Róbert Bezák hovoril nielen o svojom odvolaní z postu trnavského arcibiskupa s novinárkou Marií Vrabcovou. Výsledkom je kniha Vyznanie.
Ešte pred piatimi rokmi poznal meno Róbert Bezák málokto. No po tom, čo bol odvolaný z postu trnavského arcibiskupa, sa stal jedným z najznámejších katolíckych kňazov na Slovensku. Budúci týždeň o ňom vychádza kniha rozhovorov s názvom Vyznanie.
S Bezákom sa viac ako deväť mesiacov rozprávala reportérka denníka Új Szó Marie Vrabcová. „Stretávali sme sa v kláštore u redemptoristov, to bolo také neutrálne miesto,“ hovorí o tom, ako kniha vznikala. Do kláštora za ním prichádzala raz týždenne.“
„Poňala som to tak, že kniha nemôže byť len príbehom biskupskej kariéry a odvolania. K tomu, aby som arcibiskupa mohla čitateľom predstaviť ako človeka, prečo konal, ako konal, a prečo prežíva to, čo prežíva, treba predstaviť celý jeho život. Ukázať pohnútky, prečo sa stal kňazom, či akým chcel byť biskupom. Myslím, že sa to aj podarilo.“
Okrem knihy Vrabcovej rozhovorov vychádza tento mesiac ešte jedna kniha o arcibiskupovi Bezákovi. Volá sa Medzi nebom a peklom a jej autorom je šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb.
O Sokolovi aj Zvolenskom
Marie Vrabcová
- Novinárka, narodila sa v roku 1970. Vyštudovala žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracovala v regionálnych novinách v Nitre.
- Od roku 1998 je reportérkou týždenníka Vasárnap a denníka Új Szó. V roku 2010 jej vyšla kniha o kauze Hedvigy Malinovej s názvom Hedviga.
- V roku 2012 získala cenu Združenia európskych menšinových denníkov (MIDAS) za spracovanie kauzy Hedvigy Malinovej.
Bezák sa v knihe Vyznanie vracia k svojmu vzťahu k ostatným cirkevným hodnostárom. Veľmi podrobne napríklad opisuje podozrivé účtovníctvo svojho predchodcu Jána Sokola. „Bezák nešiel na arcibiskupský úrad upratovať a robiť tam poriadky,“ vraví Vrabcová. „Ale keď sa stretol s problémami, chcel ich s dobrým a čistým úmyslom riešiť.“
Narazil však na svojich nadriadených v katolíckej cirkvi. „Keď som sa opýtal, či arcibiskup Sokol môže stavať taký obrovský penzión v rodných Jacovciach bez toho, aby vysvetlil pôvod peňazí, nuncius povedal, že môže, keď na to má,“ odpovedá Bezák v knihe. „Videl som, že som bezmocný a nemá zmysel bojovať za túto vec, lebo kompetentným na nej nezáleží.“
Podobne hovorí bývalý trnavský arcibiskup aj o vzťahu s predsedom Konferencie biskupov Slovenska Stanislavom Zvolenským. „My dvaja si nemáme čo povedať, lebo pohľadom na hodnoty a ich prežívaním sme celkom rozdielni. A keďže sa všetci ostatní biskupi postavili do jedného šíku, ani od nich nemôžem očakávať nič.“
Odvolaniu arcibiskupa sa venuje celá jedna kapitola knihy. Bezák sa v nej vracia aj k obvineniam, na ktoré sa ho pýtal Vatikán v známom liste. Arcibiskup mal napríklad odpovedať na to, či navštevoval telocvične a verejné sprchy s pochybnými osobami.
„Povedal, že človek inak opúšťa post, aj keď ho odvolajú a je zahanbený, keď vie, že má pravdu a je čistý,“ vracia sa k vyšetrovaniu Vatikánu Vrabcová. „Keď videl tých jedenásť otázok, povedal, že tam nenašiel ani jednu, pri ktorej by si mohol povedať – pochybil som a prišli na to.“
Rozhovory mu zakázali
Cirkev Bezákovi po jeho odvolaní zakázala vyjadrovať sa pre médiá. Bývalý arcibiskup zákaz chvíľu dodržiaval, potom ho porušil. „Dodnes si myslí, že nemá prečo rešpektovať zákaz hovoriť pre médiá, lebo kto má pravdu a má čisté pohnútky, má právo povedať, čo si myslí,“ tvrdí Vrabcová.
