. Potom si však spomenula, ako ju večer po svadobnom obrade v civile s tromi zvädnutými gerberami predstavil muž svojej mame: -Toto je moja žena." Svokra z toho bola v takom šoku, že zareagovala: -Fajn, tak poďte ďalej, vypražím vám rezne." Miluje zvieratá a v posledných rokoch sa stala úspešnou hoteliérkou. V hoteli, ktorý nesie jej meno, najnovšie organizujú Školu mladých gentlemanov. Herečka Kamila Magálová.
Skončili sa prázdniny a s nimi aj najnovšia aktivita rodiny Magálovcov - Škola mladých gentlemanov. Ako by ste zhodnotili jej prvé zahrievacie kolo?
Bolo to už tretie zahrievacie kolo a myslím, že dopadlo výborne. Hoci sa v našej tlači zjavilo, že vychovávame mladých snobov. To bol gól, pretože my skutočne chceme vychovávať mladých gentlemanov, a tí majú od snobov veľmi ďaleko. Ak niekto netuší rozdiel, nech príde, a my ho radi poučíme.
Koho zatiaľ poučujete?
Rodičia nie vždy všetko stíhajú, sú zaneprázdnení a my spájame príjemné s užitočným. Ich deťom zorganizujeme zaujímavé prázdniny, kde sa dozvedia to, čo im v škole nepovedia a získajú zručnosti, ktoré im pomôžu vo vyberanej spoločnosti. U nás nikto nikoho k ničomu nenúti. Doposiaľ od nás žiadne dieťa nezdupkalo, mnohí sa vrátili aj o rok.
Azda kvôli jazde na koni, tá sa za dva týždne predsa nedá naučiť...
Samozrejme. Keď preklenú strach z koňa a zvládnu základy, bolo by ideálne, aby mohli jazdiť častejšie. Len málokomu sa však podarí, aby mu rodičia kúpili vlastného koňa. Navyše, zoznámiť sa s takým inteligentným zvieraťom je veľký zážitok.
Koľko frekventantov ste mali za tri roky?
Približne päťdesiat. Chlapcov aj dievčatá. Tak na polovičku.
Vy ste približovali deťom oblasť kultúry a umenia, tréneri ich zasa učili držať v ruke golfovú palicu a nespadnúť zo sedla. Čo robilo slovenským deťom z bohatých rodín najväčšie problémy?
Mysleli sme si, že s nimi budú väčšie problémy ako v skutočnosti boli. Mali sme aj indivíduá, ktoré sa začali predvádzať, ale ostatné deti ich utlmili. Žiadne z detí nebolo zahriaknuté, o všetkom diskutovali, vyjadrovali svoje názory. Tak sa mi to zapáčilo, že rozmýšľam nad pedagogickou činnosťou, hoci pedagóg je diagnóza. (Smiech.) Snažila som sa deťom priblížiť život v divadle aj humornými príhodami zo zákulisia a ich to veľmi zaujímalo. Na základe toho som ich navnadila, aby prišli aj na predstavenie.
Nechystáte sa otvoriť univerzitu tretieho veku pre gentlemanov?
Tiež si myslím, že by sa mnohým aspoň kurz zišiel. Som však presvedčená, že "statní päťdesiatnici" si už na nové móresy nenavyknú. Na to by som nemala nervy, pretože presne viem, čo si myslí päťdesiatročný človek.
Tridsať rokov hráte v divadle, tri roky podnikáte v hotelierstve. Váš manžel sa nedávno vyjadril, že si do divadla chodievate oddýchnuť. Je to vec rutiny alebo priorít?
Keby to bola rutina, nerobilo by mi to takú radosť. V divadle zažívam každý večer iný život a to je to, čo ma vspružuje, baví. Odstrihnem sa tam od hoteliérskych problémov, ktoré sú úplne iné. V divadle sa vyhrám, vybúrim tak, ako sa dieťa vyšantí na pieskovisku. Čím ťažšie predstavenie, tým lepšie.
Po Čerticiach, Barmankách, Krajčírkach nastupujú Sekretárky. Je to pre vás ďalšia profesná výzva alebo len ďalšie uvoľnenie po podnikaní?
(Smiech.) Ak všetko dobre pôjde, tak po Barmankách, Krajčírkach a Sekretárkach prídu Recepčné. To je naozajstná hra! A pevne dúfam, že ju bude režírovať Milan Lasica.
Hru Vtedy na Jamajke ste priniesli do Štúdia L + S práve vy. Čím vás zaujala?
Bola som niečo vybavovať v televízii a išla som okolo štúdia, kde sa vyrábala táto incenácia v réžii Emila Horvátha. Účinkoval v nej so svojou manželkou. Chvíľu som pozorovala výrobu a po polhodine som zistila, že je to skvelý text. Zohnala som si ho a uvažovala, či by bol vhodný aj pre divadlo. Oslovila som Milana Lasicu, ktorému sa hra veľmi zapáčila a pustili sme sa do toho.
Viete si predstaviť samu seba v podobnej situácii ako v hre, kde sú "hlavnými postavami" rozvod a delenie majetku?
Samozrejme. V takejto situácii by sa mohol ocitnúť každý.
Ako by asi prebiehalo delenie vášho majetku?
Netuším, lebo ja sa u nás openiaze nestarám. Všetko má v rukách môj manžel. Keby sa niečo stalo, asi odídem s holým zadkom, pretože ani neviem, kde čo máme. Môj syn je právnik, takže sa spolieham, že by ma nenechal v prípade núdze v štichu. Sú však iné priority, ktorým sa venujem. Teraz ste ma donútili prvýkrát nad tým zauvažovať. Vždy sme mali spoločnú kasu a dúfam, že to tak aj zostane.
