Mladí architekti z ateliéru toito rozprávajú o architektúre ako o mieste na zážitky
„Nemáme v tom úplne jasno,“ hovoria spočiatku trochu opatrne, akoby ma chceli varovať pred tým, čo príde.
Téma je pritom celkom jasná – pýtam sa architektov Tomáša Szőkeho a Ivana Príkopského na dielo, ktoré majú skutočne radi a ktoré ich v tvorbe zásadným spôsobom ovplyvňuje.
Odpoveď majú, no nie je ňou žiadna ikonická stavba svetových hviezd architektúry, ba viac než o svete sa napokon rozprávame o Bernolákove, detstve, domove, živote a vôbec.
Architekti z úspešného mladého ateliéru toito sa pri rozprávaní priebežne dopĺňajú, pritakávajú, rozpamätávajú a na konci to všetko zhrnú smiechom a slovami: „Je to komplikované.“ Dodávajú, že o architektúre sa ťažko hovorí, lebo poslucháč väčšinou čaká čosi konkrétne, hmatateľné a viditeľné, no oni svoje projekty stavajú viac z pocitov, myšlienok a zážitkov.
Jednu stavbu napokon ako príklad stavby, ktorá je pre nich výnimočná, vybrali a opísali, ale potom sa vrátili späť na začiatok – k detstvu a domovu.
Dieťa vníma priestor inak
Možno o tom jasne svedčí aj to, že obaja išli na architektúru akoby náhodou, bez akýchkoľvek vzorov, ku ktorým by vzhliadali. Keď potom dostal Tomáš Szőke zadanie nakresliť ideálny dom, nakreslil ten, v ktorom žil s rodičmi.
Ivan Príkopský zasa vášnivo rozpráva o svojom rodnom Bernolákove, ku ktorému sa vracia pri každom projekte, na ktorom v ateliéri robia. „Možno to znie hlúpo, ale či robíme na interiéri bytu, alebo urbanizmus, tak sa snažím premietnuť si to a vsadiť do vlastného detstva v Bernolákove. Lebo vtedy vidím a riešim naozaj dôležité veci – napríklad, ako dlho trvá, kým sa dieťa z domu dostane von, alebo či má v byte miesto, kde sa môže spokojne hrať a čakať na rodičov, kým prídu z práce,“ hovorí stále trochu s obavou, či pochopím.
Počas školy obaja prešli záujmom k rôznym svetovým ateliérom, postupne vymenovávajú ateliéry Holanďanov, Rakúšanov, Japoncov, Slovincov aj československú scénu. „Vždy sme si však z toho brali iba konkrétne prvky, spôsob, akým riešili nejaký problém,“ zhodujú sa.
Navyše, netrúfnu si vraj posúdiť nejakú stavbu, ktorá sa im síce z fotiek páči, no nikdy v nej neboli. „Nedá sa to povedať definitívne. Z fotiek nezistíte, ako sa v tom priestore naozaj žije, ako funguje,“ hovorí Tomáš. Navyše, pekné fotky, ktoré nazývajú skôr „zátišiami“ podľa nich málo vypovedajú aj o tom, či dom, alebo interiér pasujú k človeku, ktorý v ňom žije. Či je to naozaj priestor na jeho vlastné zážitky.
Rekreačná chata v Senci. Autor: Ján Studený, David Kopecký / ateliér ksa, rok vzniku: 1997.
FOTO - JÁN STUDENÝ
Jednoduché, funkčné, dobré
V rozprávaní sa však napokon vynorí stavba, ktorú opisujú slovami „iná a výnimočná“. Je to rekreačná chata v Senci od architekta Jána Studeného.
„Je to jedna z najdôležitejších stavieb, ktorá mala vplyv na celú československú scénu,“ hovorí Ivan. „V čase svojho vzniku bola úplne iná oproti všetkému, čo vtedy vznikalo – konštrukciou, dispozíciou, veľkosťou, materiálom a navyše mala v sebe zvláštnu príťažlivosť.“
„V podstate je to jednoduchá škatuľa, obitá preglejkou, má systém terás, ktoré sa pri odchode zdvihnú a uzatvoria tak celý objekt. Je to veľmi jednoduché a zároveň to má v sebe ideu dočasnosti – nemusí to tam stáť doživotne,“ vysvetľuje Tomáš.
Páči sa im, že autori nerobili na stavbe veci, ktoré by pre ňu boli zbytočné – napríklad zateplenie. Je to predsa letná chata. „Presne pochopili a vystihli, čo od toho priestoru potrebovali a chceli, a to je aj dnes výnimočné, lebo stále žijeme v čase tlakov a schém, určujúcich, čo všetko musíme mať.“
