Speváčka, ktorá si pred rokmi získala ľudí svojou podmanivou inakosťou, jedného dňa odišla skúsiť šťastie do Londýna. Medzičasom sa stala matkou a upevnila si partnerský vzťah s producentom Eddiem Stevensom. JANA KIRSCHNER dnes žiari šťastím a žije naplno svojou hudbou. Všetku novú energiu vložila do písania skladieb pre nový album. Počas záverečných príprav zažíva patričné vzrušenie a oplýva radosťou. Materstvo dodalo jej životu nový zmysel a pridalo na kráse.
Prichádzate po troch rokoch s novými pesničkami a s malou dcérkou. Ako ste to dali dokopy?
Mala som dosť búrlivý rok. Niekedy v decembri minulého roka som odišla z veľkého vydavateľstva Universal, konečne sa mi podarilo dohodnúť sa, aby som mohla byť slobodná. Prinieslo mi to obrovskú radosť, ale zároveň nové neistoty. Po pätnástich rokoch som bola hodená na otvorené more a rob si, čo chceš. Navyše som prechádzala aj obdobím zmeny manažmentu. Hľadala som manažéra pre tento projekt a skúsila som asi päť ľudí, vždy chvíľu zotrvali v procese, a potom sme zistili, že sa naše cesty rozchádzajú. Stále robím s Jožkom Šebom, ktorý však už necháva všetky rozhodnutia na mne.
Nie je to príliš veľká zodpovednosť?
Je obrovská, a nielen za tento projekt, ale aj za moju rodinu, čo je pre mňa tiež nová situácia. Popri radosti z rodiny a tvorby dostávam aj zrkadlo o realite toho, aké to je, keď sa človek manažuje sám.
Aké je to zrkadlo?
Boli časy, keď som si vravela – ja som ten umelec, ja to nemusím robiť, nechcem sa starať o peniaze, o webstránky a kopu ďalších vecí, chcem robiť len hudbu. Dnes si dokážem zapisovať do diára, zapamätať si veci, pohotovo odpovedať na e-maily. Ešte pred pol rokom som bola v organizačných veciach úplne stratená. Teraz sa snažím mať všetko pod kontrolou. Nie je to ideálne, ale zlepšuje sa to.
Neutrpela tým vaša hudba?
Napodiv to s ňou išlo dobre a vznikla tentoraz veľmi rýchlo. Navyše sme dali dokopy skvelých muzikantov. Niektoré veci nám nevychádzali tak, ako by sme chceli, ale čo sa týka hudby, išli sme naplno a neváhali sme. A na tom nám najviac záleží. V každom prípade, moje bohémske roky sa zrejme skončili a prišlo obdobie, keď treba pracovať.
Zrejme vás nasmeroval aj rodinný režim.
Tam sa to začalo. Spočiatku som sa vnútri búrila, lebo som zacítila, že to asi nebude úplne ľahké. Ale našu dcéru vychovávame podľa nášho režimu. Chodí spať o pol desiatej večer, čo nám vyhovuje, lebo robíme často v noci, a ráno vstáva o deviatej. V noci „straší“ iba výnimočne. Je to dobré dieťa, dobre sme si vybrali!
Ako dostala meno Matilda?
Kedysi bolo to meno dosť populárne, preto je dnes Matíld viac medzi babičkami. A predovšetkým, Matilda sa volal londýnsky pub, v ktorom sme sa stretávali s mojou najlepšou kamarátkou. Je to miesto, ktoré bolo pre mňa v čase, keď som sa odsťahovala zo Slovenska, kúskom domova. Môj dôvod teda nie je veľmi poetický (smiech). Ale keď som to oznámila Michalovi Horáčkovi, povedal, že nič poetickejšie ako nazvať dcéru podľa krčmy som nemohla urobiť. Eddie prišiel ešte s druhým menom, v Anglicku takzvaným middle name. Keďže chcel, aby to bola Janushka, museli sme si pýtať od britskej vlády výnimku a založiť za 90 libier nové meno.
Ako reaguje dcéra na proces vašej tvorby a všetko okolo nej?
