Pri rozprávaní o diele, ktoré ho ovplyvnilo najviac, najprv na stôl vykladá hrubé knihy českej typografie s krásnymi tvarmi písmen vnútri.
„Toto je úplná klasika,“ hovorí Julo Nagy, listuje stranami a náhodne sa zastavuje, aby mi ukázal nejaký výnimočný detail.
Vždy ho vraj znova a znova dokázali očariť. „Vyrástol som na nich počas strednej školy a priam som nad nimi mľaskal! Neviem, aký by bol dnes môj svet, keby tieto knihy neexistovali,“ hovorí s nadšením.
Toto by som chcel
Na strednú školu umeleckého priemyslu sa dostal ako štrnásťročný. V ateliéri Rudolfa Filu na „šupke“ študenti pričuchli k všeličomu – od aranžovania výkladov, kreslenia písma a kaligrafie až po odlievanie sôch.
Na to, ako dnes Julo Nagy robí grafický dizajn, ho inšpirujú mnohí, no iba jediný z nich ho k tomuto rozhodnutiu priviedol. Po chvíli rozhovoru preto odkladá české typografie bokom a v časopise nalistuje stranu s plagátom Vladimíra Rostoku z roku 1979.
„Pre mnohých to môže byť obyčajný plagát, ktorý by si nikdy na stenu nezavesili, no ja som ten dôvod našiel a dodnes naň neviem zabudnúť. Mal som ho doma vo svojej izbe a vzhliadal som k nemu ako k nejakej méte. Našiel som v ňom vlastnú motiváciu, odhodlanie – uvedomil som si, že toto ma baví a takéto veci by som v živote chcel robiť,“ hovorí Julo Nagy.
Vladislav Rostoka, 1979.
Science-fiction
Je to plagát k spoločnej výstave piatich autorov – dnes azda najvýznamnejších postáv grafického dizajnu u nás.
„Rostoka v ich menách našiel silnú myšlienku spojenú s typografiou, tie spoločné „o“ v ich menách sa mu tam núkali ako miesto pre pointu, no koľkých by dnes napadlo pracovať práve s nimi? Je v tom Rostokova virtuozita, že to takto vymyslel. On bol totiž veľmi dobrý v prepájaní typografie, témy a ilustrácií. Nejde iba o estetiku, výtvarnosť plagátu – ale najmä o jeho myšlienku,“ vysvetľuje Nagy.
Jedna vec je obsah, druhá forma. Pre laikov, ale možno aj pre dnešných mladých grafických dizajnérov je práca ich kolegov spred troch-štyroch desaťroční hotové sci-fi.
„Všetko sa vtedy maľovalo ručne a grafický dizajn sa vlastne ani nevolal grafický dizajn. Keď som v 80. rokoch nastupoval na školu, bol to ešte politický plagát a vnímalo sa to ako odbor, kam ide iba úplný odpad,“ vraví Nagy so smiechom.
Zakrátko po nástupe Zoltána Salamona sa na škole zaviedla práca pomocou fotokomory. Bolo to už oveľa rýchlejšie ako ručná robota, no a keď prišiel počítač, bola to pre grafický dizajn revolúcia.“
Plagát ako názor
Zaujímavé podľa neho je, že mnohí mladí dizajnéri dnes Rostokove diela veľmi nemusia.
„Napokon, aj ja mám k nemu veľa výhrad, no keď sa na to pozriem v širšom kontexte času a vtedajších možností, Rostoka bol fenomén. Na svoju dobu bol naozaj skvelý a navyše ako jeden z mála dokázal s grafickým dizajnom fungovať v praxi – mal svoje štúdio, a robil na mnohých komerčných zákazkách.“
Bežnou praxou silnej generácie tvorcov plagátov totiž bolo, že ak chceli svoje plagáty posielať na súťaže, museli si témy zadávať sami.
„Požiadaviek zvonka bolo málo. Často sa potom stávali paradoxné situácie, keď ich plagáty vyhrávali súťaže, no nikto ich nikdy v uliciach nevidel,“ hovorí Julo Nagy.
Nielen v jeho očiach sú zapísaní ako „generácia plagátov“. Napokon, zo svojho očarenia plagátom založili úspešné a doteraz fungujúce medzinárodné podujatie Trienále plagátu v Trnave.
„Neviem prečo mal pre nich práve plagát takú hodnotu, robili ho ako umelecké vyjadrenie svojich názorov. Dnes je to iba jedna z mnohých vecí, ktoré robí dnešná generácia. Hoci niekedy sa opäť objavuje plagát ako vyjadrenie osobného postoja.“
