Stanica, na ktorej sa oplatí zmeškať vlak

Je to presne desať rokov, čo niekoľkí nadšenci premenili starú budovu železníc na živé centrum kultúry.

Žilinská Stanica funguje desať rokov. O jej začiatkoch sme sa rozprávali s Petrom Hapčom, Hankou Lukšů, Marekom Adamovom a Robom Blaškom.(Zdroj: MAREK JANČÚCH)

Je to presne desať rokov, čo štyria nadšenci premenili starú budovu železníc na živé centrum kultúry

Boli mladí a naivní a nič nenazývali pravými slovami. Zúrili bohapusté deväťdesiate roky, nikto nič nevedel a kto sa to naučil prvý, bol na koni.

Za desať rokov urobila partia mladých ľudí z opustenej schátranej budovy na železničnej trati výnimočný priestor pre kultúru, s ktorým sa môžeme hrdiť kdekoľvek vo svete.

Medzičasom sa niektorí z nich stali rodičmi a iní odišli, aby sa vrátili, lebo si uvedomili, že neexistuje lepšia práca než tá, ktorá ich baví. To, že v jeden deň znamená robotu s krompáčom, druhý sedenie za počítačom a nad tým všetkým svieti neúprosný pracovný čas 24/7, je iba detail, no dôležitý.

Železničná zastávka Žilina-Záriečie je miesto, kde fungujú toalety, kúpite tam lístky, čaj aj borovičku, a najmä - uveríte, že dobré veci sa dajú robiť bez ohľadu na prekážky.

10_res.jpg

Na Flickr-i Stanice nájdete bohatý archív z mnohých akcií aj začiatkov Stanice.
FOTO - ROBO BLAŠKO

8492606420_0e2f41d025_o_res.jpg

Marek Adamov, Robo Blaško a Hanka Lukšů pri začiatkoch združenia Truc Sphérique.

8492617896_09f32d0fb6_o_res.jpg

Spektakulárne

Keď spolu s Marekom Adamovom, Robom Blaškom, Hankou Lukšů a Petrom Hapčom sedíme v bare na Stanici, chvíľu má človek pocit, že keby ich stretol pred desiatimi - pätnástimi rokmi, keď robili akcie typu „Mávanie vlakom“ alebo „Deň restí“, boli by úplne rovnakí.

Samozrejme, nie sú. Celkom jasne o tom hovorí spôsob, akým oslavovali, keď Stanicu otvárali, a ako to vyzeralo teraz, pri jej desiatom výročí. „Nič výnimočné. Pripili sme si,“ hovoria priam podozrivo zdržanlivo. „Až to bolo také čudné – ľudia sa tu motali, technici boli nervózni, lebo sa nič nedialo. Taká situácia tu nebýva. Rýchlo som sa schytil niečo robiť – aspoň krájať tortu a roznášať pivo,“ hovorí Marek Adamov.

Na jeseň v roku 2003 to vyzeralo inak. Prví návštevníci sa sem veľkolepo priviezli vlakom z hlavnej stanice, šesťdesiat zahraničných hostí, umelcov, pripravilo program do všetkých kútov ošumelej budovy a dvora, nasledovala búrlivá spoločná oslava.

„Bolo to skutočne spektakulárne,“ vraví Robo Blaško so smiechom. „Aj dnes to celkom hovorí o našej filozofii,“ dodáva vzápätí. „Deň po otvorení sme boli v mínuse dvadsaťtisíc eur, ale bol to veľmi dobrý štart. Chodili sme potom s Marekom v depresii a párkrát sme dokonca v zúfalstve podali športku.“

Hoci už v polovici príprav vedeli, že na to nemajú, nechceli to zrušiť. „Hlavne sme chceli vyjsť v ústrety umelcom, ktorí sem prišli. A o to sa v podstate snažíme dodnes.“

02_res.jpg

Fotografie z prvej jazdy vlakom do Stanice Žilina-Záriečie v roku 2003.
FOTO - TIBOR TAKÁTS

2003_res.jpg

Spektakulárne otvorenie pripravilo šesťdesiat umelcov zo sveta.

03_res.jpg

04_res.jpg

Nehľadaj si prácu

Skutočný začiatok dnes úspešnej adresy sa však začal ešte o pár rokov skôr. Vo februári 1998 založili osemnásť-devätnásťroční kamaráti z gymnázia občianske združenie Truc Sphérique. Na jednej zo svojich „hipisáckych akcií“, ktoré robili, prečítali svoj manifest. Bolo v ňom napríklad to, že „Truc sphérique nie je žiadna ostrá zákruta, ale jazda na bicykli“ – a podobné, veku primerané vety, spomínajú.

