SME
Utorok, 29. september, 2020 | Meniny má Michal, MichaelaKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR

Herečka Iva Janžurová: Povedali mi, že na film nemám tvár

Neopakovateľný zmysel pre sebairóniu urobil z IVY JANŽUROVEJ jednu z najobľúbenejších českých herečiek.

Iva Janžurová.Iva Janžurová. (Zdroj: FOTO SME - GABRIEL KUCHTA)

„Robte, čo viete. Som krásavica, takže ak sa vám to nepodarí, bude to na vás,“ privítala IVA JANŽUROVÁ fotografa SME. Neopakovateľný zmysel pre sebairóniu z nej urobil jednu z najobľúbenejších českých herečiek. Natočila desiatky filmov, nezabudnuteľných komédií a hrala v seriáloch, ktoré kedysi sledovalo celé Československo.

Vraj ste v mladosti neboli veľmi exhibicionistický typ. Ako ste sa potom vlastne dali na herectvo?

Na skúšky som išla tak, že o tom moji rodičia nevedeli, aby mi prípadný neúspech potom celý život nepripomínali. Obávala som sa, že ich týmto svojím mimoriadnym prianím len strápnim. Ešte na škole som bola plná neistôt voči vlastným predpokladom. Predpovedali mi, že filmy nikdy točiť nebudem, lebo na to nemám tvár. Už som sa zmierila aj s tým, že sa uplatním až po štyridsiatke ako charakterová herečka. V tom čase sa verilo, že každá herečka je najprv naivka a potom sa horko-ťažko prerodí do charakterových polôh. Ale takto to nefunguje. Herec je daný tým, akým človekom je. Mne pomohlo, že som bola vždy sebakritická a sebaironická a samu seba som brala s veľkou rezervou.

Chceli by ste mať dnes prístroj na regeneráciu, aký bol v povestnej komédii Což takhle dát si špenát?

Podobne ako vo filme, aj v reálnych podmienkach má omladzovanie svoje úskalia. Ale bolo to zábavné natáčanie. Celkom rada sa na tento film dodnes pozerám.

Máte aj také filmy, na ktoré sa rada nedívate?

Je ich pomerne málo. Viac výhrad som zvyčajne mala v čase ich zrodu, dnes si už mnohé chyby odpúšťam. Napríklad z filmu Penzión pro svobodné pány som bola najprv veľmi sklamaná, lebo na nás hercoch som videla len urputnú snahu splniť inštrukcie režiséra. Nedávno ho reprízovala televízia, bola som práve sama na chalupe. Najprv som si ním nechcela kaziť víkend, ale nakoniec som ho s vzrastajúcim údivom dopozerala až dokonca.

Aký sa vám zdal s odstupom pomaly päťdesiatich rokov?

Ako dobrá komédia. Ale pri jeho zrode som mala z neho iba stres, lebo náročnosť režiséra Jiřího Krejčíka bola niekedy iba pre tých najsilnejších. Navyše sme už mali všetko v kostýmoch i v dekoráciách naskúšané s Vladimírom Pucholtom, ktorý náhle emigroval, a tak sme to museli všetko v jednom opustenom zatuchnutom hostinci preskúšavať s Jiřím Hrzánom.

fo00099148_r1467_res.jpg

V legendárnej Nemocnici na okraji mesta s Milošom Kopeckým. FOTO - ČTK

Dokážete sa niekedy zasmiať aj sama na sebe?

Ale áno. Bude to tým, že človek sa vo filmoch vidí mladší, čo mu padne lepšie ako pohľad do zrkadla.

Ako je to možné, že v 60. a 70. rokoch sa nakrúcali oveľa lepšie komédie ako dnes?

Na to existuje množstvo vysvetlení, hovorí sa, že šťastné dekády sa opakujú len raz či dvakrát za storočie. Je pravda, že okolo nás bolo toľko neslobody, že v snahe beztrestne sa jej vzoprieť sme sa hľadali práve v humore.

V tom čase sa v českých komédiách vyskytovala zvláštna konštelácia skvelých hercov?

