V piatok zomrela významná slovenská výtvarníčka Eva Trachtová. Posledná rozlúčka bude 22. októbra o 11.45 h v bratislavskom krematóriu.
Bolo to nedávno, aspoň mne sa tak zdá, keď sme sa stretli s Evou Trachtovou u nás doma, pri kávičke a ona si, samozrejme, k nej zapálila cigaretu a rozpravala mi o Žulke Zemanovej rodenej Alexy, o Dagmar Rosůlkovej, o tom, aké techniky glazúrovania, modelovania svojich keramík používali, aká bola najlepšia hlina, v čom boli rozdielne, aké to boli ženy - keramičky. Obe totiž študovali na bratislavskej ŠURke – jedna menej známa a druhá oslavovaná, a ja som sa chcela dozvedieť niečo viac o tej menej známej - Žulke.
Eva Trachtová obe osobne poznala a so šarmom stále peknej ženy aj trochou irónie, ktorú som u nej mala rada, mi ochotne a veľmi živo vykreslila jemnú a elegantnú dámu Zemanovú. Vedela o svojej profesii veľmi veľa, hovorila o nej s láskou, ale aj s nadhľadom.
Trachtovci sa v mojej rodine a medzi našimi známymi často spomínali, veď Eva bola len o pár rokov mladšia ako moja mama, Ján Trachta bol novinár ako môj otec a poznám aj obidve ich dcéry. Asi preto som ju nikdy nevnímala len ako známu výtvarníčku, odhodlanú urobiť pre svoj fach čo najviac, ale aj ako rodinnú známu.
V našom, žiaľ, poslednom rozhovore tiež spomínala, ako sa zakladali keramické dielne v rámci Slovenského fondu výtvarných umení (1954) a ona osobne k tomu prispela svojimi vedomosťami, skúsenosťami a kontaktmi a, samozrejeme, alebo hlavne, svojou tvorbou. Tie dielne boli z dnešného pohľadu úžasný počin. Okrem keramickej vznikli aj textilná, zameraná na filmtlač, grafická, kameno-sochárska a neskôr aj sklárska.
Pamätám sa, keď som v SFVU pracovala koncom 80. a začiatkom 90. rokov a pre tieto dielne vtedy navrhovali hádam všetci významní výtvarníci. V predajni Dielo sa dali kúpiť limitované série keramických obedových súprav, kávových či čajových šálok, dekoratívnych interiérových doplnkov a mnohé z nich boli práve od Evy Trachtovej.
Bolo mi ľúto, že nemám pri sebe diktafón, aby som zaznamenala jej autentické spomienky a nezameniteľný štýl rozprávania práve pre jej mladých kolegov, ktorí nemali veľa možností ju poznať. Dohodli sme sa, že sa stretneme a budeme viac hovoriť o nej, o keramike a jej tvorbe, ktorú dokonale ovládala, o histórii, o tom, že nám daruje niektoré svoje návrhy do múzea dizajnu, aj o superčasoch na chate v Senci či o pravnúčatách.
Stále bolo niečo veľmi dôležité a ja teraz ľutujem z osobných a hlavne profesionálnych dôvodov, že som to nestihla.
Autor: Katarína Hubová
