„Robiť niečo tvorivé je terapia, to platí aj pre zdravých ľudí,“ hovorí výtvarník VLADIMÍR KORDOŠ, jeden
z kurátorov výstavy Art brut na Slovensku.
V podtitule výstavy v bratislavskej Galérii 19 Art brut na Slovensku sa píše, že ide o práce ľudí so skúsenosťou s duševnou poruchou a s mentálnym postihnutím. Kam siahajú začiatky záujmu o výtvarné diela duševne chorých ľudí?
„Približne pred sto rokmi si nemecký psychiater a kunsthistorik Hans Prinzhorn začal všímať výtvarné prejavy duševne chorých. Vydal o tom knihu a mal sériu prednášok, čo vzbudilo značný záujem verejnosti, lekárov, filozofov a predovšetkým výtvarníkov.“
Už vtedy sa pre tie maľby používal názov art brut?
„To prišlo neskôr, v roku 1945 francúzsky maliar Jean Dubuffet čoraz uznávanejšiu oblasť neprofesionálneho umenia, ktoré považoval za nespochybniteľne autentické a v každom smere inšpiratívne, označil pojmom art brut. Išlo hlavne o práce duševne chorých.“
Český avantgardný kritik a teoretik umenia Karel Teige preložil art brut ako surové umenie.
„Áno, ale presnejšie označenie by bolo pôvodné umenie. Ide o diela vytvorené osobami, ktoré nie sú dotknuté ’veľkým’ umením a kultúrou, takže napodobňovanie sa u nich vyskytuje minimálne. Nie sú ovplyvnení šablónami starého či moderného umenia a všetko - námety, výber materiálov, spôsob podania, rukopis atď. vychádza priamo z ich vnútra.“
V čase vzniku definície art brut prežívali svoje hviezdne obdobie aj surrealisti, ktorých prejavy tiež nie sú podriadené štýlovej jednote výtvarnej reči.
„Však im aj bol art brut veľmi blízky. Surrealistickí výtvarníci a básnici navštevovali psychiatrické kliniky a zbierali výtvarné prejavy pacientov. Zakladateľ surrealizmu André Breton spolu s Dubuffetom a ďalšími osobnosťami založili v roku 1948 Compagnie de l' Art Brut, spoločnosť, ktorá predznamenala činnosť neskôr obdobne zameraných inštitúcií.“
Ako je aj slovenská Liga za duševné zdravie, ktorej aktivity na terajšej výstave prezentujete?
„Iste. Ligu za duševné zdravie založil psychiater Peter Breier a v roku 2004 vznikla z jeho iniciatívy a podľa vzoru rakúskej galérie a tvorivej dielne Marie Gugging aj naša Galéria Nezábudka. V jej rámci sa založil aj výtvarný arteterapeutický ateliér, ktorého cieľom je nájsť, viesť a podporiť talentovaných ľudí s psychickými chorobami. Práve zbierka Galérie Nezábudka tvorí jadro tejto výstavy, ale sú tu aj práce z iných občianskych združení.“
Výtvarná verejnosť vás pozná ako predstaviteľa neoficiálnej umeleckej scény v minulom režime, človeka so širokým spektrom tvorby od klasicky chápaného umenia cez performance, akčné umenie, interpretácie diel majstrov baroka, konceptuálne projekty, fotografiu, video. Čo vás nasmerovalo do arteterapeutického ateliéru?
„Rozhodujúcim okamihom bolo psychické ochorenie môjho syna, vtedy ma Peter Breier oslovil, či by som nespolupracoval na výtvarných workshopoch v Lige za duševné zdravie. Začínali sme s Igorom Minárikom, ktorého neskôr nahradil Dušan Nágel. Bolo mi to blízke aj vďaka mojej predošlej práci s amatérmi i dlhoročnej pedagogickej činnosti.“
Aj so psychiatrom Jánom Šubom ste kurátormi výstavy. Aké sú jej hlavné ciele?
„Výstava je vyústením dlhodobého projektu. Prezentovanie výtvarných prác ľudí s duševnou poruchou pomáha ich sebavedomiu, začleneniu sa do spoločnosti. Pre niektorých je to jediná možnosť ukázať svoju rovnocennosť alebo aj predčiť takzvane zdravých jedincov. Ďalším dôležitým motívom bolo poukázať na to, že projekt, do ktorého idú verejné aj súkromné financie, má hmatateľný výstup, artefakt. Považujem za šťastie, že som sa stretol práve s Jánom Šubom, primárom kliniky detskej psychiatrie v Bratislave a predsedom občianskeho združenia Duševné zdravie detí. Je to človek s pozoruhodným vzťahom k výtvarnému umeniu, pripravovať výstavu s ním bola radosť.“
Výstava v renomovanej galérii sa u návštevníka zrejme spája aj s estetickým zážitkom. Ako je to pri prezentácii vášho projektu?
