Stať sa reportérom vo Washingtone je sen, ktorý sa mnohým splní až po rokoch tvrdej driny. Alena Taranová sa ocitla medzi novinárskou špičkou len s jedným statívom, svetlom a kameramanom z Rumunska.
Nie je veľmi časté, aby novinár robil rozhovor s iným novinárom, hlavne ak je z konkurenčného média. Vnímate to aj vy?
Práve naopak, v Spojených štátoch ponúkajú kolegovia z printových médií bežne svojich expertov a analytikov televíziám a opačne. Problém, že novinár sa pýta novinára, tu neexistuje. Pre mňa je veľmi zaujímavé sledovať rozdiel medzi tým, ako fungujú médiá u nás a ako v Spojených štátoch. Tá miera profesionality je úplne inde. Slovensko sa vyvíja, ide dopredu, ale historický vývoj asi nemôžeme preskočiť. Môj kameraman je z Rumunska, a keď spolu sledujeme slovenských politikov, vždy ma upokojuje, že v porovnaní s rumunskými sme na tom o niečo lepšie.
Ako sa rozhlasová redaktorka dostane do USA?
Môj partner je novinár, pracuje pre veľké nemecké vydavateľstvo, ako korešpondent píše pre šestoro nemeckých novín. Čiže u mňa to bol hlavne súkromný dôvod, nechceli sme už vzťah na diaľku. Do Washingtonu som prišla 11. novembra 2011, práve sa začínala kampaň pred prezidentskými voľbami. Pár článkami som ju spracovala pre SME, písala som pre Trend a príležitostne som naďalej spolupracovala s rádiom Expres. Krátko pred voľbami ma oslovili zo Slovenskej televízie, čomu som sa potešila.
Lákala vás práca pred kamerou?
Tým, že život vo Washingtone je veľmi drahý, len nájomné sa pohybuje od 1800 do 3000 dolárov za mesiac, hľadala som možnosť, ako sa uživiť. Honoráre pre externistov sú v slovenských novinách symbolické, tá káva a sendvič, čo som počas písania vypila a zjedla, ma občas vyšli na viac, než som dostala za článok.
Dokáže RTVS zaplatiť zahraničného korešpondenta?
Nie. Keby som nemala toľko nadšenia a za sebou človeka, ktorý ma živí, nemohla by som to robiť. S televíziou sme museli hlavne vyriešiť kameramana. Spočiatku mi kamarátsky vypomáhal kameraman z nemeckej verejnoprávnej televízie ZDF. Postupne to však začalo byť časovo neúnosné, tak mi Slovenská televízia pomohla zohnať kameramana z Rumunska, ktorého finančné nároky sú únosné. Je to mladý chlapec, takže sa učíme spolu.
Bez spánku
Rozhovor s ňou sme robili v tom najnevhodnejšom čase. Ani prezidentské voľby vraj neboli také hektické, ako odstávka vlády. Cez skype sme sa rozprávali vyše hodiny, keď počula v pozadí zvuk bratislavských električiek, iba si nostalgicky povzdychla.
Akú formu má vaša spolupráca s RTVS?
Som externistka platená za príspevok.
Môžete prispievať aj do iných médií?
V zmluve nemám žiadne obmedzenia, ale aj keby som chcela, nestíham. Výroba jedného kvalitného dvojminútového materiálu s respondentmi, čo stoja za to, trvá dvanásť až pätnásť hodín čistého času. Často sme celý deň v teréne a v noci robíme s kameramanom postprodukciu, čiže striháme a editujeme, aby to mohlo ísť na druhý deň do vysielania.
Aká je komunita zahraničných korešpondentov vo Washingtone?
Úžasná v tom, že človeka učí veľkej pokore. Skladá sa z novinárov o dvadsať rokov starších odo mňa, pre ktorých je korešpondentský post vo Washingtone métou dosiahnutou po dlhých rokoch driny a budovania kariéry. Stále si pritom zachovali obrovskú zvedavosť. S jedným svetlom, statívom a kamerou som sa zrazu ocitla medzi reportérskou špičkou z celého sveta. Keď sa nám s kameramanom podarí vybaviť si interview v Kongrese, moji respondenti sa obzerajú a čakajú, kedy príde zvyšok tímu. Občas sú to veselé situácie.
