom. Vydával sa za pilota, rozprával príbehy o nebezpečných situáciách, do ktorých sa pri akciách dostal, a o slávnych osobnostiach, ktoré vo svojom lietadle viezol. Dokonca si vyretušoval a upravil rôzne fotografie tak, aby na nich vystupoval ako pilot. V skutočnosti nikdy neletel a nemal ani pilotnú licenciu.“
Odhliadnuc od tohto nedostatku je kniha dobrou sondou do psychiky ľudí v krajine, ktorá svoju nezávislosť veľmi nezvládla. A aj pre slovenského čitateľa tak môže byť veľmi príťažlivá z hľadiska skúseností s totalitnými režimami. Rozpráva totiž o voľbách, ktoré robíme, o verejnosti, ktorá ich súdi a o zradách, ktoré neovplyvňujú len ich hlavných aktérov. A v neposlednom rade je kniha príbehom o krajine, v ktorej sa našli aj takí, ktorí sa odmietli prispôsobiť vládnej moci.