Na divadelných doskách vás vidieť v ôsmich tituloch. Schillerova Mária Stuartová, v ktorej ste hrali Alžbetu, vám vraj mimoriadne prirástla k srdcu. Prečo?
Lebo bola nesmierne ťažká a zaujímavá. Veľmi rada hrávam konfliktné typy, ktorým treba ísť pod kožu a porozumieť im. Alžbeta bola veľmi silná, ale aj zraniteľná. Vzdala sa lásky mužov a štyridsať rokov úspešne vládla svojej krajine. Obdivovala som ju. Sebe ubrala a svojmu národu bola úctyhodnou panovníčkou. Alžbetu som stvárnila druhýkrát. Prvý raz to bolo v hudobnom filme s Petrom Weiglom, kde som sa s ňou vlastne zoznámila. Bohužiaľ, toto predstavenie sa už nehrá a mne je za ním veľmi ľúto.
Ste však aj inou kráľovnou - Podjavorinského kraja. Okrem toho ste vyslankyňou UNICEF na Slovensku, pomáhate Slobode zvierat. Nie je to veľa na jeden ľudský život?
Ešte som prezidentkou Nadácie na záchranu koní. Zabilo by ma, keby som toho mala menej. Nevedela by som iba sedieť a pozerať sa do prázdna. Je pravda, že mám rada samotu a ticho. Na hodinu. To však neznamená, že vtedy nič nerobím, ale že ma nikto neruší, nezvonia telefóny a ja možno počúvam hudbu. Som uzavretá vo svojich myšlienkach, robím si jasno.
Máte presný denný plán?
Vždy, keď zaspávam, plánujem si, čo ma všetko čaká. Niektoré povinnosti ma tešia menej, no usilujem sa ich nevnímať ako záťaž.
Kedy a prečo ste sa stali prezidentkou Nadácie na záchranu koní?
Jazdila som od detstva, zoznámila som sa pri koňoch s mojim mužom a aj obe deti a teraz vnučka sa motajú okolo týchto ušľachtilých tvorov. Dali mi teda v živote mnoho. Divokú privatizáciu si však odniesli tragicky. Na jednom majeri sme náhodou našli stádo 35 koní, ktoré tam boli bez jedla a bez vody. Prišli sme neskoro, polovica z nich uhynula. Tak sme si s manželom povedali, že musíme niečo vymyslieť, aby sa tieto problémy dali riešiť, hoci ide o niekoho súkromný majetok. Dnes mi píšu ľudia z celého Slovenska, keď sa niečo podobné dozvedia.
Čo sa vám za tie roky podarilo zachrániť?
Náš najväčší projekt považujem podiel na znovuoživení Žrebčína v Motešiciach a chovu klasického domáceho plemena Furioso. Bývalí majitelia Motešíc v agónii posielali žrebné kobyly patriace do chránenej génovej rezervy do Talianska na mäso. A to všetko s aktívnou pomocou istej osoby z Ministerstva pôdohospodárstva, ktorá bola o všetkom informovaná a odmietla zakročiť. Táto persóna ovládaná mafiou konských handliarov dodnes múti vodu a nekvalifikovanými rozhodnutiami sa pokúša hádzať polená pod nohy tým, čo niečo pre udržanie chovu Furiosa a vôbec chovu koní na Slovensku robia...
Dnes sa na Motešických pastvinách pasie desať chovných kobýl z pôvodného stáda a dvadsať mladých koní s perspektívou byť zaradené v chove. Pravda, ak spomínaná madam znova nevymyslí nejaký podfuk.
Dokázali by ste žiť iba medzi zvieratami?
Áno. Ani by tam nemuseli byť ľudia. Sem-tam by síce mohol prebehnúť nejaký fešný mladý muž, no rýchle by som ho nasmerovala, aby sa veľmi nezdržiaval a pokračoval ďalej. (Smiech.)
Nikdy ste nechceli byť veterinárkou?
Nechcela. Som rada, že sa im môžem venovať takto charitatívne a plne ma to uspokojuje.
Prostredie plné koní, sediel, parkúrových prekvapení dokonale poznáte. Zrejme aj to bol dôvod, prečo vás dali dokopy so spisovateľom Dickom Francisom, počas jeho pobytu na Slovensku. Ako na vás zapôsobil?
Nesmierne skromný malý veľký muž. Milý nežný pán, ktorý miluje nielen dostihy, ale aj kone. Okamžite sme si padli do oka. U mňa je to vždy tak - buď si s niekým pozorumiem na prvýkrát alebo už nikdy.
Zo slovenských spisovateľov si ktorého najviac vážite?
Unikum je Pavol Orságh Hviezdoslav. Bol to velikán a som pyšná, že sme mali takéhoto Slováka. Veľmi rada mám jeho Hájnikovu ženu.
Všetci vás nazývajú najbohatšou slovenskou herečkou. Aké sú skutočné hodnoty vášho života?
Majetkovo poznám aj bohatšie kolegyne. Ja som bohatá na zážitky a emócie. Hotel je však viditeľnejší ako iné hmotné statky a málokto uverí, koľko sa pritom nabeháme a aké úvery treba splácať. Ja som však aj vďaka tomuto podnikaniu bohatšia o nové priateľstvá a kontakty s ľuďmi. A to stojí aj za tých niekoľko bulvárnych článkov.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová
