Milana Laluhu, jedného zo zakladajúcich členov Skupiny Mikuláša Galandu, pozná verejnosť najmä ako neúnavného zvečňovateľa dediny a človeka.
Popri tetkách, chlapoch, domoch, stromoch však tvorí aj akty, zátišia, portréty, autoportréty.
Autoportrét z roku 1963 je jedným z vyše tisíca, ktoré autor počas života vytvoril. Väčšinu nakreslil, niektoré namaľoval. Podobizeň mladého, tridsaťtriročného galandovca nesie všetky znaky charakteristického, bezpečne rozpoznateľného rukopisu: pevné kubizujúce tvary, hrubé kontúry, zúženú červeno-modro-žltú farebnosť. Sám výtvarník sa raz na margo autoportrétov vo svojej tvorbe vyjadril: „... napadlo mi, že si budem viesť denník, takže som ich každý rok nakreslil niekoľko… keď som si ich nedávno pozeral, zase som si len povedal, že život je zákerák, ako ma dorobil, ako ma dotentoval, a toto robí s každým človekom, s každým živým tvorom.“
Práve Laluhove autoportréty sú podľa výtvarného teoretika Juraja Mojžiša dobrým príkladom toho, že varírovanie a opakovanie sú dve odlišné veci. „ (...) všetky hovoria o tom istom, ale rôzne pomenovanom, prípadne hovoria úplne inak o tom istom. O túžbe po presnosti. O presnom zápise,“ píše Mojžiš v monografickej štúdii, ktorá vychádza pri príležitosti aktuálnej retrospektívnej výstavy.
Na výstave v bratislavskom Pálffyho paláci, ktorá sľubuje predstavenie Milana Laluhu aj v inom ako dôverne známom svetle, môžeme premeny umelca a údajnú zákernosť života zhodnotiť na vlastné oči.
Dielo týždňa: Milan Laluha: Autoportrét 1963, 45 x 37cm, kresba na papieri, 1963
Výstava: Milan Laluha, Objavil som motív,Galéria mesta Bratislavy, Pálffyho palác, 23. 10. – 10. 11. 2013