Na prácu pred kamerou si chvíľu zvykala. Viac jej vyhovoval mikrofón v rádiu Expres. FOTO: archív A.T.
Čo sa od starších kolegov môžete naučiť?
Novinári, medzi ktorými sa pohybujem, sú hlavne z Nemecka. Po dvoch rokoch už patria medzi blízkych priateľov. Rada sledujem, ako pracujú so svojimi zdrojmi, ako ich dokážu chrániť, aké vysoké nároky kladú na výstup. Fascinujúca bola pre mňa skúsenosť s nemeckým kameramanom. Niekoľko rokov pokrýval izraelsko-palestínsky konflikt, dlho pracoval pre National Geographic Channel a teraz sa vrátil do nemeckej verejnoprávnej televízie. Užívala som si, aké vysoké nároky na mňa kládol.
Napríklad?
Ak mal pocit, že nie som dosť decentne oblečená, vrátil ma z auta domov. Vždy dbal o to, aby som mala zapudrovaný nos a čelo, tvrdil, že každý detail je dôležitý. Latka kvality je vo svete nastavená veľmi vysoko. Hlboké výstrihy jednoducho do spravodajstva nepatria. Keď si všímam kolegov zo Slovenska, oni tomu vždy takú pozornosť nevenujú. Niečo iné je vojnový konflikt, keď máte na sebe nepriestrelnú vestu a pred kameru idete tak, ako v danom momente vyzeráte.
Ako vyzerá štandardný štáb inej televízie?
Skladá sa minimálne z piatich ľudí. Osvetľovača, strihača, produkčného, kameramana a reportéra. Najdôležitejším pilierom, ktorý nám chýba, je produkčný. Produkcia v Spojených štátoch znamená, že musíte obtelefonovať každú výrobu, nielen respondentov, ale i správcov budov a pozemkov. Bez povolenia môžete nakrúcať len na verejných priestranstvách. To nám zaberá najviac času. Prácu produkčného si s kameramanom rovnocenne delíme. Osvetľovač je pozícia, z ktorej sa na Slovensku všetci smejú. Tu bez osvetľovača žiaden seriózny štáb do terénu nejde. Ak má reportér pre zlé svetlo kruhy pod očami, alebo tieň cez polovicu tváre, považuje sa to za brak, za nekvalitný výstup, ktorý nemôže ísť do vysielania.
Kto pomáha reportérovi s prípravou príspevku?
Napríklad kolegovia zo CNN majú okrem produkčného, ktorý pripravuje podklady do živého vstupu, ďalšieho človeka, ktorý sleduje reakcie z ostatných médií, aby bol reportér čo najaktuálnejší a vo vysielaní mu nič neuniklo. Keď idem do živého vstupu ja, mám len to, čo si sama zistím. Ťažím najmä z pravidelného čítania a nabaľovania informácií. Napríklad, keď hovorím o zvyšovaní dlhového stropu, musím do dvoch minút zhrnúť najdôležitejšie udalosti, ale bez poznania hlbších súvislostí to nejde. V Republikánskej strane je aktuálne kríza, motiváciou politikov v Kongrese nie je v prvom rade zvýšiť dlhový strop, ale dostať sa v budúcoročných voľbách opäť do Kongresu. Sledujú vlastné ciele a krajina sa stala ich vazalom.
Príprava reportáže v skrachovanom Detroite. S kameramanom sa necítili bezpečne, takmer každý obyvateľ mesta nosí zbraň. FOTO: archív A.T.
Ako vyzerá pracovný deň reportéra?
S partnerom máme príjemný rituál, snažíme sa denne tri až štyri hodiny čítať. Ak jeden nestíha, druhý mu povie najdôležitejšie linky. Aj keď pozorujem ostatných kolegov, vidím, že nonstop čítajú. Stačí, aby mali voľnú hoci len minútu. U nás je práca televízneho reportéra často zredukovaná na to, že strihne niečo z jednej tlačovky, niečo z druhej opozičnej, nahrá analytika a príspevok má hotový. Tu to funguje presne naopak. Reportér musí disponovať obrovským množstvom informácií a z nich vytiahnuť to najdôležitejšie. A podať to v súvislostiach, ktoré objasňujú príčiny a pôvod udalostí.