Občas, keď videla, že mi to prerastá cez hlavu, vyžadovala si viac pozornosti. Práve preto som sa začala viac snažiť, aby som v jej prítomnosti neriešila pracovné záležitosti a nepoužívala laptop. Párkrát sme sa s Eddiem prichytili, že sedíme každý pri svojom počítači a dieťa behá medzi nami. Povedali sme si stop, toto nie je dobré. Istý čas sme dokonca skúšali zaviesť pravidlo, aby sa v nedeľu u nás nepoužívali ani mobily. Maximálne sa mohlo zavolať starým rodičom. Fungovalo to asi dve nedele, ale odvtedy sa to zlepšilo. Matildu zapájame do nášho života, bola s nami na jar aj v nahrávacom štúdiu, i keď to bolo náročné, s pomocou opatrovateľky sme to zvládli. Každý z nás je s ňou rád aj sám, vtedy tomu druhému zostáva čas pre seba a na individuálnu prácu. Naša dcéra je pre nás oázou pokoja.
Dcéra Matilda sa už zapája do muzikantského života.
Vráťme sa k hudbe. Ako ste sa počas materskej vrátili k práci? Pocítili ste vyslovene potrebu tvoriť?
Keby to bolo celé na mne, tak pravdepodobne nenahrám nič ďalších päť rokov (smiech). Bol to Eddie, kto ma stále povzbudzoval - začni robiť, písať a skladať, nemôžeš stagnovať, musíš pokračovať, si v najlepších rokoch a tvoj hlas má najlepšiu kvalitu. Ja som sa spočiatku vzpierala, mala som hlavu inde a radšej som išla do parku s Matildou. Sem-tam sa však vyskytli dni, keď sme sa zobudili a začali sme si len tak hrať na klavíri a niečo vymýšľať, nahrávať. Zrazu som zistila, že mám chuť pokračovať v tom. A tak som súhlasila. Začali sme zháňať muzikantov a predstavovať si, ako by to celé mohlo znieť. Hoci sme ešte nemali hotové pesničky, už sme vedeli, aké nástroje by sme v nich chceli počuť. Materiál sa nenápadne zbieral a koncom novembra sme mali 23 pesničiek. To som vôbec nečakala! Na Vianoce sme sa rozhodli zabookovať štúdio. Texty na svete ešte ani neboli, ale uistila som Eddieho, že všetko bude.
Kde ste mali istotu?
Istota to nebola, ale verila som. Tentoraz som s textami dosť bojovala, lebo nejde o klasické gitarovky. Hudobné party boli vlastne už hotové a v niektorých pesničkách som dostala dokonca noty. Záležalo úplne na každej, nič sa nedalo len tak zmeniť. Texty museli presne sedieť. Bola som z toho spočiatku zúfalá, lebo som sa často prichytila, že po celom dni si večer vyčerpaná sadám, som úplne prázdna a nič zo seba nedostanem.
Nejaký spôsob sa zrejme našiel. Aký?
Nakoniec som vyhlásila: musíme niekam vypadnúť, ísť robiť inam. Matildu sme odovzdali mojim rodičom v Martine a odcestovali do štúdia Visla v horách na slovensko-poľských hraniciach. Každý deň sme sa tam brodili v polmetrovom snehu hodinu lesom, s palicami a ruksakmi. Bolo to parádne vyčistenie hlavy. Budila som sa o pol šiestej ráno a do ôsmej, kým sme mali raňajky, som dopisovala texty. Dívala som sa cez okno na krajinu a sypalo sa zo mňa všetko, čo som v meste nevedela zo seba mesiace dostať.
S partnerom a producentom Eddiem Stevensom v štúdiu Sono pri Prahe,
kde v januári tohto roku nahrávali projekt Moruša. Foto: Martin Plasek
Takže témou albumu je príroda verzus mesto?
Prelínajú sa. Napokon, album vyjde v podobe dvoch častí - Moruša biela a Moruša čierna. V niektorých pesničkách je vyslovene cítiť mestský element - napríklad jednu som priamo nazvala Palisády. Je o vznešenosti, na ktorú sadol prach. Človek sa často díva na zamrežované záhrady, opadané omietky a fasády a v tieni nových, často nevkusných víl nájde kúsok starej krásy, kúsok poézie. Je to aj o nevinnosti, ktorú aj ja z času na čas v sebe nájdem a rada si ju hýčkam. Nechcem však hovoriť len o tom, že kvitnú jablone, fúka vietor a na poliach spieva škovránok. Chcem písať o veciach, ktoré ma menia a dotýkajú sa ma ako človeka, ako ženy a ako umelca. Nech je to čokoľvek.
Nahrávali ste so slovenskými aj britskými muzikantmi. Aká bola atmosféra v štúdiu?