Založiť si občianske združenie nenapadlo im, ale šéfovi osvetového strediska Petrovi Ničíkovi. „On nám povedal, že to, čo robíme, je vlastne kultúra a nech si založíme združenie. Ani to sme nevedeli, čo presne je, tak sme skopírovali stanovy združenia Pomoc deťom v kríze, vymenili sme len prvú stranu,“ hovorí Marek.

Pár ľudí sa vtedy od nich odpojilo, zrazu ich aktivity nabrali pravidlá a povinnosti. Akcie robili popri škole pre rôzne organizácie. Od začiatku síce túžili po vlastných priestoroch, no vraj bolo iba dobre, že sa im ich nepodarilo získať priskoro.

Keď však potom Hanka Lukšů mala ako prvá z partie končiť školu, povedali jej, nech si nehľadá prácu, že začnú robiť čosi vlastné. Prenajali si malý priestor na námestí – Ateliér, a ona začala viesť tvorivé dielne pre deti.

„Dobré bolo, že sme zachytili koniec 90. rokov. Vtedy sa otvárali všetky prístupové európske fondy a granty. Nikto nevedel, ako to funguje, a kto sa to naučil prvý, mal veľkú výhodu,“ rozpráva Marek.

On ako prvý zo Slovenska odišiel na dobrovoľnícku stáž do luxemburského kultúrneho centra. Robo sa prihlásil na školenie, kde sa naučil o programe Mládež Európskej únie, z ktorého získali prvý grant. Uňho doma bol jeden spoločný počítač, z ktorého posielali e-maily. „Ľudia zo zahraničia sem vtedy chodili vysvetľovať, ako sa píšu projekty a hovorili nám, že máme mať nejakú misiu organizácie. Prepísali sme teda stanovy a debata o tom, čo vlastne Truc Sphérique je, pokračuje dodnes. Je to neoddeliteľne späté s našimi životmi,“ vraví Marek.

06_res.jpg

Budova Stanice Žilina-Záriečie kedysi a dnes.
FOTO - NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ

05_res.jpg

Mladí, nerozvážni a vo vlaku

Ateliér na námestí im bol čoskoro malý, začali sa obzerať po prázdnych budovách v meste. Dom na železničnej zastávke Žilina-Záriečie bol iba jednou z možností. „V istom zmysle to bola najkomplikovanejšia voľba – bol to predsa strategický majetok štátu. Na vedenie železníc som s otcom chodil asi rok, každý týždeň. Dnes sa mi to zdá úplne nereálne, ale v tom čase to nejakým zázrakom vyšlo,“ spomína Marek. Papier o symbolickom prenájme budovy od železníc dostali na tridsať rokov. Kritický bol hneď ten prvý.

Mali síce kľúče, dokázali zohnať peniaze na aktivity, ale budovu bolo treba rekonštruovať. Nebolo v nej nič – keď mal byť koncert, niekto musel prísť s predstihom, aby zakúril v kachliach. Drevo zbierali v lese. Už krátko po otvorení však získali cenu Európskej kultúrnej nadácie v Amsterdame, zaplatili dlhy a o ďalší rok ich prijali do siete kultúrnych fabrík – Trans Europe Halles.

„Dnes sa to možno zdá ako krásny, úspešný príbeh, ale začiatky boli naozaj veľmi ťažké,“ vraví Robo Blaško. Keď po piatich rokoch dokončili rekonštrukciu Stanice, odišiel a zamestnal sa inde. Dnes je späť. Má rád dobrodružstvo, no musel si oddýchnuť.

„Bol som totálne vyhorený, unavený.“ Najťažšie boli riziká, ktoré na seba vzali. „S Marekom sme založili vlastné byty na pokrytie dokončenia rekonštrukcie. Získali sme na to síce európsky grant, no ten sa vypláca až spätne. Veľa občianskych združení to už zlikvidovalo, no my sme išli do toho aj napriek tejto hrozbe. Keď nám potom ministerstvo v jednej chvíli povedalo, že možno to nevyjde a nepreplatia to, mal som toho naozaj po krk, lebo som sa bál o vlastnú existenciu. A možno práve to, že sme pred desiatimi rokmi boli naivní a nerozvážni, nám pomohlo. Potom sme sa síce chytali za hlavu, ale už bolo neskoro. Sedeli sme vo vlaku.“