„Nie je to jej prvoradý zámer, ale mňa tam viac vecí priťahuje aj svojou estetickou hodnotou. Zaujímavejší autori majú na výstave väčšie bloky. A sú tu aj veci zo súkromných zbierok.“
Je to možno trochu kacírska otázka, ale ak vy pri arteterapii svojich pacientov odborne vediete, je to ešte stále to art brut, ako ho definoval Dubuffet? Teda sú to práce ľudí, nepoškvrnených „veľkým“ umením?
„Pri arteterapii nejde o rozvíjanie tvorivosti s cieľom dosiahnuť čo najvyššiu umeleckú kvalitu, ale o to, aby pacienti spoznávali výtvarnú abecedu. Čím viac ju ovládajú, tým viac ich to uspokojuje, sú sebavedomejší a motivovaní tvoriť. Pravda, sú medzi nimi obrovské rozdiely, sú tam ľudia s ťažkým postihnutím, ktorým treba pomáhať už len s napnutím papiera, takže ten charakter našej pomoci je rozmanitý. Primárne je, že títo ľudia sa prostredníctvom svojej tvorby liečia. Robiť niečo tvorivé je terapia, to platí aj pre zdravých ľudí. Keď človek tvorí, tak sa zachraňuje.“
Dá sa povedať, že táto výstava okrem svojich spomínaných cieľov prispieva všeobecne k spoznaniu fenoménu art brut. To bolo niekedy inšpiráciou aj pre školených výtvarníkov, o čo tam vlastne išlo?
„Tí v rámci snahy oslobodiť sa pri tvorbe od rozumovej špekulácie hľadali žriedlo práve u autorov art brut. Napríklad významný rakúsky maliar Arnulf Reiner priznáva, že ho inšpiroval švajčiarsky výtvarník Louis Soutter. To bol síce tiež školený umelec, ale postihla ho duševná porucha a jeho tvorba sa ’presunula’ do oblasti art brut, neskôr maľoval len prstami a jeho práce boli úžasné.“
Z týchto slov obdivu sa dá usudzovať, že inšpiroval aj vás.
„Istý čas som mal k tomu blízko svojimi prstovými maľbami. Vo všeobecnosti ma však fascinovalo, že keď niektorých vzdelaných výtvarníkov zasiahla duševná choroba - okrem Louisa Souttera to bol aj prípad masívneho duševného postihnutia geniálneho bratislavského sochára F. X. Messerschmidta -, tak na jednej strane ich ochromila a na druhej strane zasa posilnila vo výtvarnom výraze.“
Rovnocennou súčasťou výstavy je bohatý sprievodný program v galérii, obsahujúci prednášky, diskusie a filmové projekcie. Ako ste ho koncipovali?
„Je rozdelený do štyroch tematických blokov: arteterapeutický ateliér, talent a medicína, literatúra, hudba a art brut a nakoniec arteterapia. Zúčastňujú sa na ňom renomované osobnosti medicíny, filozofie a umenia, no všetky podujatia sú určené odbornej, ako aj laickej verejnosti. Podrobný program je uverejnený v katalógu aj na internetovej stránke galérie.“
Výstava sa skončí 24. novembra. Ako plánujete zúročiť takúto veľkolepú prezentáciu?
„Výstavu s touto problematikou sme u nás ešte v takomto rozsahu nemali. Prvýkrát sa do prezentácie vrátane sprievodného programu zapojili prakticky všetky zainteresované združenia, organizácie a inštitúcie. Je dôležité, že sme aj týmto spôsobom zachytili a zdokumentovali našu desaťročnú činnosť. Vidím v tom aj isté zadosťučinenie pre tých, ktorí tieto aktivity doteraz sponzorovali, ale v podstate nemali možnosť vidieť presvedčivú prezentáciu ich výsledkov. Máme záujem, aby sa výstava preniesla aj do iných miest Slovenska, ale aj do zahraničia a aby sa na základe tejto expozície vytvoril základ celoslovenského zbierkového fondu. Je to potrebné najmä teraz, keď je z finančných dôvodov ohrozená činnosť Galérie Nezábudka.“
Táto zvesť nie je práve najveselším ukončením nášho rozprávania. Neskúsili by ste optimistickejší záver?
„Som presvedčený, že spektrum prác na výstave potvrdzuje pravdivosť vety, ktorú povedal už spomínaný André Breton v roku 1949: Neobávam sa vysloviť myšlienku, paradoxnú len na prvý pohľad, že umenie tých, ktorých zaraďujeme do kategórie duševne chorých, predstavuje rezervoár morálneho zdravia.“