Podarilo sa nám dať dokopy výborných ľudí, jednak klasikárov - Jozefa Luptáka, Marcela Comendanta či charizmatického Miloša Valenta, a potom muzikantov z kapiel Moloko a Zero 7, s ktorými Eddie spolupracuje. Prvých päť dní prišli Londýnčania a potom naši muzikanti. V štúdiu sme sa všetci stretli len na jediný deň. Vtedy sa zrodila pesnička Sama, ktorá už vyšla ako singel a je tak trochu výnimočne sama za seba. Mala by byť výsledkom neinscenovanej radosti. Bol to pre nás asi najemotívnejší moment a najvzrušujúcejší deň. Do štúdia prúdili litre tekutín, jedli sa rezne, do toho moja dcéra, zvukárov syn aj pes kameramana Honzu Malířa, no hotový cirkus.
Pri rezňoch vznikajú u vás vraj najlepšie pesničky, napríklad slávna Modrá by bez nich nebola.
Presne tak, tá naozaj vznikla v kuchyni pri vyprážaní rezňov.
Spievate teraz aj v hlbších polohách. Zmenil sa vám po pôrode hlas?
Môj hlas sa stále mení. Začala som chodiť na hodiny k výbornej hlasovej pedagogičke. Po rokoch zrazu pochopíte, že nie všetko sa začína a končí pri hlasivkách, ale že vaším hudobným nástrojom je celé telo. Začala som teda spievať aj v polohách, ktoré mi predtým neboli pohodlné, alebo som o nich netušila.
Nedávno ste sa vyjadrili, že vaša výpoveď je tentoraz ženskejšia ako inokedy. V čom?
Asi v tom, že po istých skúsenostiach si to svoje ženstvo viac uvedomujem a v štruktúrach, ktoré ma obklopujú, potrebujem dýchať a mať slobodu.
Už nie ste naivná princezná?
Roky som bola obklopená iba chlapmi. Boli veľmi starostliví, pomohli mi a mám ich veľmi rada, sú moja rodina, ale vždy prišiel moment, keď som vycítila, že si prajú, aby som robila tie „svoje“ veci a „biznis“ nechala na nich. Dnes vnímam situáciu inak. Zisťujem, že v profesiách a pozíciách hudobného priemyslu, v ktorých boli muži takí dobrí, sa objavuje čoraz viac žien, a to sa mi veľmi páči. Dokážu fungovať aj v technických odvetviach úplne rovnocenne a navyše majú intuíciu. Dnes sú medzi nami oveľa bežnejšie hudobné manažérky, asistentky, zvukárky... Šéfka vydavateľstva Slnko record Shina je najschopnejší človek, akého som v poslednom období stretla. Preto ma napríklad mrzelo, keď som nedávno pozerala reláciu Pod lampou, že do diskusie na danú tému je pozvaných šesť mužov. Škoda, myslím, že prítomnosť ženy by bola pre diskusiu určite prospešná.
Čo na vašu novú optiku vraví partner?
Je fakt, že som teraz obklopená viac matkami a deťmi a je fajn s nimi spolupracovať. Pritom si stále viem užiť aj spoločnosť mužov. Ale rýpem do nich a rada rozbíjam ich schémy. Nie je to u mňa vec feminizmu, ale rešpektu. Mám pri sebe veľmi silného partnera, ktorý je fantastický, ale rozhodne ma v ničom nešetrí. Na jednej strane je veľmi chápavý, ale čo sa týka práce, vyžmýka zo mňa poslednú kvapku energie. Keď mám pocit, že už nevládzem, je schopný ma dostať ešte ďalej, niekam, kde zostávam prekvapená a vravím si, tak tu som ešte nebola. Som tvrdohlavá, ale Eddie je trpezlivý. Pri hudbe lietajú emócie hore-dolu. A tak to má byť.
Myslíte, že viete, čo znamená budovať perspektívny vzťah?
Vždy som chcela mať pri sebe muža, s ktorým sa nebudem nudiť, ktorý bude vnášať do môjho života stále nové situácie. A to sa aj deje. Stále cestujeme, prichádzajú nové výzvy. Napríklad pred pár mesiacmi sme sa presťahovali do Prahy, lebo sme chceli skúsiť žiť aj niekde inde, kým Matilda pôjde do školy. Je to zaujímavé, ale rozhodne sa necítim ako Pražanka. Dlho mi trvalo, kým som našla tohto správneho človeka, pri ktorom sa necítim ako v klietke a vzťah nevnímam ako guľu na nohe. Dáva mi pocit slobody a zároveň som s ním vo vzťahu, kde ma nič nelimituje a môžem sa tešiť z nových vecí. Nevravím, že to bude takto naveky, ale dúfam, že bude. Obom nám to prospieva, robí nám to radosť.
