Ivan Hronec je riaditeľom spoločnosti Film Europe, ktorá sa popri distribúcii európskej kinematografie sústreďuje na francúzsky film. V rozhovore pre SME hovorí o tom, prečo sa francúzskemu filmu vo svete tak darí a akí majú Francúzi záujem na tom, aby boli aj na našom trhu. Film Europe koncom novembra prinesie do našich kín aj víťaza z Cannes Život Adele.
Kedysi francúzska kinematografia v Európe vynikala. Myslia si to o nej Francúzi doteraz?
"To je bez debaty. A v zásade majú aj pravdu, lebo žiadna iná krajina v Európe tak dlho, systematicky a komplexne svoju kinematografiu nepodporuje. Už v 40. rokoch vznikla inštitúcia UniFrance a tá filmárom finančne pomáha nielen pri produkcii a distribúcii, ale aj pri predaji filmov do zahraničia. Vďaka tomu majú výsledky a úspechy."
Čím sa meria tá úspešnosť?
"Vo Francúzsku sa ročne nakrúti sto, stopäťdesiat filmov - pri takom množstve je už šanca, že medzi nimi budú dobré aj výborné. Vidíte, že francúzske filmy sú pravidelne na všetkých prestížnych festivaloch, takže keď vyhrávajú, nie je to náhoda. Pritom filmy ako Artist, Láska alebo Život Adele patria len k jednej, tej umeleckej linke. Okrem nej je tu ešte jedna, komerčná - a tá je rovnako úspešná. Asterix, Belmondo, Funes fungujú ako značky aj v zahraničí a keď v Hollywoode uvažujú o tom, že by bolo dobré vypožičať si nejakého herca z Európy, najprv si spomenú na Francúzov. Jeana Rena, Audrey Tautou, Vincenta Cassela, Marion Cotillard."
Cítite teda z ich strany nejakú aroganciu, keď s nimi rokujete a kupujete film?
"Vidíte, to je zaujímavá i pochopiteľná otázka. Asi by ste čakali, že poviem áno, lebo na mnohých iných úrovniach môže ten povestný francúzsky živel spôsobovať rôzne obavy. Ale nie. Francúzi si vytvorili veľmi kultivovanú prezentáciu svojich filmov, aj na to majú vyhradené dotácie a nákupcov si vážia. O arogancii nemôže byť reč."
Ponúkajú zahraničným distribútorom výhody, aby bol o ich filmy väčší záujem?
"Poskytovať výhody je pre nich samozrejmé. Tak ako v iných krajinách, aj Francúzi vedia, že ak si dopredu dohodnú predaj filmu aspoň v štrnástich krajinách, môžu žiadať o podporu z európskeho programu Media. Ja som pre nich zaujímavý a dobrý nákupca, pretože ja ponúkam distribúciu v Česku aj na Slovensku. To sú pre nich dve čiarky. Nie sú však arogantní ani voči menším trhom v malých krajinách, teda napríklad voči San Marinu alebo Albánsku."
Zaujíma ich, akú má ich film na Slovensku návštevnosť?
"Pravidelne si od nás pýtajú čísla, konfrontujú ich so štatistikou z únie distribútorov a UniFrance ich každoročne publikuje. Že tie čísla nie sú ohromné, s tým počítajú. Im ide najmä o to, aby sa film distribuoval."
V Bratislave býval festival frankofónneho filmu, tento rok však nebol. Viete, čo sa stalo?
"Jedným z dôvodov bolo to, že jeho riaditeľka Eva Porubanová odišla zo Slovenska. Všeobecne však platí, že festivaly, ktoré sú orientované na národné kinematografie, to majú stále ťažšie - a aj naša spoločnosť im to trochu komplikuje. Tým, že francúzske filmy pravidelne distribuujeme po celý rok, zmysel výročnej prehliadky sa trochu stráca. Zároveň by však bola škoda, keby sa úplne vyparila."
