S Markom Cousinsom sa v jeho seriáli o dejinách filmu dostávame do konca 60. a začiatku 70. rokov
Starý dobrý Hollywood umiera. Šesťdesiate roky preň znamenajú krízu a krach, či už v ekonomickej, alebo tvorivej oblasti. Veľké štúdiá sa nedokázali pružne prispôsobiť zmeneným požiadavkám, ktoré boli podmienené novým, tvorivým používaním filmového výrazu. Európske nové vlny a americkí nezávislí režiséri zmenili kontext. Zmenili uvažovanie o filme, zmenili uvažovanie vo filme.
Koniec romantiky
Práve šesťdesiate roky sú prevratné v používaní jednotlivých žánrových modelov, v zmene koncepcií postáv, situácií a ich riešení. Romantika ustupuje do šera pozadia. Ak ostáva transparentne prítomná a tvári sa vážne, je znehodnotená svojou nevierohodnosťou. Melodráma sa stáva drsnejšou, western naturalistickejším.
Programovým dielom opozície, alternatívy k strednému prúdu, sa stáva „antiestablishment road movie“ Bezstarostná jazda (Easy Rider). A je to práve hollywoodska firma, ktorá tento film kupuje a distribuuje.
Začiatkom sedemdesiatych rokov prichádza ďalšia injekcia v podobe veľkého úspechu filmu Love Story. Ukázalo sa, že diváci opäť akceptujú tradičné formy a romantiku, hoci už bez happy endu. Stredný prúd reprezentovaný v prvom rade Hollywoodom sa spamätáva – akoby uznal, že treba pokračovať inou cestou, ale zároveň chce využívať aj všetky doterajšie atribúty, ktoré môžu v kombinácii s novými priniesť úspech.
Krv na plátne
Šesťdesiate roky búrali mýty: Absolvent (The Graduate), Polnočný kovboj (The Midnight Cowboy), Veľký malý muž (The Little Big Man). Zároveň však vznikajú mýty nové, kinematografia nezabúda na svoju mýtotvornú funkciu.
Nemieni proti nej protestovať. Predvádza, ako dobre si túto funkciu rôzni tvorcovia uvedomujú. Pretože k nej pristupujú často veľmi ironicky. Šesťdesiate roky znamenali aj narušenie väčšiny tabu, čo sa týka sexu a brutality.
Ďalšie desaťročie sa vyznačovalo takou eskaláciou násilia, že už v jeho závere – a neskôr v rokoch osemdesiatych – sa vytvára špecifický spôsob filmového rozprávania. Vzniká štýl, ktorý obraz násilia využíva často do maximálnej možnej miery, ironizuje ho a inštruuje diváka, že ide vlastne o hru.
Vo filme Nedotknuteľní (The Untouchables) Briana De Palmu je scéna prestrelky plná krvi koncipovaná ako slávna scéna na odeských schodoch v Krížniku Potemkin (Bronenosec Poťomkin).
Tento príklad nepomíname náhodou – presne charakterizuje existujúci štýl i generáciu autorov, ktorá ho používa. Steven Spielberg, George Lucas, Francis Ford Coppola, Martin Scorsese, Jonathan Demme, David Lynch sú režiséri vzdelaní, pre ktorých je orientácia v dejinách kinematografie samozrejmosťou.
Divákom aj kritike
Film je pre nich hrou; nie možnosťou výpovede, nie bázou pre snahu ovplyvňovať diváka umením. Svoje diela, samozrejme, nie všetky - hovoríme tu len o jednej tendencii, hoci zvlášť výraznej -, konštruujú tak, aby boli divácky maximálne úspešné a zároveň zaujímavé aj pre odborníkov. Teda aj pre nich samých.
Tieto diela čerpajú zo všetkého predchádzajúceho, využívajúc to a dodávajúc nový rozmer. Modelovým príkladom môže byť prvá trilógia Hviezdne vojny (Star Wars). Využívajú sa tu koncepcie známe z westernu, vojnového filmu atď., pričom niektoré situácie sú inscenované presne ako scény v starších známych filmoch.
Nejde o plagiát, ale o vedomý spôsob eklektického používania rôznych variantov. Vzniká zmes rôznych vzorcov, stojacich často v pozoruhodnom kontexte. Irónia v takto koncipovaných dielach je nevyhnutná preto, aby naznačila, že skutočne nejde iba o samoúčelnú napodobeninu, o strnulé využívanie starých známych koncepcií a ich foriem. A iróniu vyvoláva odstup.
Aj od neustále používaných romanticko-melodramatických motívov. V záverečnej scéne filmu Cotton Club F. F. Coppolu sa na poslednom vagóne vlaku odchádzajúceho do Hollywoodu objaví tabuľa s nápisom The End.
Divák si objektivizuje pocit, že šlo celý čas o návrat k „starému dobrému“ námetu, hoci vyrozprávanému výsostne súčasnými prostriedkami. Publikum si uvedomí, že takéto príbehy už videlo, a tvorcovia vedia, že ich videlo. Podávajú len novú interpretáciu, často formou retrofilmu, spoliehajúc sa na divákovu pamäť.
Film je hra
Film prestáva interpretovať realitu a začína interpretovať predchádzajúce filmy. Nečerpá fakty z reálneho sveta, ale z jeho doterajších interpretácií.
Rezignácia na vyslovovanie sa k problematike sveta v tomto prípade so sebou neprináša pesimizmus – ide koniec koncov stále o výsostne komerčne orientovaný film.
Aby sa pesimizmu vyhol, prezentuje sa ako zábavná hra medzi autorom a publikom, ku ktorej všetci zúčastnení pristupujú s ironickým odstupom. V tejto epizóde nám o uvedených tendenciách dôsledne a presne porozpráva Buck Henry, autor filmu Absolvent.
V New Yorku Cousins navštívi legendárneho scenáristu a režiséra Paula Schradera, ktorý vysvetlí existenciálnu rovinu scenára filmu Taxikár Martin Scorseseho. A temné zákutia filmu Čínska štvrť s nami rozoberie jeho autor Robert Tawne.
Mark Cousin, samozrejme, nezabúda ani na radikálny zrod černošskej kinematografie tohto obdobia – venuje sa mu v rozhovore a afroamerickým tvorcom Charlesom Burnettom. Pripravuje si tak tému nasledujúcej časti. Pretože desiata epizóda je o tom, ako sa film koncom sedemdesiatych rokov snažil zmeniť svet.