Mala som veľké šťastie, že som ešte zachytila generáciu Sovákovcov, Menšíkovcov či Stelliniek Zázvorkových. Bola som nadšená, že môžem s nimi hrať, že ma prijímajú a nechajú si vymýšľať. Stihla som nakrútiť jeden film aj s Martinom Fričom, ten len sedel a smial, keď som hrala. Nič lepšie nemôže herec zažiť. S niektorými autoritatívnymi pseudorežisérmi som však neskôr nedokázala naviazať spojenie, čo bolo niekedy na výsledku aj vidieť.

Filmom Marečku, podejte mi pero ste akoby predznamenali éru univerzít tretieho veku. Nezdá sa vám?

Tiež som uvažovala, že by som do nejakej podobnej školy išla. Potrebovala by som sa riadne naučiť ovládať i-Pad. Mrzí ma, že žiadny prístroj nezvládnem doštudovať tak, aby som plne využila jeho potenciál. Oni to stále menia! Kým sa zodpovedný a študijný typ ako ja niečo naučí, technológia poskočí a človek sa zas musí prispôsobovať niečomu novému. Ale keď vidím, že je niečo praktické, že si to strčím do kabelky a môžem cez to mailovať či fotografovať, tak po tom skočím. Na chalupe som sa nikdy predtým nemohla pripojiť na internet.

Nielen v tomto filme ste hrali po boku Jiřího Sováka. Aký to bol kolega?

Podchvíľou som zisťovala, že to bol niekto celkom iný, než za koho som ho považovala. Bol úžasný tanečník, keď sme spolu točili Světákov, chcela som tancovať s ním, ale nakoniec mi pridelili „Bróďu“ (Vlastimila Brodského, pozn. redakcie). So Sovákom boli zábavné už len cesty na pľac. Pre film Cirkus v cirkuse sme boli spolu v Rusku. Raz sme si objednali stôl v jednom moskovskom hoteli, pretože keď sme do reštaurácie prichádzali po natáčaní, nikdy sme si už nemali kam sadnúť. Čakal nás síce prestretý stôl, ale všetci od neho okamžite utiekli. Každý z nás mal totiž prichystanú svoju fľašku vodky, svoje vedro so šampanským, svoj kaviár, presne tak, ako by to zrejme pripravili pre sovietskych filmárov. Mysleli sme si, že také niečo nebude nikto z nás môcť zaplatiť. Nakoniec sme pri stole zostali len my dvaja so Sovákom.

marecku-2c-podejte-mi-pero---neg-cb-7_r2333_res.jpg

S Jiřím Sovákom v komédii Marečku, podejte mi pero.
FOTO – JAN KUDĚLA

A čo ten účet?

Proste sme sa udreli po vrecku. Dokázal byť veľkorysý. Keď nám v jednom vojenskom hoteli nechceli dať po jedenástej najesť, režisér Oldřich Lipský vymyslel, že Sovák bude hrať českého generála. Mohla som sa zblázniť od smiechu, ako si čašníci dali na seba medaily a začali nás obskakovať. Jiřího výkon bol dokonale autentický. Fakt bol úžasný. Bohužiaľ, zažila som aj starnutie jeho pamäti, keď sa už nedokázal naučiť ani jednu vetu. To mám teraz často pred svojím vnútorným zrakom. Hovorím si, že sa na to musím pripraviť.

Nemáte chuť napísať nejakú spomienkovú knihu?

Práve o niečom podobnom premýšľam, hľadám však nosnú nitku spomínania. Pristihujem sa totiž, že na zájazdoch celú cestu vlastne len hovorím. Buď sa už skutočne vnútorne chystám na nejaké tie memoáre, alebo sa mi to deje samo. Kedysi dávno som vypozorovala aj u kolegov, že v istom období začali veľmi spomínať na detstvo. A hneď potom prešli do etapy úplného zabúdania. Len sa bojím, že už to nevysedím.

Prečo?

Už viac ako pol roka bojujem s alergiou, a môj stav sa sedením len zhoršuje, takže neviem, či ešte niečo dokážem napísať. Spomínam si na Vladimíra Menšíka, ako mi raz hovoril, že za ním prišla nejaká žena a navrhla mu, aby jej vyrozprával svoj život, že z toho napíše knihu o ňom. Rozhorčil sa, že on si ju predsa napíše sám. Myslím si však, že to nestihol. Vy máte šťastie, že mám dnes veľmi dobrú náladu, inak rozhovory odmietam. Cítim, ako pri nich hovorím stále to isté, aj keď ma novinári presviedčajú, že majú iný okruh čitateľov. Ja sa nerada opakujem, ani len pri reprízach.

