Skutočným hrdinom nie je žiadna z postáv, ale celé mesto.
Gejza Dezorz nezakrýva, že už je tiež unavený zo slovenských filmov. Zauzlených intímnych drám o vzťahoch z paralelného vesmíru, čo sa úplne nezmyselne usilujú o umenie, do nemoty psychologizujú, filozofujú a pritom šuštia papierom.
Veď ich píšu scenáristky, ktoré okrem VŠMU nič ozajstné, vzrušujúce nezažili. Domáci film potrebuje viac žánrov, krvi, nezáväznej zábavy. Podľa hesla: menej Bergmana, viac Tarantina!
Upozornenie: text vyzrádza časť zápletky
Veľkolepý príbeh pomsty
Babie leto
- 90 minút
- Scenár: Agda Bavi Pain, Gejza Dezorz.
- Réžia: Gejza Dezorz.
- Hudba: Marián Čekovský
- Účinkujú: Alexander Bárta, Agi Gubíková, Jevgenij Libezňuk, Igor Krempaský a ďalší
- Premiéra v SR: 31. októbra
Paradoxy tohto klišé vychádzajú najavo, keď sa lepšie obzeráte okolo. Tie preklínané pseudoumelecké výpovede totiž vlastne vôbec nie sú také rozšírené ako práve pokusy o žánrové kino, čo sa hrdo dištancujú od umenia. A zisťujú, že to vôbec nie je také jednoduché.
Niektorých zradil scenár, iných nízky rozpočet a len vzácne sa podarilo žánrové pravidlá precítiť (Zlo) a nielen presadiť do slovenských reálií (Immortalitas). Nečakane vydarené Babie leto ukazuje, ako na to.
Tam, kde iní priznávajú komplexy, keď sa snažia kŕčovito tváriť svetovo, Gejza Dezorz a prozaik Agda Bavi Pain priznávajú lokálnosť a robia z nej výhodu.
Aj gangsterka, veľkolepý príbeh pomsty, sa môže odohrávať vo východniarskom nárečí. S rómskymi nehercami, na Luníku IX, v nočnom vlaku Zemplín smerom do Košíc.
Babiemu letu predchádzala Fabrika smrti, prvý slovenský horor, čo vznikal tak dlho, že namiesto toho urobili dokument o trápení s filmom, ktorý nevznikol (a zatiaľ ich predbehli prinajmenšom tri ďalšie „prvé slovenské horory“).
Produkčné problémy zažilo aj Babie leto podľa knihy Koniec sveta. No, našťastie, rozťahané nakrúcanie na výsledku nevidno.
Úsporné šťavnaté dialógy
Naraz im dokážete tolerovať medzery v príbehu, chápete, že ani u Tarantina nečakáte psychológiu, ale skôr šťavnaté repliky, osudovú intenzívnu pomstu a postupné levely jej naplnenia.
A že ani na tom vlastne nezáleží, pretože ozajstným hrdinom nie je osamelý westernový pomstiteľ (Alexander Bárta), ale mesto Košice.
Môže to byť otravné, určité scény vyzerajú, akoby existovali, len aby mohli prezentovať obľúbený miestny podnik a alternatívnu kapelu, no ono to funguje. Európske mesto kultúry s podsvetím a bizarnými figúrkami je presvedčivé.
Už dlho tu neboli ani také úsporné a zároveň šťavnaté dialógy. Je osviežením pozorovať postavy, čo nemusia jedna druhej vysvetľovať, čo sú vlastne zač.
Daň za vierohodnosť
Hlad diváka po súčasnej realite vycítili dva nové filmy.
Kandidát a Babie leto im tú realitu Slovenska samplujú v celom rade narážok, z ktorých chcú mať vďačný a kultový príbeh pre insiderov, ktorí sa pred kamerou všetci mihnú v epizódnych úlohách. Ani toto neprekáža.
Ťažko iba čakať, že sa všeobecným hitom stane práve tento film. Príbeh bez jedinej normálnej a kladnej postavy zmiešaný z rómčiny, maďarčiny a východniarskeho dialektu.
Film, kde sa bezprecedentne nadáva a súloží, na konci všetci pomrú, jediná ženská hrdinka je prostitútka a vo vedľajšej úlohe účinkuje kontroverzný chlapík s minulosťou neonacistu (Rasťo Rogel).
No aj to je možné akceptovať. Ako daň za vierohodnosť celku.
