Cez víkend vyjde filmový štáb okolo režiséra Vlada Fischera do ulíc a začne nakrúcať scény, ktoré zrekonštruujú aj dve veľké kauzy z polovice 90. rokov. Producent filmu Ži a nechaj žiť MILAN STRÁŇAVA hovorí, že prácu by mali ľahšiu, keby ich nebrzdili zákony a keby sa finanční partneri nepýtali: A načo vlastne hovoriť o veciach, ktoré sú zabudnuté?
Vravíte, že okrem iných kriminálnych prípadov budete vo filme Ži a nechaj žiť riešiť aj únos Michala Kováča ml. a údajnú vraždu Róberta Remiáša. Ako si to máme predstaviť?
„Možno by ste mali vedieť, že v ňom nebudeme môcť na nikoho priamo ukázať prstom, pomenovať ho a predstaviť tak, aby bol dostatočne rozlíšiteľný a s týmito trestnými činmi spojiteľný. Podľa knižiek Dominika Dána vyrozprávame viac príbehov, ktoré sa stali v rokoch 1994 až 1996 a ďalej v čase sa už púšťať nebudeme. Len záverečné titulky budú odkazovať na to, čo sa stalo potom. Keby sme chceli hovoriť čosi viac, museli by sme spomenúť marenie vyšetrovania a podobne, lenže to už sú veci, ktoré podliehajú amnestii. Nerešpektovať ich znamená porušovať zákon. Chceme si však zachovať istú umeleckú licenciu.“
Aký zmysel má film nakrúcať, keď musíte byť takí opatrní?
„Zmysel to má, pretože my ukážeme, ako sa tieto veci stali. Ukážeme tiež, ako vtedy pôsobili na spoločnosť a do akého rozpoloženia sa dostali vyšetrovatelia, keď sa prípadmi zaoberali. A ukážeme, s kým sa stretávali a kto im v práci bránil. Lebo kriminálne prípady poznajú pojem amnestia, ale pravda taký pojem nepozná. My teda niečo porozprávame a citlivejší divák si možno povie: Veď o tomto som ja aj čosi vedel, kurnik, ako to vtedy bolo? Ako to, že som na to zabudol, keď to bolo také svinstvo?“
A čo keď bude, naopak, frustrovaný, že mu film nové fakty neprinesie?
„Nemyslím si. Môže mu dať minimálne nový pocit. Predpokladám, že nie je veľa takých, čo sa pri čítaní o týchto prípadoch skúsili vžiť do práce vyšetrovateľov. Film nakrútime z ich pohľadu, a to bude dôležité. Okrem toho verím, že sa vďaka tomu začne o prípadoch znovu hovoriť. Že sa po čase znovu zametú pod koberec, to je takmer logické. Ale možno, že raz sa to už nestane.“
Naznačíte teda aspoň to, že vyšetrovateľom ktosi bránil v práci?
„Samozrejme, ukážeme, s kým sa stretávali aj to, kto im vo vyšetrovaní bránil, ale znova opakujem, bude to len v medziach zákona. Ak by sme však amnestie prelomili, mali by sme hneď zavarené na dvojku.“
Ako ste si o oboch prípadoch vytvárali obraz v tých časoch?
„Nebol internet, voľná debata neexistovala. Denník SME a rádio Twist prinášali síce stále nové správy z vyšetrovania, ale boli aj iné médiá, poplatné režimu, a tie sa vážnosť únosu aj Remiášovej havárie snažili spochybňovať. Tvrdili, že Michala Kováča ml. odviezla kriminálka na základe medzinárodného zatykača, aby ho odovzdala spravodlivosti. Pritom nie je možné, aby tajná služba nejakého štátu kamkoľvek zavliekla občana toho istého štátu. Už vôbec nie syna prezidenta. V každom prípade, dnes sa k spisu môžeme vrátiť a pripomenúť ľuďom, ako nám taká brutalita zasiahla do života.“
Začiatkom 90. rokov ste nakrútili film Na krásnom modrom Dunaji. Uvedomovali ste si vtedy, že bude záznamom toho, ako sa práve rodia divoké časy?
„Je možné, že po dlhom období komunizmu sme si ani neuvedomovali, ako to zvlčilé obdobie prichádza. Každý mal prácu sám so sebou a s tým, ako sa postaviť k revolúcii a novému osudu. Len plazivo a nenápadne sa zatiaľ prepojil štátny aparát s mafiou. Keď som nedávno čítal Dánove kriminálky, najviac ma šokovali tie krátke tri strany, ktoré venoval práve týmto dvom trestným činom. Zrazu sa mi zdalo, že som ich ani neprežil. Bože môj, ako sme si vtedy žili pokojne! Mali sme predstavu, že je po komunizme a že sa nám už nič nemôže stať. A je možné, že sme boli ľahostajní.“
Film Na krásnom modrom Dunaji však potom zostal vo svojom druhu akýsi osamotený. Prečo sa naši filmári začali tak hromadne venovať sociálnym drámam?
