Rozhovor poskytol v tričku so známym citátom pripisovaným Leonardovi: Umenie nie je nikdy dokončené, iba opustené. Čo na tričku, to na srdci. Ani on nekončí, stále pracuje a narážky na únavu prudko neguje. Výtvarník JURAJ BARTUSZ práve oslávil osemdesiatku.
Pracujete každý deň?
Robím, robím, baví ma to. Vyzerám tak vetcho?
Nie, len ani ja nevládzem robiť každý deň, a to nemám osemdesiat. Pamätáte sa ešte na vlastné začiatky? Ako ste sa stali výtvarníkom?
Učiteľky mi hovorili, že pekne kreslím, no ja som tomu neprikladal veľkú dôležitosť. Začal som, keď som mal asi trinásť, štrnásť rokov. V čase vojny som bol zranený. Vybuchol delostrelecký granát. Črepiny mi zasiahli ľavú ruku a nohu. Odviezli ma do nemocnice do Levíc. Tam bolo toľko zranených a zomierajúcich ľudí, že ma ani nechceli prijať. Ale vojaci ich prinútili, aby sa na mňa pozreli. Držali ma štyria zdravotníci a lekár skalpelom šiel do živého, keďže nemali nič na uspávanie. Len siahol do rany, a kde sa dotkol kov o kov, tam rezal. Ležal som v nemocnici asi tri týždne. Pamätám si ešte mníšky s tými veľkými bielymi klobúkmi. Jedine ony, tým, že nedali najavo tragickosť celej záležitosti, ma ako dieťa upokojili. A vôbec, pre každého mali pekné slovo. Tá zranená noha bola kosť a koža, naši sa aj báli, že sa nebude vyvíjať, ale vyliečil som sa. Šťastena stála pri mne. Pritom drobných črepín mám v sebe ešte dosť.
Ako toto zranenie súviselo s vašimi výtvarnými začiatkami?
Čo som mohol vtedy robiť? Ísť za betonára alebo murára, to asi nie! Rád som však kreslil, to je pravda. Otec bol kamenár, ale nerobil sochy, len náhrobky, takže dláta a kladivá sme doma mali. Boli i úlomky z nejakých kamenných domov. Dokonca v Bíni, tam je gotický kostol, ktorý bol tiež poškodený, zostalo veľa nefigurálnych architektonických úlomkov, z ktorých mi farár dovolil zobrať si domov. Doma som potom sekal do kameňov rôzne sošky, ktoré súviseli s dianím na dedine. Napríklad motív muža s nožom. Chce niekoho zabiť a odzadu mu žena drží ruku, aby prestal...
Tie veci ešte existujú?
Tie veci boli na súťažiach detskej tvorby, mnohé sa nevrátili. Aj som dostával nejaké ceny. No a potom to prišlo. Otec videl, že sekám do kameňa, tak mi ukázal časopis, kde boli Rodinove sochy, Kovový vek a Balzac... Postupne sa vo mne vyvinula túžba byť sochárom.
Dieťa dedí po rodičoch, ale rodičia sa niekedy učia od detí. Inšpirovali ste k maľovaniu vlastnú mamu...
Náš otec zomrel. My sme už boli, až na najmladšieho brata, všetci dospelí. Mame chýbalo, že nás nevidí, tak nás občas navštevovala. Niekedy prišla aj do Košíc. Rozprávala, že by už chcela zomrieť. Keď mala sedemdesiatku, tak i preto, že predtým vedela krásne rozprávať o svojom živote, zážitkoch, úplne farbisto, človek až videl tú situáciu, mi napadlo, že jej kúpim plátna a farby. Dostala to, vybalila a pýtala sa: „Čo s tým budem robiť?“ Povedal som jej: „To sú štetce, ceruzky, tak krásne vieš hovoriť o svojom živote, o prírode. Skús to nakresliť!“ Šli sme sa s manželkou a deťmi prejsť, mám dve dcéry, a keď sme sa vrátili, už mala načrtnutý obrázok, kde sa bili dva kohúty. Bola to len kresba ceruzkou, ale potom sa odvážila pracovať aj s farbami. Tak takto začala maľovať. Nádherné zátišia, všetko spamäti. Vedela výborne piecť, koláče, pečivá alebo torty, namaľovala aj to. Chodila skoro spať, aby si neničila oči, nosila silné okuliare. A veľmi skoro vstávala. Vždy vysnívala nejaký ďalší obraz. Úžasné!
