j význam.
Úvodným predstavením tohto ročníku festivalu autorského divadla Pro-téza bola inscenácia Soumrak Samců. Priestor hľadiska bratislavskej A4ky praskal vo švíkoch. Vznikla v réžii Slávy Daubnerovej, ktorá bola ako umelkyňa pánom doposiaľ len sama sebe. V tomto prípade sa ako režisérka ocitla zoči-voči pred neľahkou úlohou umelecky uchopiť tému o postupnom strácaní mužskej identity v tieni ženskej emancipácie. Na základe kolektívnej práce niekoľkých typov hercov podnietila vznik divadelného diela, ktoré sa skladalo z troch častí reprezentujúcich rozdielne skúsenosti mužov v spolužití so ženami. V koncepte sa jej podarilo stierať hranice medzi činoherným a pohybovým divadlom, projekciami a spolu so súborom skomponovala pohyblivé obrazy vypovedajúce o strachu mužov zo straty svojej mužnosti.
Na druhý deň už divadlo zívalo prázdnotou. Napriek tomu Katarzyna Pawłowska a Maciej Adamczyk v Partitúrach skutočnosti v mnohom ukázali svoje kvality. Vďaka početným možnostiam ich herectva sa im podarilo udržať gradáciu napätia aj v situáciách, ktorým nebolo rozumieť (hlavne kvôli problémom s titulkami). Veľká škoda však bola, že na lepšie pochopenie náročnejšej témy o energetickom prepojení existencií v rozsiahlom spoločenstve ľudí, ktorí hľadajú svoj zmysel vo vzťahoch, to už nestačilo.
Kam patríme?
Intímnu atmosféru malo aj nasledujúce predstavenie Uzbek. „Nebude to žiadne divadielko“, oznámil nám herec Talgat Batalov hneď na začiatku. Diváci sedeli v kruhu priamo na javisku a s napätím očakávali, čo ich čaká. Neskôr už žmoliac v rukách stránky prekladu monológu sledovali príbeh mladého človeka narodeného v Taškente, ktorý postupne stratil vlastnú národnú identitu ako dôsledok migračných problémov po rozpade Sovietskeho zväzu. Krúžil okolo nich a postupne vťahoval do víru svojho osudu, neustáleho hľadania odpovedí na otázky „kam patrím a kto som“. Nereprezentoval žiadnu postavu len samého seba, prostriedkom jeho vyjadrenia bolo slovo, charizma a atmosféra uzatvoreného kruhu. Nepríjemná realita sa vďaka Batalovmu nadhľadu v prúde slov stala tragikomickou skúsenosťou pre nás všetkých.
Téma hľadania samého seba v prostredí s iným kultúrnym kódom sa objavila aj v monodráme Hola Madrid! Študentky VŠMU ukázali zaujímavú alternatívu javiskovej výpovede, ktorá vznikla súhrou jazyka obrazu, funkčnosti každého predmetu na scéne a textu. Ten vychádzal z ich vlastných skúseností v španielskom hlavnom meste. Herečka Lýdia Petrušová vdýchla do neživých predmetov a priestoru v tvare uzavretej kocky energiu a život. Režisérke Silvii Vollmannovej metaforické využitie prvkov scénografie dopomohlo vytvoriť emočne silnú autorskú inscenáciu o tom ako sa naučiť plávať, keď sa zrazu ocitnete v hlbokej vode.
Opustení
Posledné predstavenie Pro-tézy Solitudo bolo panoptikom bizarností a nevyhlo sa ani dlhoročnej otvorenej výpovedi režiséra Blaha Uhlára o hlúposti spoločenského systému. „Každý divadelník je psychopat,“ povedal na diskusii. Mozaika surreálnych výstupov parodicky a bez servítky hovorila o marazme a samote človeka vo svete, obrate v jeho sexuálnej identite.
Medzinárodný festival Pro-téza prinásol inovatívne, no podľa návštevnosti asi málo atraktívne divadelné predstavenia pre širokú verejnosť. Škoda toho strachu z netradičného divadla, pretože aj vďaka nemu sa môžeme inšpirovať, tak trochu porovnávať a kultúrne pohýnať vpred.
Autor: Jana Hlodáková (autorka je doktorandka v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV)
