Remake bez príčiny

RECENZIA / FILM

Tvorcovia remaku sa nenamáhali ozvláštniť pôvodný notoricky známy príbeh.

Kimberley Pierce režírovala iba tri celovečerné filmy. Hneď prvý Chlapci neplačú vyniesol Oscara herečke Hilary Swankovej za rolu transsexuálky z malomesta. Mnohí sa možno vyberú na novú Carrie zo zvedavosti, ako citlivá filmárka využila novú adaptáciu románového debutu Stephena Kinga na zobrazenie drámy tyranskej bigotne veriacej matky a dospievajúcej dcéry. A najmä na stvárnenie hrôz, ktoré v dieťati s telom ženy rozpúta prvá menštruácia.

Omyl

Carrie Kimberley Pierceovej nie je nová adaptácia inšpiratívneho textu, ale remake rovnomenného filmu Briana De Palmu z roku 1976. Producenti spoločností MGM a Screen Gems jednoducho nadobudli pocit, že De Palmov dvoma Oscarmi ovenčený film zostarol a treba ho modernizovať. Akoby zabudli, že štyridsať rokov od prvého vydania je príbeh Carrie notoricky známy a sotva niekoho prekvapí, rozhodli sa, že ho ničím neozvláštnia.

Ak už nemôže vzniknúť verná adaptácia obsahovo i formálne zaujímavého Kingovho mozaikovitého textu, no ani jeho nová, možno aj feministická interpretácia, uspokojili by sme sa hoci aj len s modernou formou starého známeho filmu. Žiaľ, nedostaneme ani tú.

Stroj času

Príbeh dievčaťa, nadaného telekinetickými schopnosťami, je otrocky prenesený zo sedemdesiatych rokov do súčasnosti bez hlbších úprav scenára. V bežnom súčasnom svete pôsobia Carrieta N. Whitová i s matkou Margaret ani čoby ich práve dopravili z minulosti.

V ére všadeprítomných mobilov, tabletov, prehrávačov a internetu vyznievajú umelo, neprirodzene a neuveriteľne. No ani spolužiaci, pedagógovia a susedia nie sú našimi súčasníkmi. Akoby vystúpili z Pomády či z filmu Alfreda Hitchcocka. Akým deťom by sa dnes chcelo vlámať na prasačiu farmu, zabiť úbohú ošípanú, podrezať ju a zachytiť jej krv len preto, aby zosmiešnili spolužiačku? Internet predsa ponúka oveľa viac účinnejších a menej prácnych spôsobov!

Grace s gráciou

Nielen prostredie, vzťahy i motivácia zlyhávajú na plnej čiare. Sú príliš umelé na to, aby sme im uverili, ale primálo šialené na to, aby sa stali zábavnými. Aj samotný príbeh sa vlečie, negraduje a finálny súboj je nakrútený mimoriadne neobratne.

Lepšie sú postavy matky a dcéry. Julianne Moore vytvorila doslova hitchcockovský charakter, vzrušujúcu a mrazivú štúdiu šialenej ženy, ktorá hľadá útočisko vo vlastnej interpretácii Biblie.

Šestnásťročná Chloë Grace Moretz sa na postavu doma i v škole týranej Carrie hodí vekom, hoci je príliš pekná, známa i opozeraná – a obmedzuje ju zlý scenár aj celá hlúpa koncepcia remaku. V rámci možností vyťažila z neveľkého poľa pôsobnosti maximum a jej Carrie skutočne občas vzbudzuje čosi ako súcit.

Napriek kvalite výkonov Julianne Moorovej a Chloë Grace Moretzovej však silnejší zážitok i pôžitok ako nový film dokáže priniesť opätovné čítanie pôvodného románu Stephena Kinga, na ktorom netreba meniť či modernizovať ani bodku.