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Aj ju zaujímal váš názor?
Nie, nikdy nesúhlasila s tým, že tie obrazy sú pekné alebo dobré. Nechcela tomu veriť. Vravela, že len tak skúša. Aj Národná galéria má dva alebo tri jej obrazy. Bol u nás Tomáš Štrauss, ten ich tam zobral. Júlia Bartuszová začala maľovať v sedemdesiatke.
Stále pôsobíte na vysokej škole v Košiciach. Už pred štyrmi rokmi ste plánovali odísť...
Plánoval som, ale nestalo sa tak. Medzi naším bytom a ateliérom, kam chodím, je škola. Tak sa zastavím na katedre a konzultujem, no a potom idem do ateliéru. Pedagogická práca je náročná, ale mám radosť zo študentov, viacerí z nich sú už dnes osobnosti v našom výtvarnom umení.
Pedagógovia z výtvarných škôl hovoria, že súčasní študenti už nevedia dobre modelovať alebo kresliť akty. Chýba im remeslo...
Keď ich to neučia... My to učíme. V prvom a druhom ročníku majú študenti modelovanie aj kreslenie. V prvom ročníku modelujú hlavu, a potom môžu vytvárať aj kompozície. Mnohí ma prekvapia. Treba ich otvoriť, úplne ľudsky sa k nim priblížiť, aby sa nebáli profesora, ktorý ich vedie. Viem povzbudiť aj pochváliť. Často to robím a právom, zaslúžia si. V druhom ročníku sme robili polovičný akt, teda celú figúru, ale v polovičnej veľkosti, to tiež treba vedieť, sú tam rôzne zákonitosti priestorovosti a stability. Znalosť tohto ešte nikomu neuškodila. A keď bol taký ročník, že boli všetci dobrí, tak som im zadal aj akt v životnej veľkosti. Lebo to je veľký zážitok, to už je boj so samým sebou, veľmi vážna práca, a keď toto vie niekto vyriešiť priestorovo, hmotovo, tak už môže postaviť čokoľvek, dokonca možno aj architektúru.
Tú by ste chceli robiť?
Priamo nie, ale urobili sme pár návrhov s Albertom Rybarčákom pre EHMK, jednu vežovitú budovu, ktorá má antropomorfný tvar, taký, ako moje časopriestorové sochy. Je rozkročená, má asi stotridsať metrov výšky. Tam, kde je rozkročená, by viselo Foucaultovo kyvadlo, ktoré by dole do piesku písalo kruhy pod vplyvom otáčania zeme. Pod tým by boli podzemné priestory so všetkými možnými galériami, knižnicou, divadlom, technickým múzeom, prednáškovými sálami... V nohách by boli firemné priestory, v trupe a vyššie zasa nadštandardné byty. A hore, kde je hlava, by získali priestory všetky cirkvi, všetky. Dole teda Foucaultovo kyvadlo a zhora, vysoko do večernej oblohy, by svietil laserový lúč. Košickí architekti to ani nevystavili počas výstavy súťažných projektov pre EHMK.
Baví vás pracovať na niečom, čo nikdy nebude mať šancu vzniknúť?
Áno, lebo tvorivé predstavy sú fascinujúce. Ktosi mi povedal, že by to stálo vyše miliardy. Na sumy som vôbec nemyslel. Albert Rybarčák je vynikajúci architekt, ktorý žije v Prešove. Vyhral so svojím kolektívom svetovú ideovú súťaž na divadlo v Amsterdame. S takým architektom som rád toto robil. Aj keď len v polohe nerealizovanej či až nerealizovateľnej architektúry u nás.