O budúcnosti printových médií sa hovorí, že časom možno zredukujú svoj obsah len na komentáre a úvahy.
Myslím, že to k tomu smeruje. Sme bombardovaní obrovským množstvom informácií, ale také, ktoré by aj vysvetľovali, často chýbajú. Reportér by nemal diváka zasypať informáciami, ktoré si môže ľahko vygúgliť, jeho práca by mala ísť o úroveň vyššie. Mal by rozumieť podstate problému a toto porozumenie sprostredkovať divákovi.
Čo je primárnym zdrojom informácií zahraničného korešpondenta?
Hlavne domáce americké médiá. Fungujú na nich aj tí najväčší reportéri. Vy totiž ako európsky korešpondent negenerujete domácim politikom voličov, čiže nie ste pre nich zaujímavý. To je dôvod, prečo sa len málokedy dostanete do blízkosti kongresmana. Mne sa to podarilo napríklad v auguste, pri príležitosti päťdesiateho výročia Pochodu na Washington a prejavu Martina Luthera Kinga Jr. „I have a Dream“. Mala som možnosť urobiť interview s kongresmanom Johnom Lewisom, posledným žijúcim rečníkom, ktorý mal prejav na tomto historickom pochode. V tom čase neexistovala v Spojených štátoch televízia, ktorá by s ním nechcela rozhovor. Dva mesiace pred výročím som sa spojila s kolegami zo švajčiarskeho verejnoprávneho rozhlasu a nemeckých novín, vytvorili sme tzv. pool a do žiadosti o interview sme napísali, že bude mať zásah na 35 miliónov obyvateľov Európy. Ak to spravíme týmto spôsobom, máme šancu, že dostaneme kladnú odpoveď.
Počas prezidentskej kampane Mitta Romneyho. FOTO: archív A.T.
Ako reagujú americkí politici, keď poviete, že ste zo slovenskej verejnoprávnej televízie?
Verejnoprávnosť je tu vysoko cenená značka. Výrazne mi to zvyšuje kredit a možnosť, že sa so mnou vôbec budú rozprávať. Často totiž nevedia, či Slovensko, alebo Slovinsko, prípadne sa ma pýtajú, či som z Juhoslávie. Alebo si spomenú na Československo.
Na Slovensku ste získali Novinársku cenu za sériu reportáží o deťoch z detských domovov. Rádio Expres potom ocenila aj Národná asociácia vysielateľov vo Washingtone. Je to niečo, čo vám tiež zvyšuje kredit?
Určite a vždy, keď prechádzam okolo sídla NAB (National Association of Broadcasters), na svoje takmer desaťročné obdobie v rádiu Expres spomínam. Boli sme tam partia novinárov, ktorí mali nadšenie a chuť meniť veci k lepšiemu, a k tomu aj podporu vedenia. Zažila som, čo znamená, keď sa kolegovia v newsroome vedia z lásky navzájom vyhecovať ku kreativite aj k výkonom.
Ktoré noviny čítate?
Prvé, čo otvorím, keď sa ráno zobudím, je Washington Post – analýzy a komentáre, Politico, Wall Street Journal, a potom samozrejme agentúry, hlavne Reuters a AP. Z pohľadu Európana je zaujímavé, že Američania sledujú len tie médiá, ktoré majú rovnaký politický názor ako oni. Buď fungujú na republikánskej televízii Fox News, alebo na demokratickej msnbc. Sledovanosť CNN alebo verejnoprávnej televízie, ktoré sa považujú za nezávislé, je veľmi nízka. Dlho mi trvalo, kým som sa zžila s tým, že respondenta sa treba hneď na začiatku spýtať na jeho politické presvedčenie, aby som vedela, s kým mám tú česť. To, že táto krajina je hlboko politicky rozdelená, nie je len bezobsažná veta. Fakt, že sa republikáni nevedeli dohodnúť s demokratmi na skončení odstávky a zvýšení dlhového stropu, je len dôsledok tohto reálneho a v bežnom živote viditeľného rozdelenia. Kongres je zrkadlom americkej spoločnosti, tak ako slovenský parlament je zrkadlom našej spoločnosti a úrovne.