Odmietli ste partnerovu ponuku na sobáš. Stále máte rovnaký postoj?
Nepovedala by som, že išlo o naozajstnú ponuku... Ale áno, mám. Pre nás to takto funguje. Veľa ľudí to asi cíti inak, sú presvedčení, že vzťah treba sobášom spečatiť. Ale pre mňa naozaj neexistuje väčšie puto ako dieťa. Moment, keď som sa rozhodla, aby sme ho mali, bol môj sľub. Hlavne, keď v ňom úplne vidíte jeho otca (smiech). Nepotrebujem si obliecť biele šaty. Možno k tomu jedného dňa dôjde, ale teraz to neriešime.
Čoskoro vyjde váš nový album. Ste pripravená na reakcie?
Vždy je to stres, tréma, špeciálne pri takýchto veľkých projektoch, kde človek bojuje s mnohými vecami, a potom sa zrazu všetko uzavrie, odovzdáte materiál a už sa s tým nedá nič robiť. Príde akási prázdnota a do nej postupne reakcie, s ktorými musíte počítať. Teším sa, že nás po vyjdení prvej časti albumu a prvom turné čaká ešte druhá časť a ďalšie turné, teda, že to bude mať pokračovanie. V týchto dňoch sa ráno zobúdzam opäť skoro a premýšľam, ako ľudia moju hudbu prijmú. Je to hudba, na ktorú si treba nájsť čas a priestor. To v dnešných časoch, keď nás mnohé médiá nastavujú na zjednodušené vnímanie, nie je ľahké.
Čo sa vás v minulosti v súvislosti s vašou hudbou najviac dotklo?
Všeličo a so všetkým sa treba vyrovnať. Asi najväčšmi ma prekvapila reakcia riaditeľa vydavateľstva Universal pri odovzdávaní albumu Krajina rovina pred troma rokmi. Zavolal mi a spýtal sa, či si robíme žarty. Bola som v šoku. Povedal, že je to príšerné, že to znie ako demo a navrhol, aby sme to od nich odkúpili a predali inde. Ponúkol mi, že sa môžem vykúpiť zo zmluvy, nahodil sumu a ja som išla domov a do večera som mala od priateľov prisľúbené peniaze. Keď som mu o dva dni zavolala, že to beriem, tak zvýšil sumu na dvojnásobok. Asi mu niekto medzitým povedal, že to nie je úplne zlé. Nakoniec album predsa vyšiel v Universale, čo ma dosť bolí, lebo oň vydavateľstvo vôbec nestálo, hoci to bol úspešný titul.
Je podľa vás dobré, keď má človek pri počúvaní vašich pesničiek guču v hrdle?
Záleží od toho, o akú guču ide. Ale je to dôkaz fungovania emócií. Aj vo mne to musí fungovať, musím veriť tomu, čo robím. A ja tomu fakt verím.
Pred rokmi ste odišli zo slovenskej scény do Londýna, aby ste prerazili. S touto skúsenosťou sa v tvorbe vraciate stále domov. Dnes už nie je taká ojedinelá vec zdvihnúť kotvy. Ako sa cítite na domácej scéne?
Stále sa tu cítim mimo obežnej dráhy šoubiznisu. Ľudia z neho sa ma snažia dodnes uchopiť, chceli by ma mať v polohe starej dobrej Janky. Ale veď tí, ktorí ma počúvajú, by neuverili, že som to ja. Na druhej strane nie som doma ani v alternatíve, hoci ľudia s ňou spojení sú mi oveľa bližší. Cítim sa ako taký pozorovateľ. Mám väčšiu kontrolu nad sebou, ale aj slobodu vo vlastných rozhodnutiach. Človeka to robí šťastnejším, aj keď to stojí viac energie.
A čo anglická scéna?
Teraz v Anglicku nehrávam a zastavila som svoje tvorivé aktivity týmto smerom, lebo som sa začala viac venovať štúdiu anglického jazyka. Pochopila som, že to, čo môžem vytvoriť v slovenčine, ešte stále neviem v angličtine. Nie je to len tak, napísať dobrý anglický text. Doma mám pripravených asi päťdesiat kníh z klasickej anglickej literatúry a pustila som sa do čítania. Momentálne lúskam Dickensa.