Keď spomínate EHMK, vidíte to ako pomoc Košiciam alebo ako zbytočne premrhané peniaze?
Myslím, že to Košiciam pomohlo. Do týchto vecí nevidím, mám na mysli, koľko čo stálo. Zrejme sa mohlo stať len toľko, na koľko mali.
Zrejme sa mohlo stať aj viac. Ešte jedna ku Košiciam. Pred niekoľkými dňami tam výtvarník Tomáš Džadoň postavil stodolu na paneláku. Páči sa vám taký súčasný prejav?
Keby prišla silná víchrica, bolo by to nebezpečné. Ale treba veriť, že statik takúto hrozbu vyriešil. Inak, čosi podobné je urobené v Číne, tam majú na panelákoch pagody. Džadoň však vystavil pôvodné humná.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Menil sa rokmi váš postoj k umeniu? Uvažovali ste nad ním inak, keď ste mali tridsať, päťdesiat....
Človek ide s dobou, ak je otvorený, aj jemu sa otvárajú nové horizonty. Rád prichádzam s čímsi, čo je len moje, čo sa nerobí. Experimentoval som s časom, s časovým limitom. Tak ako existuje podpis, v ňom je vaša DNA, nedá sa popliesť s ničím, to je skoro abstraktná kresba. Keď časové limity znížim na jednu alebo dve sekundy a mám určité pole papiera, ktoré za tú sekundu-dve musím pomaľovať, podľa týchto mojich rýchlych ťahov štetcom alebo ceruzkou ma identifikujete.
Zaujíma vás popri časových limitoch ešte iná téma?
Tiež sa týka času. Napríklad som lámal cez kus skaly dosku, musel som vyvinúť dosť energie. Doska sa prelomí, ten prelom sa odohrá za tisíciny sekundy a je tam vaša energia. Môže to robiť, pochopiteľne, aj niekto iný, ale ten podpis, keď robím kaligrafické veci...
Ten o vás povie viac.
To už je úplne evidentné. V poslednom čase robím indigá, práce pod názvom Iluminácie. Novou, vlastnou technikou. No a ešte predtým ma zaujímalo robiť akcie, inštalácie, performancie, kde nie zriedka je obsiahnuté i politikum, kritika toho, v čom žijeme, výtvarnou formu.
Vráťme sa k vám. Po štúdiu na strednej a vysokej škole v Prahe ste postupne prešli viacerými sochárskymi polohami: klasickou sochou, časopriestorovými plastikami, experimentovali ste s modelovaním sochy v počítači. Všetky tie prejavy sú vám rovnako blízke?
Prirodzene, že blízke, veď ich robím. Prečo nie?
Nehovorím, že je zlé mať mnoho polôh. Len sa mi zdá, že keď už niekto opustí klasickú sochu, tak sa k nej nevráti...
No, klasická socha... Aj keď som vytvoril i figurálne sochy, nie sú to úplne klasické sochy. Je tam môj výraz, moja energia, moja nervová sústava.
Medzi vašimi spolužiakmi z vysokej školy nájdeme dodnes známe mená?
Moji spolužiaci boli Pauzer, Karel Pauzer alebo Hendrych, Honza Hendrych a moja prvá manželka Mária Bartuszová. Vo výtvarnom umení sa to riadne preoseje. Aj životnými okolnosťami. Nemá každý to šťastie vydržať pri sústredenej tvorbe.
Vydržali ste, dokonca ste sa tvorbou aj uživili. Ste spokojný so svojím dielom?
Niečo ma uspokojuje, ale byť absolútne spokojný, čo to je?! Stále robím. Niečo sa mi ako konceptuálny program naplnilo. Povedzme tie časové limity, práce s časom, s jeho vťahovaním priamo do štruktúry diela. Viem, že ich nikto nerobil. A tie silové veci, lámanie, hádzanie tehly do sadry, tiež nie. Päť šesť centimetrov hrubú sadrovú vrstvu necháte tuhnúť pár minút a potom do toho hodíte tehlu. Niekedy to vyšplechne až na strop, aj ja dostanem pár kvapiek, ale je to plastika, ktorá vzniká nie za stotiny, no možno za tisíciny sekundy a jej sklz zanechá časovú stopu. Najelementárnejšia plastika, aká sa zrejme dá urobiť.
