Písať tri roky po sebe report z poľského hudobného festivalu Unsound je ako vypĺňať stále tú istú dokonalú (akokoľvek to znie pateticky a banálne) šablónu aktuálnymi menami programu. Šablóna ostáva nemenná aj po nedávno skončenom 11. ročníku. Nechýbajú kľúčové slová, ako unikátny, nezabudnuteľný, priekopnícky....
Prvá otázka znie: V čom je dnes Unsound priekopnícky? Dva mesiace pred úvodným dňom krakovského Unsoundu zverejnili organizátori upozornenie o zákaze fotografovania a natáčania na všetkých pripravených koncertoch. Zákaz vychádzajúci z tohtoročnej témy Interference (jeden z možných prekladov je práve slovo „rušenie“) fungoval hlavne na morálnom základe návštevníkov.
Cieľ zachovať si spomienky na zvuky a obrazy primárne v hlave a nie archivovať ich na sociálnych fórach, vyšiel na výbornú. Dôkazom toho je nápad vymeniť formát fotografie za kresbu, ktorý sa stretol s veľkým ohlasom nielen prítomných fanúšikov, ale aj médií a ktorý vyústil do série náčrtov a skíc rôznych momentov odohrávajúcich sa na pódiu. V tomto prípade sa slovo priekopnícky spája so slovom unikátny.
Ďalším meniacim sa fenoménom je národnostné zloženie. Každým rokom sa stále viac a viac vytráca poľština na úkor zahraničných privandrovalcov. To má za následok, že jesenný Krakov sa v rozmedzí ôsmich dní nadobro stáva jedným z hlavných svetových centier experimentálnych tendencií v hudbe. Podobne sa mení aj charakter festivalu, ktorý hlavne vďaka showcaseom poľských hudobných vydavateľstiev, či početným diskusiám s umelcami a renomovanými publicistami preberá podobu aktívneho semináru.
Jedinečnosť sa však najviac spája s dvoma neodmysliteľnými skutočnosťami. Tou prvou je genius loci priestorov, kde sa jednotlivé koncerty odohrávajú a tou druhou rôzne kolaborácie na objednávku festivalu. Koncerty po x rokoch, či naopak európske premiéry.
Krakovské nomádstvo
Tento rok pridali organizátori dva nové priestory s exkluzívnym nádychom. V jednom z najstarších a najvýznamnejších poľských divadiel (Narodowy Stary Teatr) vystúpil s albumom The Redeemer Dean Blunt. Nehovoriac o tom, že The Redeemer je jeden z ašpirantov na album roka, vyznieval krok postaviť intímny Bluntov projekt na veľké javisko značne riskantne.
Divácke obavy sa stratili už po niekoľkých minútach , keď sa po úvodnom takmer 10 minútovom hluku na pomedzí dažďa a rachotu idúceho vlaku rozplynula tma a na pódiu sa zjavil Blunt, bodyguard, trumpetista a ženský hlas Joanne Robertson. Hudobné performance s nervózne pochodujúcim Bluntom recitujúcim príbeh rozchodu preťalo niekde v polovici niekoľkominútové intermezzo prelievajúcich sa sínusových vĺn sprevádzaných rýchlym tepom stroboskopov. Blunt tak úspešne prepojil obe roviny „Spasiteľa“, tú teatrálnu a tú hudobnú, kým sám tesne pred vyvrcholením zmizol v útrobách divadla.
Druhým takýmto miestom bola krakovská filharmónia, kde mal celý týždeň vyvrcholiť do koncertu austrálskeho improvizátora a drone gitaristu Orena Ambarchiho. Na objednávku festivalu prezentoval pôvodne 33 minútovú skladbu Knots (2012, Audience Of One) spolu s bubeníkom Joe Taliim a 20člennou Sinfoniettou Cracovia pod vedením avantgardného skladateľa Eyvinda Kanga. Gradačná vlnovka skladby v najvyššom bode s Ambarchiho hlukovými spätnými väzbami a Taliiho bubenícky presným sekundovaním vyústila do harmonického záveru. V ňom sa z hluku opätovne vynorili sláčikové nástroje a Kang, mimochodom príklad pravého nekonvenčného dirigenta, doviedol skladbu do jej konca kopírujúc albumovú predlohu.