Ako sa darí dcére v jazykoch?
Veľmi dobre. Po lete strávenom u anglickej babičky síce dávala skôr excelentné intonácie z typickej britskej angličtiny, ale týždeň so mnou jej stačil, aby sa v slovenčine opäť zorientovala. Má veľmi peknú, mäkkú slovenčinu a rada používa zdrobneniny. To má pre zmenu od svojej starej mamy z Martina.
Jana Kirschner (34)
7 rodáčka z Martina ako sedemročná zvíťazila v speváckej súťaži Zlatá guľôčka.
1996 vydala debutové CD a stala sa finalistkou Miss Slovensko.
15 rokov pracuje s manažérom Jožkom Šebom.
11 nominácií na hudobnú cenu Aurel.
4 Zlatých slávikov má doma.
3 ceny OTO získala v kategórii Speváčka roka.
7 albumov vydala (Jana Kirschner, V cudzom meste, Pelikán, Veci, čo sa dejú, Shine, Krajina rovina, Moruša/biela).
Stanovisko riaditeľa spoločnosti Universal Music
Po prečítaní si rozhovoru s Janou Kirschner v denníku SME zo dňa 23.10.2013, musím vyjadriť sklamanie nad tým, čo sl. Kirschner povedala, ako o našej spoločnosti Universal Music, tak aj o mojej osobe samotnej, keďže za slovným spojením „riaditeľ Universal Music“ ťažko hľadať niekoho iného ako meno Peter Riava.
Aby som veci uviedol na pravú mieru, musím skonštatovať, že časť vyjadrenia sl. Kirschner o tzv. „vykúpení sa“, ako aj o podmienkach samotných, je bohapustým klamstvom.
Z mojej strany došlo teda k nasledovnému:
Jana Kirschner mi doniesla nahrávku albumu „Krajina rovina“, na ktorý žiadala a aj dostala z našej strany naozaj nadštandardný rozpočet. Vychádzali sme z toho, že máme interpreta, ktorý ma za sebou hity typu „Modrá“, „Líška“ a pod. Na moje počudovanie, skutočne po vypočutí si albumu, som sa opýtal samotnej JK, či ide o žart a že sa mi to zdá príšerné na to, že je to interpret, ktorý doteraz robil inú produkciu a zabudol nám oznámiť zmenu žánru ako aj rozpočet, ktorý bol naozaj nadštandardný a pri tomto žánri sa nikdy investícia nevráti. Ľudia, ktorí ma poznajú môžu potvrdiť, že som povedal ako v prípade albumu „Krajina rovina“, tak aj v prípade nového albumu „Moruša“, že pokiaľ by išlo o nového interpreta, nie úplne „mainstreamovo“ zameraného, bral by som to ako zaujímavý a odvážny počin, ale keďže ide o JK, skôr to vnímam tak, že Jana našla pár tisíc nových fanúšikov, ale zabudla na svojich cca 50 tisíc verných fanúšikov, ktorí si kúpili jej album „V cudzom meste“. A to mi je veľmi ľúto.
Sme normálna obchodná spoločnosť, ktorá si chráni investície vynakladané do projektov s cieľom zhodnotenia, tak ako je to v obchode bežné.
Čo sa týka tzv. „vykúpenia“, musím skonštatovať, že JK nehovorí pravdu. Z mojej strany jej vykúpenie zo zmluvy nikdy nebolo ponúknuté a to, čo som JK navrhol, bolo ukončenie našej spolupráce, ako aj exkluzívnej zmluvy, obojstrannou dohodou, ku ktorej skutočne došlo dňa 22.10.2012, medzi našou spoločnosťou a právnym zástupcom JK Judr. Adriannou Tomanovou. Jednanie bolo maximálne korektné a dospeli sme k úspešnej dohode.
Celková výška dohodnutej sumy pre ukončenie kontraktu sa odvíjala od výšky nami poskytnutej zálohy na honorár JK, ktorý slečna Kirschner od nás obdržala.
Všetky ostatné náležitosti, bohužiaľ, nemôžem komentovať, pretože som celú záležitosť odovzdal našemu právnemu zástupcovi, ktorý bude na tejto záležitosti ďalej pracovať.
Bolo pre mňa nesmiernou cťou a potešením, podieľať sa na kariére JK od jej počiatku a je mi veľmi ľúto, že po 13 rokoch naša spolupráca skončila práve takto.
S Pozdravom
Peter Riava
Riaditeľ
Universal Music