Nikdy ste nemali pochybnosti, že umenie nemá vyšší zmysel, že je to len hra?
Zmysel to pre mňa má preto, že to vypĺňa a napĺňa moju existenciu. Že čosi z toho má svoje miesto v tej paralelnej realite, akou je výtvarné umenie. A rád to robím, však umenie je aj hra. Za tie dlhé roky práce už predsa len viem odhadnúť, či sa niečo vydarí, alebo sa nevydarí. Čo sa nevydarí, to ďalej nežije, to zničím. Je tam selekcia.
Takže stačí, že niečo sa podarí a že to vypĺňa čas?
To je dobrý pocit. Ale nedá sa to takto zjednodušiť, že ide len o vypĺňanie času.
Chcete meniť svet?
Chcel by som iný svet, ale moje práce tento stav sveta určite samy osebe nezmenia. Svoje, povedzme, experimenty, nerobím preto, že nič iné neviem. Mám za sebou pár realizácií, za ktorými si stojím. Ako pamätník krompašskej vzbury. Môj profesor dejín umenia Jiří Kotalík chcel vidieť Krompašský pamätník, tak som ho tam zaviezol, pozorne si ho prezeral a pochválil ho. Nemusíte to napísať, ale povedal presne toto: „Nevím, jestli si to uvědomujete, pane Bartuszi, ale to je jedna z nejlepších realizací po vojně.“ Počuť to od človeka, ktorý by nepravdu alebo to, o čom by nebol presvedčený, nepovedal, od takého veľkého znalca umenia... To ma potešilo.
Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami okolia? Už vám niekto povedal, že vaša tvorba nestojí za veľa?
Až takú aroganciu som nepočul. Možno, že sa tak šušká. To ma ale nemôže zaujímať, pokiaľ niekto niečo také nepovie nahlas a nemôžem sa brániť. Neviem, čo si ľudia myslia, nevidím do hláv, nie som jasnovidec. A myslím si, že som dosť kritický voči vlastným veciam. Často, keď nie som spokojný, tak ich nenechám, už som spomínal.
Pamätník Krompašskej vzbury stále stojí...
Zatiaľ tam je, nikto sa oň nestará, dookola je iba rómske obyvateľstvo, ale neublížili bronzu, to je zvláštne. Možno v tom motíve trošku vidia svoj osud. Trošku to patrí k nim, k ich biede. Takto o tom uvažujem až teraz, ešte som takto nerozmýšľal. Krompachy a okolie, to je strašné! Deti nechodia do školy, nemajú topánky, v zime nemôžu ísť von. Je to šialený svet. V kontraste obrovská chudoba a šialené bohatstvo. Nie je to dobrý svet.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Nehovoríte o tom, že kedysi bolo lepšie, však?
Ide o to, že k moci nastúpili ľudia bez morálnej uzdy a za to môžu aj politici i to, ako sa dá zneužívať systém a robiť ekonomické zločiny. Ale nechcem politizovať, lebo o to teraz nejde. Navyše, nie je to len u nás, ale aj na Ukrajine, v Rumunsku alebo v Maďarsku, skoro všade. Môžem povedať, že by sa mi šťastnejšie žilo, keby som videl viac neživoriacich ľudí. Keď cigánsky tábor, pri dedine alebo za dedinou, na jeseň, keď začne padať ťažký sneh, zrovná buldozér a vyženú ich odtiaľ s malými deťmi, v tom padajúcom snehu vidíte ľudí, deti, bosé, v košieľke... Nie som šťastný. Mohol by som mať aj neviemkoľko peňazí, peniaze nie sú všetko. Doprial by som ľuďom, aby aspoň mali strechu nad hlavou a čo jesť. A vzdelanie. Sám sa nemôžem sťažovať, vedel by som žiť aj v skromnejších pomeroch, v detstve boli aj také časy. Veď ešte učím a pritom som dávno v dôchodkovom veku.