Predpokladám, že výrazný vplyv na politické presvedčenie má výchova a rodina, z ktorej človek pochádza.
Politické presvedčenie sa tu naozaj z veľkej miery dedí. Hlavne v republikánskych rodinách, kde tradícia hrá významnú úlohu. Niektorí mladí ľudia z týchto rodín prežijú v mladosti svoje rebelantské obdobie, volia liberálnych demokratov, ale s pribúdajúcim vekom sa vracajú naspäť k republikánom.
Koľko príspevkov týždenne pripravíte pre RTVS?
Je to rôzne, ale napríklad tento týždeň som mala osem. Každý deň jeden v hlavných správach plus veľkú reportáž v relácii Reportéri. Vyrobiť dvanásťminútovú reportáž trvá bežne niekoľko dní, našťastie som mala dobré zdroje a mám už aj vyvinutú sieť analytikov, takže som to zvládla.
Ovplyvňuje časový posun vašu prácu?
To je asi najväčší problém, ktorý nám všetko sťažuje. S kameramanom máme nabúraný biorytmus, robíme dlho do noci, a potom vstávame zavčasu ráno, medzi 4.00 a 4.30 h. Nie preto, že by bola naša práca náročnejšia, ale pre tých šesť hodín, čo sme pozadu. Ak majú kolegovia doma uzávierku hodinu pred hlavnými večernými správami, pre mňa to znamená, že musím odovzdať materiál napoludnie. Keby som nemala výbornú podporu od chalanov zo spravodajstva, nešlo by to. Neraz im píšem o jednej v noci vášho času a oni mi odpisujú. Komunikácia s redakciou je pre korešpondenta kľúčová.
Pred americkou väznicou Guantanámo. FOTO: archív A.T.
Aký má v USA vzťah novinár k novinárovi?
Kolegialita sa prejavuje v tom, že sú k sebe veľmi milí, ochotne vám požičajú aj techniku. Naposledy sa nám stalo, že som sa pred sídlom OSN potrebovala postaviť na schodík, nemali sme však so sebou vlastný box, tak nám al-Džazíra bez problémov požičala svoj. Čo sa týka chránenia si zdrojov a exkluzivity vlastnej informácie, to tu funguje dokonale. Ak by som prišla za kolegom a chcela od neho telefónne číslo na niekoho dôležitého, nedal by mi ho. Považujem to však za zdravý prístup. Duševné vlastníctvo sa tu vysoko cení. Nik sa neodváži znižovať hodnotu duševného vlastníctva novinára napríklad tým, že by nad neho nadradil médium, do ktorého prispieva.
Čo novinári a sociálne siete?
Všetci fungujú na Twitteri. Novinári ho momentálne považujú za rýchlejší a efektívnejší spôsob získavania informácií než tlačové agentúry. Špičkoví reportéri z Washington Post, z Miami Herald, NBC News alebo CNN dajú informáciu von najprv cez svoje twitterové konto, až potom sa dostane do agentúr, kde ju musia ešte zredigovať. Takto som sa napríklad dozvedela takmer o hodinu skôr, že Barack Obama prvý návrh republikánov na zvýšenie dlhového stropu neprijme. Je však dôležité vedieť, kto tweetuje, a teda či sa na dôveryhodnosť takejto správy môžem spoľahnúť.
Alena Taranová
v číslach:
33
pred toľkými rokmi sa narodila v Žiline. Žurnalistiku vyštudovala na FiF Univerzity Komenského v Bratislave. Po škole takmer desať rokov pracovala v rádiu Expres.
2007
zaoberala sa umiestňovaním detí z detských domovov do profesionálnych rodín. Sériou dvadsiatich investigatívnych reportáží pomohla k zmene zákona. Ministerstvo sociálnych vecí a rodiny následne skrátilo maximálny čas diagnostiky bábätiek, potrebný na rozhodnutie o umiestnení detí do profi-rodín, zo šiestich mesiacov na tri.
2009
vyhrala Novinársku cenu za najlepšiu rozhlasovú reportáž v elektronických médiách za sériu investigatívnych príspevkov s názvom Detské domovy – továrne na bezdomovcov.
2
dva roky žije v USA. Pracuje ako zahraničná korešpondentka pre RTVS z Washingtonu.