„Bolo to aj tým, kto bol vtedy na škole a aj tým, že politika nás vtedy rozbíjala viac ako inokedy. Ľudia sa ani nechceli hlásiť k svojim názorom, hanbili sa zaň. Politika sa vlastne stala takou odpornou, že filmári sa radšej vrátili k sociálnej dráme a zostali pri nej pätnásť rokov. Vlastne, sú pri nej až doteraz.“
V Česku napríklad film o Kajínkovi, kde sa riešila jeho vina a nevina, nenakrútili režiséri so skúsenosťami, ale bývalý kaskadér. Aj to o niečom vypovedá?
„V Česku je to dosť podobné ako u nás, len to možno nie je také viditeľné. Česká škola má stále vo svete meno, dnešné české filmy sú však v zásade rovnako žánrovo monotematické ako tie naše. Keď sa schováte za sociálnu drámu, nič neriskujete. Povedať niečo o psychologickej traume dvoch ľudí z prostredia spoločenskej menšiny sa dá zvládnuť finančne aj remeselne. My by sme sa však teraz radi pokúsili o väčšie kino. Radi by sme nakrútili plnokrvnú kriminálku, v ktorej by sa dal vycítiť aj politický triler.“
Vychádzate z kníh Dominika Dána – dá sa veriť policajtovi? Alebo ste ešte pátrali sami, aby ste mali pohľad na vec komplexnejší?
„Pátrali sme aj sami. Lenže dali sme si urobiť aj právny posudok a ten nám označil miesta, ktoré sme museli vypustiť. Právnik nám povedal, že by nás mohol súd zastaviť predbežným opatrením. Ak by sme porušili zákon.“
Nezvažovali ste, že to risknete?
„Samozrejme, zvažovali. Nechceli sme sa však aj my správať ako tí vagabundi. Preto sme hľadali iné prostriedky, nielen tie faktografické, aby sme divákom tieto udalosti pripomenuli. Budeme sa musieť nejako filmársky vynájsť a pripomenúť atmosféru tých čias.“
Kto bude hrať Michala Kováča ml. a kto Róberta Remiáša?
„Hercov vybratých máme, ale kamera ich tvár snímať nebude. Bude sa venovať inej činnosti.“
A Ivana Lexu?
„Lexa dostane úplne inú podobu. Dostane veľa priestoru, ale diváci ho budú musieť tak trochu sami objaviť.“
To sú tie odporúčania z právnického posudku?
„Áno. Posudok nám tiež odporúčal zmeniť miesto nakrúcania, vynechať bratislavskú Riviéru aj jurskú diaľnicu, to sme však zanechali. Naopak, rešpektovali sme, že Michal Kováč ml. si neželal, aby sme nakrúcali priamo pred jeho domom, kde sa sledovačka so zavlečením začala. Nechceli sme z obete únosu urobiť aj obeť nakrúcania. Aj tak však z filmu bude cítiť tlak silových zložiek a vládnej garnitúry.“
Kajínek bol dosť špekulatívny film z prostredia zločinu, prečo v tom prípade mohli byť filmári otvorenejší?
„Predpokladám, že základom bolo to, že film vznikol so súhlasom samotného Kajínka. Naším najväčším obmedzením je amnestia, nemôžeme ísť proti nej. Ale zase, diváci si nebudú musieť domýšľať toľko, ako si museli domýšľať za socializmu. V našom filme sa spájajú viaceré kriminálne prípady, budeme mať páchateľov a budeme mať policajtov, ktorí sa pri ich vyšetrovaní náhodou dostanú aj k prípadom Kováča a Remiáša. Diváci uvidia všetko, čo zistia.“
Dá sa povedať, že policajtov trochu zrehabilitujete, napravíte ich obraz?
„Nebudú to žiadni knižní hrdinovia, budú to takí normálne statoční občania. A áno, myslím si, že z toho vyjdú dobre. Boli medzi nimi takí, čo prípad chceli vyšetriť aj za cenu, že prídu o kariéru. A aj o svoje postavenie v polícii prišli.“
Myslíte si, že by sa dal nakrútiť film aj o Gorile?
„To je veľmi náročné. Ale téma je chytľavá a isto to už každému druhému filmárovi napadlo. Kauzu vytiahol novinár, to je základ scenára. Ale či sa to raz podarí, naozaj neviem. Biele goliere majú dlhé prsty, mafiánske prepojenia sa nestratili. Aj nám spočiatku niektorí finanční partneri prisľúbili pomoc, a po prečítaní scenára sa spýtali: A načo vlastne hovoriť o veciach, čo sú zabudnuté?“
Že by vznik takýchto filmov u nás ovládal strach?
„Strach nie. Ale u nás sa všetky obchodné kontakty stretávajú na jednej méte, ktorá je od nás dvoch pomerne ďaleko. Tú ovládajú štyria, možno piati ľudia.“
A tí teda rozhodujú o tom, čo sa u nás nakrúti a nenakrúti?
„To zase nie. Napokon, aj my sme dostali peniaze – aj od štátu cez Audiovizuálny fond. Nechajme však zatiaľ náš scenár žiť a uvidíme, čo sa po nakrúcaní udeje.“
Čo by sa mohlo stať? Že by sa objavila nová kľúčová výpoveď?
„To by bolo ideálne. Keby niekto – možno jeden z páchateľov – povedal: A stačilo. Teraz vám to všetkým po〜pravde poviem.“
