Je to trochu zvláštnosť. Časopis Rolling Stone menuje päťsto najlepších skladieb rockovej histórie a pesnička z prvej priečky porušuje všetky pravidlá.
Nehovorí o láske, je asi tak dvakrát dlhšia ako bežné single, nemá príliš učesaný zvuk, spevák občas zatne mimo a kapela tiež.
Napokon, nahrali ju za jediný deň a klávesové podklady, ktoré všetci kopírujú ako číru dokonalosť, v skutočnosti zaranžoval diletant, čo sa v štúdiu vyskytoval náhodou.
Nehovoriac o tom hlavnom. Veršoch, ktoré sám Bob Dylan pripodobnil k „nenávistným zvratkom“.
„Zostáva iróniou, že jednou z najznámejších skladieb folk-rockovej éry spojenej s ideálmi mieru a súznenia, bola mstivá kantiléna,“ píše v knihe Down the Highway pesničkárov životopisec Howard Sounes.
Bezvýznamná nula
Like a Rolling Stone
- Otvára album Highway 61 Revisited z roku 1965
- Ako singel vyšla dva mesiace predtým s menej známou Gates of Eden. V americkej hitparáde vydržala 12 mesiacov a dosiahla 2. miesto
- Dodnes je to Dylanov najväčší hit
Skladba s názvom, ktorý u nás prekladajú ako „Ako tulák“, nie je oslavou slobodného tuláckeho života. Predstavte si interpreta, ktorý sa vás vypytuje, čo si najviac ceníte na svojom živote a potom to výsmešne rozmetá.
Aké je to, keď prídete o ilúzie, skončíte na dne ako tulák, bezvýznamná nula? „Tak čo, aký je to pocit?“ vystupňuje škodoradosť refrén.
Trvá to šesť minút a napriek dohadom, že autor musel byť na niekoho veľmi, veľmi nahnevaný, terčom je skôr niečo iné, všeobecné: sebaklam tých druhých. Hiphop ešte neexistoval, ale bol to vlastne nenávistný výpad, v rape „diss“.
Hektický rok´65 pritom mohol vyzerať aj inak. Predchádzajúci Album Bring it All Back Home mal obrovský vplyv, muzikanti kopírovali jeho tvrdý, elektrický zvuk, coververzie od Beach Boys, Byrds či Cher bodovali v hitparádach.
Niečo iné prežíval sám pesničkár, ktorý bol vyčerpaný z britského turné (to zachytáva slávny dokument Don´t Look Back), nespokojný s publikom a rýchlou slávou. Ako tvrdil časopisu Playboy, zvažoval aj takú možnosť, že ukončí kariéru.
„Lenže potom prišla Like a Rolling Stone a všetko bol inak,“ nezabudol doplniť.
Jednoduché klávesy
Počas roku 1965 maniakálne písal. Rozsiahle texty nemali byť pesničkami. Až kým jedného dňa nezobral desiatky strán „nenávistných zvratkov“ a nezistil za klavírom, že „How Does It Feel?“ je ideálny refrén. Text bol hotový hneď a o dva týždne – 16. júna – začali v New Yorku nahrávať. Tiež bleskovo.
Pesničkár v tom čase nemal stálu kapelu. Do štúdia angažoval muzikantov, o ktorých predpokladal, že pochopia jeho zámer a dostanú zo seba prekvapivý výkon.
Dylanovu dôveru mal mladý bluesový gitarista Mike Bloomfield, ktorý povyberal kapelu: Paul Griffin (klavír), Bobby Gregg (bicie), Josef Mack (basgitara). Je bizarnosťou rockovej histórie, že chlapík menom Al Kooper za organom bol vlastne gitarista, čo do štúdia prišiel iba pozrieť na slávnejších kolegov. Na klávesy toho veľa nevedel, no v istej chvíli sa vkradol za nestrážený Hammond organ a hudbu podfarboval infantilným sprievodom.
Mnohí by tiež nepovedali, že Like a Roling Stone mal byť pôvodne trojštvrťový valčík. Trvalo celý deň, kým muzikanti prišli na to, že lepšie sú štyri doby a pesničku pätnásťkrát nahrali.
Keď si ju prehrávali, Dylan poprosil producenta Toma Wilsona, aby dal viac nahlas klávesy. Na námietku, že ten chlapík za organom nie je žiadny profesionál, vybuchol a nedal si to vyhovoriť – organ na nahrávke zostal a stal sa legendárnym klávesovým motívom.
V apríli 1965. FOTO - PROFIMEDIA
Opatrné rádiá
Ako píše Howard Sounes, iba máloktorá pesnička mala väčší vplyv. Bruce Springsteen, ktorý v polovici šesťdesiatych rokov prežíval pubertu, si dobre pamätá neústupčivý hlas, ktorý naňho zapôsobil, keď ju počul v rádiu.
Paul McCartney mal pocit, že skladba môže „pokračovať donekonečna. „Bob nám všetkým ukázal, kam možno v hudbe zájsť,“ povedal ex-Beatle. Vzniklo množstvo coververzií, len o tomto jednom songu píšu celé diplomové práce.
Paradoxne, rádiá ho odmietali a vydavateľstvo Columbia z neho nechcelo singel. Až keď na skúšobnej acetátovej platni unikla do klubu Arthur medzi newyorskú smotánku udávajúcu trendy v hudbe, dídžeji rozpoznali jej kvality a dožadovali sa singla od vydavateľstva. Ten vyšiel 20. júna. Vôbec po prvýkrát sa stalo, že sa v hitparáde tak dlho udržala pesnička Boba Dylana v pôvodnom znení, nie prerábka od iného interpreta, čo bývalo zvykom predtým.
Paradox číslo 2: kým rádiá v nej nechceli vidieť komerčný potenciál, folkovej komunite pesnička stelesňovala komerciu, ktorú neznášali. Len štyri dni po vydaní singla Dylan koncertoval na festivale Newport, kde ho s ňou vypískali.
Ľavicovo zameraná folková scéna, z ktorej vyšiel, uznávala akustickú gitaru, elektrická im stelesňovala kapitalizmus. Tvrdohlavý pesničkár nechápal, čo je na tom zlé a vymyslel ‚trucpodnik‘. Narýchlo postavil elektrifikovanú zostavu a priviedol ju na pódium. Like a Rolling Stone sa do publika zarezala ako druhá...
Čo poučné z toho vyplýva? Ak chcete nahrať nesmrteľný hit, nemusíte hovoriť o láske, vojsť sa do troch minút, či poslúchať dramaturgov z rádia. Alebo môžete. Len si z neurobte pravidlo.
Like a Rolling Stone á la Jimi Hendrix na festivale Monterey Pop (1965)