daunerova_res.jpg

Program Stanice nemá žiadne žánrové obmedzenia - nájdete v nej všetko od klasickej hudby, cez súčasný tanec, animovaný film, tvorivé dielne pre deti rôzneho veku, až po komunitné akcie typu Vegánska nedeľa. Fotografia je z predstavenia Slávy Daubnerovej.
FOTO - NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ

pidi_res.jpg

light_workshop_res.jpg

vege_res.jpg

Divák nie je hlupák

Primátorom mesta bol v tom čase Ján Slota. A hoci sa odvtedy už vystriedali ďalší, vzťah mesta k Stanici nie je na naše pomery nijako výnimočný. „Finančná podpora je slabá, emócie tiež, ale už nás aspoň berú ako súčasť kultúry v meste,“ hovorí Peter Hapčo.

Stanica nikdy nemala stabilné financovanie. Časť príjmov tvorí dotácia ministerstva kultúry, časť súkromní sponzori, 2 % z daní, tržby z baru, prenájmy a iné.

„Je ťažké zohnať veľkého sponzora, lebo väčšina veľkých firiem na Slovensku je súčasťou medzinárodných korporácií a ich majitelia nemajú k nášmu prostrediu priamy vzťah. Sú to skôr malé firmy, ktoré chcú pomôcť dobrej veci a podporujú nás, cestou je najmä nefinančné sponzorstvo. Zháňanie peňazí je však vždy hlavne o tom, že sa netreba vzdávať. A netreba ani plakať, že na Slovensku je to horšie, lebo zo skúseností zo siete Trans Europe Halles vieme, že ťažké je to aj na Západe,“ vysvetľuje Robo Blaško.

O ekonomike a divákoch nerozmýšľali vždy tak, ako dnes. „Boli sme nekompromisní,“ vraví ironicky Peter Hapčo. „Dnes si uvedomujeme, že s Auparkom musíme bojovať jeho vlastnými metódami – ponúknuť ľuďom od nula po sto rokov program od rána do noci, od kultúrneho programu až po jedlo a pitie. Vtedy máme šancu existovať. Postúpili sme od predstavy, že riešime iba umenie a všetko ostatné je nám ukradnuté k tomu, že existujú aj diváci a svet okolo nás má právo nezaujímať sa o umenie,“ hovorí Marek Adamov. „Jednou z našich úloh je vytvárať medzi umením a divákmi most, nemôžeme preto jednu stranu ignorovať.“

s2_final_zo_zahrady_res.jpg

Multifunkčná sála S2 je postavená pod kruhovým nadjazdom Rondel z bedničiek od piva. Tretiu sálu S3 idú postaviť z lodných kontajnerov - budú v nej ateliéry pre hosťujúcich umelcov a priestor pre tvorivé dielne.

Áno, áno, áno

Program Stanice má dnes dve vrstvy – tvorivé ateliéry pre rôzne vekové skupiny od najmenších detí po dospelých – a večerný program, ktorý mesačne napĺňa 20 - 25 akcií. V podkroví domu je divadelná sála, v pivnici ateliéry, na prízemí bar a malá kancelária, kde sú za jedným stolom aj štyri stoličky. Vonku stojí pod kruhovým nadjazdom Rondel multifunkčná sála S2 postavená z debničiek od piva. Na dvore už stoja aj lodné kontajnery, z ktorých bude nová sála S3 – zázemie pre hosťujúcich umelcov a tvorivé dielne.

Na prevádzke robí denne asi sedemnásť ľudí, desiatky ďalších so Stanicou spolupracujú externe. No nikdy sa tu nekonal žiadny štandardný konkurz. Každý, kto sem prišiel a zostal, mal na to dôvod a schopnosti. „Sme tím individualistov. Neprežil by tu nikto, kto by sa prišiel opýtať: Čo mám robiť? Odpoveď by bola jediná: Odísť,“ hovorí Marek Adamov.

On je ako šéf Truc Sphérique stále najviac viditeľný a spájaný so Stanicou, hoci posledné dva roky sa viac venuje rekonštrukcii žilinskej neologickej synagógy. Jeho kolegovia objasňujú, že to u nich nie je žiadna one-man show, nijaké delegovanie či nebodaj schvaľovanie úloh tu neexistuje. „Marek razí jednoduchú filozofiu, že vždy povie áno. Je to síce nebezpečné, ale práve vďaka tomu sa mnohé veci pohli dopredu,“ hovorí so smiechom Robo Blaško.

