Bola to rutinná kontrola vo vlaku z Zürichu do Mníchova v septembri 2010. Colníci u staršieho muža zisťovali, či má pri sebe hotovosť vyššiu ako 10-tisíc eur a či ju nahlásil tak, ako úrady vyžadujú. Sivovlasý muž mal pri sebe 9-tisíc eur, 18 nových 500-eurových bankoviek. Colníkom neklamal, ale bol nervózny. Úradníci začali neskôr preverovať prečo. Mali podozrenie, že štát kráti na daniach.
Postupne odkryli celkom iné veci. Nikolaus Cornelius Gurlitt, narodený v Hamburgu, mal rakúsky pas a podľa neho žil v Salzburgu. Úradníci zistili, že žije v Mníchove, kde však nebol nahlásený, neplatil zdravotné poistenie a hoci mal 80 rokov, nedostával žiadnu penziu.
Niekoľko mesiacov po kontrole vo vlaku mu podľa magazínu Focus na jar 2011 prehľadali mníchovský byt a zistili, prečo nepotrebuje príjem od štátu. Za falošnou poličkou s potravinami a konzervami našli senzačný nález – 1500 obrazov majstrov moderného umenia, ktoré počas druhej svetovej vojny zhabali nacisti.
Boli tam diela Pabla Picassa, Henriho Matissa, Marca Chagalla či Oskara Kokoschku a Ernsta Ludwiga Kirchnera. Hodnota – asi miliarda eur.
Henri Matisse: Sediaca žena
Zvrhlé umenie
Pre nacistov to bolo „zvrhlé umenie“ a zakazovali ho ako nenemecké a „židoboľševické“. V roku 1937 nechali všetky takéto diela moderného umenia stiahnuť z múzeí.
Maliar a riaditeľ ríšskej umeleckej komory Adolf Ziegler to pri otvorení výstavy v Mníchove počas vojny vysvetlil takto: „Sú výplodom šialenstva, drzosti, lenivosti a degenerácie.“
O rok neskôr začali nacisti s obrazmi obchodovať a rozhodli sa ich predať do zahraničia za devízy. Na starosť to dostal kunsthistorik z Drážďan Hildebrand Gurlitt, otec Corneliusa Gurlitta, u ktorého colníci našli umelecký poklad.
Gurlittova stará mama bola síce Židovka, ale to nacisti prehliadli, pretože mal výborné kontakty v zahraničí. Dostal neobmedzený prístup do depozitára, kde bolo 20-tisíc zhabaných umeleckých diel a mal ich speňažiť.
Hildebrandovi Gurlittovi sa to oplatilo. Z každého predaja dostával 10 až 20 percent a tie podľa magazínu Focus zrejme použil, aby si sám niektoré obrazy kúpil.
Po vojne tvrdil, že obrazy zhoreli pri bombardovaní Drážďan a všetci mu to uverili. Ako sa potom dostali k synovi, budú teraz zisťovať vyšetrovatelia, ktorí okrem obrazov zhabali aj písomnosti a doklady.
Obraz Otta Dixa.
Majetok príbuzných
Isté je, že obrazy, ktoré po smrti otca v roku 1956 zdedil jeho syn, predával a žil z toho. Potvrdzujú to prázdne rámy a dokumenty, ktoré vyšetrovatelia v mníchovskom byte našli. Chýbal aj obraz Krotiteľa levov od nemeckého maliara Maxa Beckmanna, ktorý v aukcii vydražili za 864-tisíc eur.
„Pôsobilo to, akoby pán Gurlitt ako starý muž vytiahol svoj kráľovský tromf, ktorý mu mal zabezpečiť veľký kapitál na zvyšok života,“ povedal pre agentúru DPA Karl-Sax Feddersen, právny zástupca aukčnej siene.
Medzi obrazmi, ktoré vyšetrovatelia našli, bude podľa odhadov expertov asi 300, ktoré nacisti stiahli z múzeí, asi 200 zrejme patrilo prenasledovaným Židom a sú na zozname stratených umeleckých diel.
Podľa washingtonskej dohody sa 44 štátov vrátane Nemecka zaviazalo, že urobia všetko preto, aby sa vrátili príbuzným. Ako to bude teraz v prípade maľby Matissa, ktorý patril zberateľovi umeleckých diel Paulovi Rosenbergovi. Jeho vnučka, francúzska novinárka Anne Siclair po ňom roky pátra.
Max Beckmann: Krotiteľ levov
Marc Chagall: Alegorická scéna
Prečo to tajili?
Prípad senzačného nálezu vyvolal v Nemecku aj veľa kritiky. Stále nie je jasné, prečo sa verejnosť o nájdení obrazov dozvedela až po roku. Niekoľko mesiacov o náleze vedela aj vláda kancelárky Angely Merkelovej, ako to v pondelok potvrdil nemeckým médiám jej hovorca.
Médiá sa tiež pýtajú, prečo o nájdených obrazoch neinformovali úrady aspoň príbuzných, ktorí roky po umeleckých dielach pátrajú a stojí ich to nemálo peňazí. A tiež to, aká bola úloha aukčných sieni, ktoré obrazy s nejasným pôvodom predávali. A jasné nie je ani to, čo sa stane s dôchodcom Gurlittom, ktorý obrazy schovával a predával. Zatiaľ ho úrady vyšetrujú iba za krátenie daní. Ak sa nezistí, komu obrazy patria, stále budú patriť Gurlittovi.
„Je to aj otázka morálky, pretože Gurlitt patril k obchodníkom s umením, ktorí priamo alebo nepriamo profitovali z nacistickej politiky vyvlastňovania Židov,“ povedal pre Deutsche Welle Uwe Hartmann, ktorý skúma pôvod umeleckých diel.
Sám Gurlitt berie všetko bez emócií. Keď obrazy našli a odviezli ich, neprotestoval. Prehodil iba, že si úrady mohli ušetriť námahu, lebo tak či tak čoskoro umrie.
Ludwig Kirchner: Melancholické dievča
Tieň minulosti
V Židovskom komunitnom múzeu v Bratislave sa tento rok konala výstava Tieň minulosti. Bola to malá výstava – tvorilo ju iba sedem diel. Tých sedem diel je zatiaľ jediných sedem diel pochádzajúcich z množstva arizovaných umeleckých diel Židov žijúcich na území Slovenska, ktoré sa dodnes podarilo s istotou identifikovať. Je medzi nimi napríklad aj kresba slávneho umelca Rembrandta van Rijna. Iba v prípade jedného diela sa podarilo zistiť aj pôvodného majiteľa.
Sú to síce nízke čísla, no dôležitou súčasťou výstavy bol katalóg, ktorý obsahuje kompletný prepis dostupných zoznamov arizovaných diel. Tie mali v čase vojny na celom území Slovenska na starosti iba dve osoby – Vladimír Wagner a historička umenia Alžbeta Güntherová-Mayerová.
Zoznamy sa skladajú z mien autorov diel a ich základného opisu, zároveň je pri nich napísané mesto, v ktorom sa židovský majetok zhromažďoval. Wagner a Güntherová-Mayerová mali z neho urobiť výber najlepších diel, ktoré sa mali stať súčasťou štátneho majetku. Vybrali 180 diel, celá situácia sa však skomplikovala a v poslednom roku vojny odsúhlasilo ministerstvo už iba 14. Ostatné skončili nevedno kde.
Podľa Jany Švantnerovej, ktorá pracovala na tomto výskume, hrá čas v prospech ďalšieho výskumu. Myslí si, že viaceré z týchto diel sa skôr či neskôr po vojne dostali do predaja, múzeí a galérií.
Jana Németh
