Opera Námesačná patrí k obľúbeným belcantovým titulom svetových scén. Má síce naivnú zápletku (žiarlivý Elvino odvrhne snúbenicu Aminu pristihnutú v spálni grófa Rodolfa, kam ju však nepriviedla nevera, ale námesačnosť), ale aj atraktívne vokálne party. Košická dramaturgia jej uvedením spojila viacero motivácií. Bellini sa tu dosiaľ nehral, belcantová očista mohla súboru prospieť a jeho najvýraznejšia protagonistka dostať profilovú rolu. No dobrý úmysel sa naplnil len obmedzene.
Dôvodov je viacero. Inscenácia hosťujúceho českého režiséra Viktora Málka je zbytočne „uvravená“ (paralelné akcie dedinčanov rušia náročné spevácke čísla, nadrozmerné insitné bábky pôsobia ilustratívne) a v kľúčových momentoch zmätočná (nezvládnuté odhalenie spiacej Aminy v grófovej spálni, nevypointované finále opery). Málo invenčná scénografia Jaroslava Záděru sa spolieha na vrtiacu sa točňu a klišéovité svietenie.
No ani hudobná zložka, odhliadnuc od pekne znejúceho zboru, nevychádza dobre. Dirigent Peter Valentovič sa snažil o čistotu orchestra, v dynamike i tempe ho však neraz poddimenzoval, takže naštudovaniu chýbajú energia a spád. A hoci viacerí domáci protagonisti správne pochopili príležitosť kultivovať objemné hlasy (Tatiana Paľovčíková ako Lisa, Marek Gurbaľ ako Rodolfo), bez štýlového vypracovania partov pod rukou dirigenta ostala ich snaha na polceste.
Omylom bolo obsadenie hosťujúceho tenoristu Ondreja Šalinga (Elvino), ktorému je estetika virtuózneho belcantového spevu na míle vzdialená. Fakt, že celá produkcia stojí (či v tomto prípade skôr padá) na spevákovi bez alternácie, ostáva do budúcnosti jej vážnym hendikepom.
Výrazným momentom je tak iba kreácia Michaely Váradyovej. Jej melancholicky sfarbenému, mäkko vedenému sopránu so žiarivou vysokou polohou part Aminy pekne sedí. Či to postačí k životaschopnosti Námesačnej, ukáže čas. Na pozitívny zápis do poddimenzovanej tradície belcanta na Slovensku však jeden kvalitný výkon nestačí.