07_res.jpg

Tím Stanice. Nevydržal by medzi nimi ten, kto by sa spýtal, čo má robiť.

zajacikova_res.jpg

Jedna z akcií v Novej synagóge / Kunsthalle, ktorej rekonštrukcia prebieha dva roky.
FOTO - NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ

Veriť, že sa to dá

Nie všetci však boli nadšení, keď povedal áno rozsiahlemu projektu na synagóge. „Chcelo to priveľkú dávku predstavivosti, ani som si nebol istý, či je to práve dobré rozhodnutie,“ hovorí Peter Hapčo. „Keď však postupne vidíme, ako sa to vyvíja, samo to potvrdzuje svoj zmysel.“

Spočiatku existovala predstava, že by Stanica a Nová synagóga / Kunsthalle existovali samostatne, dnes je evidentné, že sa to skrátka nedá. „Stanica by mala ostať laboratóriom, miestom na experiment, tvorbu a synagóga bude mať iné funkcie a zrejme pritiahne aj iné publikum,“ vysvetľuje Robo Blaško.

„Uvedomili sme si, že nevieme meniť jazyk, že nemôžeme komunikovať na dve strany a hrať nejakú schizofrenickú hru, že synagóga bude o vysokom umení a stanica bude nejaký underground, lebo ani jedno z toho neplatí,“ hovorí Marek Adamov.

Priznáva, že spočiatku mal tiež obavy – respektíve, že viac ako vnútornú motiváciu cítil povinnosť či zodpovednosť. „Nemohli sme však verejne ukázať, že máme strach, že nevieme, ako to zvládneme. Ako sme mali vysvetliť ľuďom, že to robíme kvôli architektovi tej stavby, pre mesto a preto, aby tam nebola nejaká diskotéka. Ale teraz, po dvoch rokoch, už nepotrebujeme žiadne kvetnaté slová. Je to úplne iné a keď vidíme, koľko ľudí je ochotných pomôcť, veríme, že sa to dá – a to je dôležité azda aj pre ostatných. Nikto nepotrebuje manuál, potrebuje vieru a návod si už nájde. Je to ako s náboženstvom – buď veríš, alebo nie,“ dodáva Marek s absolútnou vážnosťou, ktorú však po chvíli prehluší smiech a naša debata už vedie úplne iným smerom.

Keď tak spolu s Marekom Adamovom, Robom Blaškom, Hankou Lukšů a Petrom Hapčom sedíme v bare na Stanici Žilina-Záriečie, chvíľu má človek pocit, že keby ich stretol pred desiatimi – pätnástimi rokmi, boli by úplne rovnakí. Nebojácni.

002_res.jpg

Peter Hapčo, Hanka Lukšů, Marek Adamov a Robo Blaško.
FOTO - MAREK JANČÚCH

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Eilat: Slnko, teplo a zábava
  4. Ku kuchynskej linke dostanete obývačku či vstavané skrine za 50%
  5. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  6. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  7. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  8. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  9. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  10. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  1. Eilat: Slnko, teplo a zábava
  2. Ku kuchynskej linke dostanete obývačku či vstavané skrine za 50%
  3. Exkurzia študentov Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  4. Prichádza Black Friday, jazdenku môžete mať so zľavou 2000 eur
  5. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  6. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  7. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  10. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 17 466
  2. Eilat: Slnko, teplo a zábava 10 052
  3. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 7 513
  4. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 400
  5. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek 2 745
  6. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 672
  7. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 2 003
  8. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba 1 749
  9. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky 1 512
  10. Ku kuchynskej linke dostanete obývačku či vstavané skrine za 50% 1 435

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Veľkolepý nástup, výslnie a pád. Prečo veľké strany neprežijú svojich lídrov

Výmena lídra nie je kľúčom k dlhšej životnosti strany. Funguje len pri menších stranách, v Smere by mohla znamenať rýchly zánik.

KOMENTÁRE

Smer bez Fica nemá logiku

Životnosť strán ako Smer sa odvíja od popularity zakladateľa.

Neprehliadnite tiež

RECENZIA

Slovenský jazyk nestačí na hodnotenie tohto filmu. V kine je Fantastická žena

Transrodová hrdinka je v centre čilskej tragédie. Je to prelomový film.

Niet piskora, čo utrafil by Hviezdoslavov tón

Ežo Vlkolinský môže spôsobiť prudké dojatie, televízny pátos mu pomáha.

RECENZIA

Justice League je výstrahou. O chvíľu budeme mať týchto filmov plné zuby

Koľko sa ešte vydržíme zabávať na tej istej zápletke?