Po rokoch už prevereným a zaručeným miestom nielen umeleckého ale aj duchovného, obradného zážitku bol gotický kostol sv. Kataríny. Tento rok opäť so žensko-dievčenskou návštevou. Julianna Barwick prišla predstaviť svoj tohtoročný „islandský“ album Nepenthe spolu s dievčenským speváckym zborom. Nekonečné vrstvenie Julianninho hlasu spolu s veľmi tichým ozvučením zboru mali za následok úpadok pozornosti a s tým spojený nedostatok akýchkoľvek katarzných účinkov. To sa však zmenilo s pripojením gitarových plôch a s doznením poslednej najemotívnejšej skladby po ktorej sa celá prísediaca skupina zhodla na skladateľkiných schopnostiach spájať detskú naivnosť a éterickosť s hlbokým povznášajúcim účinkom.
Seansa aj hudba v symbióze s vizuálmi
Pri nasledujúcom koncerte sľuboval festivalový bulletin rituálny obrad dvoch takmer zabudnutých mien newyorskej avantgardnej scény 70. rokov. Ten kto poznal aspoň z časti dielo a hlavne spôsob Palestineho vystupovania nemohol očakávať žiadnu zradu. Charlemagne Palestine s koreňmi v širšej skupine minimalistických skladateľov je totižto známi svojím poňatím koncertu ako seanse, v ktorej nesmú chýbať plyšové hračky, pohár whisky a kultový pestrofarebný kostým.
V Krakove vystúpil Palestine po troch dekádach so skladateľom a podobným solitérom („outsiderom“) Rhysom Chathamom. Pri spätnom pohľade sa javia jedinými styčnými bodmi úvod a záver bizarnej performance. Obaja aktéri prešli od oltára smerom k pódiu nachádzajúcom sa pod organom hrajúc medzi lavicami kostola jednotlivé dlhé tóny na ústnu harmoniku a trubku. Následne sa Palestine pomalou ťarbavou chôdzou vyšplhal za organ. Tým odštartoval hodinový kontinuálny drone, do ktorého Chatham samploval tóny trubky. Meditatívny úlet do najvyšších častí kostola podporil Palestine ešte niečím čo môžeme nazvať hlasovým zariekavaním, mumlaním alebo ómom. Nakoniec stíchol celý kostol, aby jeho múry mohli pohltiť tóny speváckeho dua plyšových hračiek.
Nakoniec mi nedá nespomenúť audiovizuálny projekt Lumiere Roberta Henkeho, ktorý sa v súčasnosti stále viac pohybuje na rozhraní hudobného a vizuálneho média. V sále kina Kijow spojil typické minimal techno známe z jeho projektu Monolake s dvoma lasermi vykresľujúcimi obrazce na rovnakej redukovanej čistej báze, ako hudobná zložka. Radikálna sónicka skúsenosť, ako opisovali projekt organizátori postupovala smerom od triviálnych obrazcov (priamky, štvorce, kruhy) smerom k viac symbolickým formám čísiel a slov. Henkeho práca sa tak stáva intenzívnym zážitkom pre sietnicu oka. Takáto skúsenosť potom dokáže s ľahkosťou zakryť absenciu hlbšieho rozmeru.
To sú len štyri možné príklady. Nespomínam dva večeri zasvätené aktuálnym trendom tanečnej hudby v nepejoratívnom význame. Tie zastrešuje pre Unsound už legendárny zlatý klinec socialistickej architektúry, hotel duchov s ľudomilským názvom Forum.
Unsound dokáže dávno pred otváracím koncertom vzbudiť u poslucháča očakávania. Ten kto sa raz dostane do pazúrov jesenných chodníčkov natiahnutých medzi kostolom, kinom, divadlom, inžinierskym múzeom, hotelom, kde jeden celý týždeň tesne pred zimou pulzuje život Unsoundu sa len veľmi ťažko obzerá po iných podobných festivaloch. Tesne po ukončení ho síce prepadne túžba po niečom možno menšom, neznámejšom, nedbajúcom na trendy. Krakov však svojich synov a dcéry priťahuje rok čo rok zvučnejšími menami, nápadmi, miestami. Tak teda uvidíme komu sa o rok podarí pretrhnúť pupočnú šnúru pred mäsožravou rastlinou ročníka 2014.
Autor: Jakub Juhás