Dá sa neopakovať sa v divadle?

Poznám hercov, ktorá si nacvičia intonácie a potom ich už majú pevne zafixované. Niekedy je to možno na škodu, ale mňa isté „sebavykrádanie“ nebaví. V hraniciach danej roly sa vždy snažím vymýšľať niečo nové. Môj muž mi raz navrhol, aby sme v našej novej hre použili úspešnú scénu z našich predchádzajúcich komédií. Pamätám si, ako som proti tomu šialene bojovala, hoci to nakoniec fungovalo. Aj pri knihe o sebe by som musela najprv z pamäti vydolovať niečo, čo som ešte nepovedala.

Do akej miery sa dá byť pri podobných verejných spovediach úprimný?

Človek má v sebe nechcenú, nezámernú sebakontrolu. Niekedy s ňou bojujete, pretože vec, ktorú chcete zatajiť, je vlastne veľmi vtipná. A potom prídu šikulovia, vytiahnu si vaše rozhovory z časopisov či reakcie z rôznych medailónikov a pospájajú ich dokopy. Bez môjho vedomia už o mne vznikli dve knihy. Moji kolegovia sa v podobnej situácii chceli aj súdiť, ale vraj sa s tým nedá nič robiť, asi si musíte povedať, že je to pre vás reklama. V podobných knihách však o vás nikdy nenapíšu nič zlé, je to jedna lichôtka za druhou, samé obdivné reakcie. Ich autori totiž kalkulujú s tým, že dotyčný práve preto nebude voči jej vydaniu protestovať.

svatba-jako-remen---neg-cb-12_r5986_res.jpg

Vo filme Svatba jako řemen.
FOTO – JAROSLAV TROUSIL

Diváci vás vnímajú prevažne ako komičku. No máte aj v sebe nejaký smútok?

Ťažko na to odpoviem, človek si o sebe robí ilúzie. Veľmi rada by som o sebe povedala, že som veselá, ale keď sa pozerám na fotografie, na ktorých sa smejem, v očiach mám často smútok. Vždy si to veľmi vyčítam. Hovorím si, že keď chcem, aby ma vyfotografovali veselú, musím si najprv urobiť niečo s citmi a myšlienkami.

V divadle Kalich je v hre Na mělčine zdrojom komiky manželova urna. Ako ste po smrti svojho partnera našli silu v niečom podobnom vôbec účinkovať?

Divadlo sa mi vôbec nespojuje s osobnými zážitkami či skúsenosťami. Práve sme šli hrať do Brna, keď som sa dozvedala, že môj muž zomrel. Ani táto hraničná situácia mi na javisko nevstúpila, predstavenie sme odohrali tak, ako sme mali. Nedávno som pri dialógu na javisku pozorovala svoju kolegyňu, ktorá mala osobný problém. Mala som pocit, že ju isté repliky musia definitívne rozhodiť. Ale nič sa nedialo, asi má hranice nastavené podobne ako ja.

Urobili ste si túto čiaru vedome alebo vám bola prirodzená?

U mňa sa to deje samo. Podobnú situáciu som zažila pred rokmi. Hodinu pred predstavením v Banskej Bystrici som dostala telegram, že mi umrela mama. Hrali sme komédiu, a môj smútok zostal v akomsi puzdre. Je asi dobre, že mám túto schopnosť. Pri každej postave si musím vytvoriť umelý svet, zdalo by sa mi nevkusné vkladať doň svoje smútky.

Nezasahovalo rodinné divadlo, ktoré ste tvorili s vaším partnerom a dcérami, do vašich osobných vzťahov?

Keď sme spolu písali hry, mali sme niekedy až taliansky zafarbené diskusie. Keď sme sa v aute po ceste na zájazd o niečom hádali, dcéry nás zvyčajne už okríkli, aby sme to už nechali.

Bývate niekedy kritická k herectvu svojich dcér?

Zvyknem byť pri hodnotení opatrná, aby som ich nezranila. Ale väčšinou si ani veľmi nemusím dávať pozor, to zrejme robí aj moje materské cítenie. Sabina hrala pred svojou materskou v divadle v Mladej Boleslavi. Keď sme tam chodili na premiéry, zakaždým som tŕpla, ako jej poviem, ak bude zle hrať. Ale nakoniec ma vždy milo prekvapila, ešte aj uvádzačky hovorili, že mám určite radosť zo šikovnej dcéry.

Vašu rodinnú hereckú intimitu naplno využila režisérka Alice Nellis vo filme Výlet. Nechystáte sa s ňou pripraviť niečo nové?

Blahoželala som jej po film Revival, myslím, že je to krásna komédia. Potom som si vyčítala, že som jej nepovedala, že mi ešte dlhuje jednu postavu vo filme, aby to bolo do tretice.

Možno revival nejakých svetáčok? Ako si spomínate na Jiřinu Jiráskovú, s ktorou ste v tejto komédii hrali?

Boli sme celý život kamarátky. Myslela si však, že sa vrátim do Divadla na Vinohradoch, keď sa tam stane šéfkou. Ja som jej však hovorila, že nechcem, aby sa stala mojou riaditeľkou, že si ju chcem zachovať ako kamarátku. Viem, ako dokážu zraňovať isté veci. Dosť ťažko stráviteľné bolo pre nás už to, že sa môj muž musel za jej vedenia vrátiť do hereckého stavu. Zvládol to lepšie než ja, ja som jej trochu zazlievala, že mu nedovolila viac režírovať.

Bol dobrým režisérom?

Zažila som to na vlastnej koži, ako vo mne otvoril komnaty, o ktorých som ani netušila, že existujú. Niekedy som mala tendenciu ho už okríknuť, aby ma nepoučoval, ale potom som pochopila, že veľa nepoznaných vecí mi dokázal naservírovať iba on. Musel to však niekedy robiť dosť tvrdo, možno práve v tom je dobrá istá dôvernosť medzi režisérom a herečkou. Učil ma, že musím vedieť so svojím vrodeným hereckým princípom narábať, aby som sa napríklad dokázala pohnúť, aj keď sa niekedy pri skúškach zaseknem.

S vaším rodinným divadlom ste veľmi veľa cestovali po celom bývalom Československu. Dobíjajú vás ešte stále zájazdy energiou alebo vás už skôr unavujú?

Na zájazdy nedám dopustiť, stretávam sa pri nich s podstatou svojho túženia - byť v kontakte s divákmi. Väčšinou chodíme s hrami, ktoré vyvolávajú u publika živú odozvu, čo mi vracia chuť pokračovať. Keď začal byť môj muž chorý, myslela som si, že sa už konečne budem tváriť rozumne ako dôchodkyňa, ale dnes je to opäť všetko ako kedysi - zájazdovanie ma zbavuje množstva nevhodných ohľadov, ktoré herec má na oficiálnych scénach.

petrolejove-lampy---foto-color_cevi_r2392_res.jpg

Petrolejové lapmy.
FOTO – KAREL JEŠÁTKO

V hre Mikve, s ktorou ste pred rokmi hosťovali aj v Bratislave, hráte ženu, ktorá dogmaticky trvá na náboženských príkazoch. Do akej miery vám táto poloha sedela?

Človek oddaný akejkoľvek dogme sa asi vždy skôr či neskôr dostane do konfliktu s vlastným konaním, ktoré sa vymkne aj silnej viere. Moja Šošana vedie tento zápas v sebe skoro od začiatku hry. Postavy bohaté vnútornými spormi patria k tým najlepším. Ja som však v správkyni židovských rituálnych kúpeľov hľadala i komediálny moment. Na niektorých predstavenia sa to podarilo viac, inokedy menej.

V bratislavskom divadle Aréna hrá Šošanu Zuzana Kronerová. Poznáte sa?

Zuzana Kronerová sa mi veľmi páčila vo filmoch Bohdana Slámu, ale inak sa nepoznáme.

Máte medzi slovenskými herečkami nejakú spriaznenú dušu?

V lete som sa pri nakrúcaní filmu Piknik v réžii Hynka Bočana stretla s Emíliou Vášáryovou a veľmi dobre sme si porozprávali. Je to herečka, ktorú obdivujem.

Iva Janžurová (1941)

DAMU absolvovala v roku 1963. V rokoch 1964 – 1987 bola členkou Divadla na Vinohradoch, od roku 1987 pôsobí v Národnom divadle v Prahe. Od 90. rokov hrala aj v rodinnom zájazdovom divadle. V roku 1998 získala Cenu Alfréda Radoka, je aj držiteľkou ceny Thálie.

Od 60. rokov hrala v mnohých filmoch i televíznych seriáloch ako Eliška a její rod, Mandarinkový pokoj, Sňatky z rozumu, známa sa stal hlavne postavou sestričky Huňkovej z Nemocnice na kraji města. Popularitu jej priniesli aj filmové komédie ako Pane, vy jste vdova, Zítra to roztočíme, drahoušku…!, Což takhle dát si špenát, Co je doma, to se počítá, pánové… a Mach, Šebestová a kouzelné sluchátko. Je držiteľkou dvoch Českých levov za filmy Co chytneš v žitě a Výlet .

S režisérkou Alice Nellis nakrútila aj film Ene bene, za ktorý získala cenu na Medzinárodnom filmovom festivalu v Soči.

Jej dlhoročným partnerom bol herec a režisér Stanislav Remunda, s ktorým má dve dcéry Theodoru a Sabinu.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. To treba vidieť. Blíži sa Deň otvorených dverí v Kolískach
  2. Seat Leon Sportstourer ponúka priestor aj charakter (test)
  3. Päť najlepších doplnkov výživy na naberanie svalovej hmoty.
  4. Home (ale aj) Office
  5. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  6. UPC teraz ponúka internet 300 Mb/s len za 10,90 €
  7. Fedor Gál: Drtím, drtíš, drtíme (s krízou za zadkom)
  8. Tu sú najčastejšie signály nesprávneho zateplenia. Vyhnite sa im
  9. Horské chaty sú legendy, ktoré píšu svoje vlastné príbehy
  10. Kampane SME patria medzi najlepšie slovenské reklamy
  1. Brick Award 2020: Pocta kvalitnej tehlovej architektúre
  2. Union prepláca doplatky za lieky do 18 rokov neobmedzene
  3. UPC teraz ponúka internet 300 Mb/s len za 10,90 €
  4. Fedor Gál: Drtím, drtíš, drtíme (s krízou za zadkom)
  5. Tu sú najčastejšie signály nesprávneho zateplenia. Vyhnite sa im
  6. Digitalizácia prinesie zmeny v doručovaní dobierok
  7. Silnú imunitu bez týchto troch látok nedosiahnete
  8. Každý komín potrebuje svoj domov!
  9. To treba vidieť. Blíži sa Deň otvorených dverí v Kolískach
  10. Jeseň je ideálny čas pre začatie diéty
  1. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 20 632
  2. Horské chaty sú legendy, ktoré píšu svoje vlastné príbehy 19 109
  3. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 17 956
  4. Neplatíte kreditkou? Pozrite si 5 tipov, prečo by ste mali 12 489
  5. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet 11 852
  6. Kampane SME patria medzi najlepšie slovenské reklamy 10 607
  7. Unikátny zážitok na Muránskej planine. Uvíta vás tisícka sysľov 9 593
  8. Premení klimatická kríza Liptov na Podunajskú nížinu? 9 527
  9. 5 digitálnych vychytávok, ktoré vám uľahčia štúdium 9 475
  10. Užite si čarovnú jeseň na horách: Tipy na výlety pre celú rodinu 9 419
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Rozhovory z denníka SME

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém
Víkend
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Dominika Uhráková žije vo Veľkej Británii od roku 2015. V súčasnosti pracuje na zákaznickom servise v spoločnosti PRS for Music.

Minúta po minúte: Covid-19 má ďalšiu obeť, biskupom sa nepozdáva zákaz bohoslužieb

Kňažko je s Covid-19 v nemocnici, odhalili nové ohnisko nákazy v Humennom.

Na bohoslužby v Dóme sv. Alžbety sa dá ísť len s rúškom.
KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Možno sme sa so semaforíkmi mali hrajuškať

Slabým miestom zákazov je to, čo pri nich chýba.

Peter Tkačenko

Incheba kreslí pri Dunaji prístav a pýta milióny od štátu

Projekt má konkurovať ponuke Istropolisu.

Návrh novej podoby výstaviska Incheba.
CYNICKÁ OBLUDA

Premiér Modrého koníka

Bolo by nekorektné tvrdiť, že Matovičovi voliči sú infantilní a slabomyseľní. Ale prečo potom sa im tak prihovára?