Dala by sa ešte zachrániť?
"My už sme sa aj ponúkli. Nový riaditeľ Francúzskeho inštitútu v Bratislave nás pozval na návštevu, rozprávali sme sa, ako by sme festival mohli znovu zorganizovať. Film Europe môže ponúknuť filmy aj logistiku, tak, ako to robíme v Prahe (koncom novembra je tam týždňový festival francúzskeho filmu - pozn. redakcie). Tam bude šestnásť z dvadsiatich piatich filmov z Film Europe - z toho môžeme na budúci rok v marci urobiť v dobrom slova zmysle repliku."
Oplatí sa vašej spoločnosti distribuovať na Slovensku francúzsky film?
"Naši diváci ho zatiaľ prijímajú najviac zo všetkých - teda myslím európskych kinematografií. Posledných päť, desať rokov pôsobí aj fenomén škandinávskeho filmu, celkom populárny je taliansky. Španielom sa u nás záhadne dlhodobo nedarí, okrem Almodóvara tu nemá šancu skoro nič."
V Česku je to iné?
"Tam je to iné už len kvôli infraštruktúre. Česi majú k dispozícii 150 jednosálových kín, tie pravidelne hrajú filmy našej spoločnosti a výsledky sú prijateľné. Pekné čísla máme zároveň z multiplexov. V Bratislave sme si museli založiť vlastné kino, keď sme chceli, aby sa naše filmy mali kde hrať. Poplatok za premietanie v bratislavskom multiplexe je medzi 500 a 600 eur, tie by nám zisk z predaja lístkov nevykryl."
Pre francúzskych umelcov teda asi nemá veľmi zmysel, aby prišli svoje filmy osobne odprezentovať tak ako inde v Európe?
"Má to zmysel pre nich aj pre nás, UniFrance má na to vyhradený aj rozpočet. Napokon, letenka pre režiséra alebo herca je lacnejšia ako ten poplatok v multiplexe."
Hoci dnes veľa vecí diktuje trh, mnohí Francúzi sa stále chvália svojou "kultúrnou výnimkou" a nechcú sa jej vzdať. Ako ju vnímate vy?
"Nie som expert, ale predpokladám, že istý čas ešte prežije. Zoberte si napríklad festival v Cannes. Tam nikto neuvažuje o tom, či mu peniaze prideliť alebo koľko. Také čosi sa nerieši, pretože ten festival musí byť a musí byť najveľkolepejší na svete. Francúzsko by bez neho nebolo tým, čím je."
Tam sa však dostanú len profesionáli z oblasti filmu, čo z toho majú tí ostatní?
"Vplýva to na celkovú náladu a hlad po filmoch. Tam sú ľudia prosto naučení chodiť do kina. V Paríži je napríklad šesťsto jednosálových kín, ktoré hromadne využívajú všetky generácie. Na filmy sa v predpoludňajších časoch pravidelne chodia pozerať dôchodcovia v teniskách. A v rebríčkoch návštevnosti je v prvej desiatke päť alebo sedem francúzskych filmov."
Nedávno bolo vo Francúzsku haló z toho, že Gérard Depardieu sa sťahuje do Ruska, lebo odmieta platiť vysoké dane. Nie je prvým umelcom, ktorému napadlo presťahovať sa. Čo keď sa raz filmári hromadne vzbúria a bude po "kultúrnej výnimke"?
"Čítal som o tom, ako sa proti Depardieuovi dvihla vlna odporu a pochopil som vtedy, že aj herci dostávajú od štátu veľkú podporu a ochranu. Áno, Depardieu odovzdáva štátu veľa peňazí, ale tie dane sa potom z veľkej miery investujú do filmu. Takže ich dostane späť. Umelci budú teda poslední, čo sa vo Francúzsku vzbúria, v tom mám stopercentnú istotu. Keby sa to predsa len stalo, pokojne ma citujte, ako veľmi som sa mýlil."
