
Vladimír Popovič: Kráľovské záhrady I., 1965
Mnohé predvídal, mnohé len spätne glosoval: osobnosť Vladimíra Popoviča vyrástla v období, ktoré modernému umeniu nebolo naklonené. Absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde v rokoch 1959-1965 študoval u profesorov Millyho a Matejku. Ale ešte pred ukončením štúdia vytvára Krkváž (1964) a Loďky lodiek (1964) a v týchto dielach (v nich je papier hlavným výtvarným médiom) je už celý. A nesmieme zabudnúť ani na cyklus jedenástich olejov Panna zázračnica, ktorý je zase akousi maliarskou manifestáciou, dielo dokonalej štylizácie a farebnej redukovanosti. Vznikol tiež v roku 1964 a je vlastne diplomovou prácou.
Dnes si môžeme iba evokovať obdobie, v ktorom toto dielo vznikalo, teda éru liberalizácie a znovuobjavenia moderny. Umelci vo vtedajšom Československu museli reagovať na umenie súčasné a zároveň akceptovať tendencie predchádzajúce. Zo vzdialenejšej i bližšej minulosti adoptovať Pollocka a súčasne i Rauschenberga a pop-artistov, z prítomnosti vziať na vedomie existenciu happeningu, akčného umenia, Kosuthov konceptualizmus i tzv. novú figuráciu. Tiež ale experimenty letttrizmu, body art a tak ďalej, a tak ďalej.
Šesťdesiate roky, zvlášť ich koniec, boli hektickým obdobím. Treba tiež pripomenúť, že približne od ich prvej polovice sa datuje čoraz zreteľnejšia snaha o väčšiu samostatnosť, profiláciu a artikuláciu svojbytného slovenského moderného umenia, ktoré dosiaľ často napodobňovalo veľké vzory českého umenia. Tými vzormi časovo poslednými boli Medkove obrazy a Boudníkova grafika. Obaja tvorcovia predstavovali tvorcu umenia „imaginatívneho,“ dediča surrealizmu. Vyrovnať sa so všetkými týmito vzormi a problematikou umenia súčasného, bola zaiste i úloha Vladimíra Popoviča.
Urobil tak veľmi skoro, v spomínanej Krkváži a ďalších dielach, podľa datovania by sme si mysleli, že pracoval súčasne v smeroch najrôznejších. Vzory svetovej avantgardy boli síce úctyhodné, ale v nedosiahnuteľnej diaľke, ale zostal len obdiv, niekedy s humorným zveličovaním, inokedy s iróniou a dešpektom. Tristan tára, znel titul jednej z kníh, ktoré reflektovali túto nezávideniahodnú situáciu. Stratené roky sa však nahradiť nedali. Vznikal však „slovenský variant moderny“ a Popovič patril k jeho najvýznamnejším tvorcom. Spolupráca na filme režiséra Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade (1968), kde má svoje významné miesto i kompozícia Loďka lodiek, tvorí jeden z pomyselných vrcholov tohto hektického obdobia šťastných „objavov.“
Ak sa držíme chronológie diela, vidíme, že pop-art predstavoval ešte na začiatku sedemdesiatych rokov pre umelcov veľkú výzvu. Predovšetkým razanciou, skratkovitosťou a spôsobom, ako pracoval s „motívmi,“ prečo predmety ťažkopádne maľovať, keď sa dali do obrazu vlepiť. Popovič prebral niečo z Rauschenbergovej kombinácie fotografie a maľby a vytvoril sériu obrazov, ktoré boli akousi reakciou na pop-art, ohlasom vzdialeným v čase i priestore, lebo sa odohrala v krajine, kde nevládol kult trhu, tovaru, reklamy a ikon konzumnej spoločnosti.
„Východný“ pop-art je skrátka kapitolou samou pre seba a bolo by dobré ho raz pripomenúť výstavou. Popovičove práce by nesmeli chýbať. Nasledovali desaťročia menej hektické, ba dokonca staromilsky pokojné. Experimentovanie bolo v kliatbe a víťazila, okrem iného, aj „neznesiteľná ľahkosť maľby.“ Ale to je už iná kapitola, takmer nesúvisiaca s rokmi osemdesiatymi, ktoré priniesli všestranné oživenie výtvarnej scény. A to nielen u generácie, ktorá vtedy práve nastupovala.
Autor: JIŘÍ OLIČ