Socha Egona Bondyho, ktorú ste pred tromi rokmi prezentovali v rámci retrospektívnej výstavy, už stojí v bronze?
Je v sadre v mojom ateliéri.
Bude v bronze?
Je i v bronze, ale rád by som bol, keď sa dožijem, keby sa ocitla i v nejakom verejnom priestore. V niektorom z miest, v ktorých Bondy žil alebo kam rád chodil. Ako napríklad do Košíc.
Povedzte mi o ňom viac! Boli ste priateľmi?
Zoznámili sme sa na jeho šesťdesiatke. Šli sme z Košíc taká väčšia skupina. Marcel Strýko ho poznal osobne veľmi dobre. Zoznámil ma s ním. Mal neobyčajne hlboké vzdelanie. Aj Marcel, ale hlavne Bondy. Sledoval i výtvarné umenie a zaujímal sa o to, čo robím. Potom sa z toho vyvinulo bližšie priateľstvo, keď prišiel do Košíc, nikdy sa mi nevyhol. Po politicko-spoločenskej zmene, keď som nastúpil učiť na školu v Bratislave, sme sa stretávali častejšie, dokonca býval v našom byte v Petržalke. Niektorým mojim študentom robil aj oponentúru. Bondy inak býval na Laurinskej v strede mesta a mal dosť veľa bratislavských priateľov, známych, robili u neho takzvané zdvorilostné návštevy a často ho tým zdržovali v práci. V Petržalke som náš byt obýval len ja, moja manželka žila s deťmi v Prešove, neboli sme stále spolu. Bol to trojizbový byt a Bondymu som dal k dispozícii obývačku a ešte jednu izbu. Tam mohol pracovať. Prekladal s pani Čarnogurskou Tao te ťing od Lao-c´.
Pozdával sa vám Bondyho životný štýl? Jeho známi spomínajú na to, ako mu nosievali jesť alebo ako vyhlasoval, že básnik má byť živený štátom...
Myslím si, že to nebola jeho požiadavka, aby mu ľudia nosili jedlo, možno to bolo také ich starostlivé gesto. On síce vyzeral tak úboho, kosť a koža, ale nebol celkom bez prostriedkov, to sú fámy. Neodmietol, keď niekto doniesol niečo chutné, aj ja som ochutnal. Nebol problém, ani pre nás nebol problém pohostiť Bondyho, ale hovorím, nebol odkázaný na milodary.
Všeobecne vás priateľstvá s osobnosťami, ako boli Egon Bondy či Július Jakoby, ktorých ste neskôr portrétovali, ovplyvnili aj v tvorbe?
Nie, tie vzťahy boli len ľudské a veľmi priateľské.
Rozprávali ste mi, ako vám Egon Bondy hovorieval, že by chcel byť upálený, že sa nebojí smrti. Ani vy sa nebojíte?
Nie, smrť je prirodzená. Patrí k životu. Ale hlúpe by bolo, keby ma pre vlastnú neopatrnosť napríklad zrazilo auto.
Juraj Bartusz
Narodil sa v Kameníne. Študoval v Prahe, najskôr na Vysokej škole umeleckého priemyslu (1954 - 1958), potom na Akadémii výtvarných umení (1958 - 1961). S prvou manželkou, sochárkou Máriou Bartuszovou, sa po štúdiu vrátil do Košíc, kde zakrátko začal pôsobiť ako výtvarník v slobodnom povolaní.
V rokoch 1967 – 1971 bol členom Klubu konkretistov. V minulom režime sa zapájal do činnosti rôznych undergroundových skupín. Po revolúcii viedol ateliér slobodnej kreativity na VŠVU v Bratislave.
Od roku 1999 pôsobí na Katedre výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. V roku 1992 bol vymenovaný za profesora.