Napriek tomu dnes Bezák rozhovory často neposkytuje. „Časom zistil, že sa jeho vety často vytrhli z kontextu, najmä v bulvári, navyše ho neustála publicita aj unavila,“ dodáva redaktorka. „On sám hovoril, že si nechcel budovať svoju budúcnosť na tom, že bude vystupovať v televízii a písať do novín. Považoval to za slušnosť: keď sa pýtajú, tak odpoviem.“
Bezák sa s Vrabcovou spoznal náhodou. „Úplne prvý rozhovor som s ním robila ešte predtým, ako bol vysvätený za biskupa a stal sa trnavským arcibiskupom,“ spomína.
„V agentúrach vyšla správa, že kňaz z Radvane bude arcibiskupom. Zavolala som mu na faru, lebo som si myslela, že keď už bude v Trnave, tak ho ani nezastihnem. Na moje veľké prekvapenie povedal, že môžem hneď prísť. Stretli sme sa na druhý deň.“
Pravda nemusí byť uprostred
Potom sa nevideli tri roky, ďalší rozhovor dal arcibiskup Vrabcovej až vlani v novembri. Ukončil ním vtedy niekoľkomesačné mlčanie po tom, čo ho odvolali. „Prvý raz po dlhom čase sa s niekým rozprával o tom, ako to celé prežíva. To v ňom asi zanechalo nejakú stopu, lebo keď prišla možnosť, aby o ňom vznikla kniha, prirodzene z toho vyplynulo, že na nej budem robiť ja.“
Vrabcová priznáva, že po deviatich mesiacoch rozhovorov neberie Bezáka s chladným odstupom, no stále jeho príbeh vníma ako novinárka. „Je tam aj ľudská blízkosť, lebo inak by sme sa nemohli ani porozprávať,“ hovorí „Ale nemyslím si, že by to vylučovalo objektívnosť. Ak som sa niečo za 20 rokov novinárskej práce naučila, je to, že objektívnosť neznamená nemať žiadnu mienku. Niekedy je pravda naozaj na jednej strane, a nie uprostred.“
Kniha Vyznanie je druhou knihou Marie Vrabcovej. Pred troma rokmi vydala príbeh Hedvigy Malinovej s názvom Hedviga. Novinárka priznáva, že medzi životmi Malinovej a Bezáka vidí isté paralely. Obaja sa vraj museli vyrovnať s praktikami moci, či už svetskej, alebo cirkevnej.
„V ich príbehoch nájdete rovnaké prístupy, ako človeka a jednotlivca ignorovať, zahrávať sa s ním, trápiť ho,“ myslí si. „Vidíte v nich, ako za pochybenia systému nikto nepyká a nikto nie je braný za zodpovednosť. Aj tu aj pri Hedvige, aj keby niekto pochybil, či to je štát, alebo Vatikán, nebude sa ospravedlňovať. Systém sa neospravedlňuje. Zostane len zabudnutý človek.“
Prečítajte si úryvky z knihy o Bezákovi
Viete si predstaviť, že po tomto všetkom ešte niekedy budete mať dobré vzťahy s ostatnými slovenskými biskupmi?
(...) Dlhé mesiace som si nahováral, že aj keď to nehovoria, v kútiku duše azda cítia so mnou, ale rozhovor s arcibiskupom Zvolenským vo februári 2013 ma z toho omylu vyviedol. Po niekoľkých vetách mi bolo jasné, že sa so mnou chcel stretnúť len preto, lebo ho znepokojovala petícia na moju podporu a chcel ma presvedčiť, aby som sa pre pokoj v cirkvi od toho dištancoval. Povedal som, že to neorganizujem a nemám sa prečo ani proti tomu ohradiť, lebo si nemyslím, že ja som ten, kto rozdeľuje cirkev. Neprejavil osobnú emóciu, na každé moje vyjadrenie vnútorného prežívania zareagoval tak, že to je môj pohľad. Stretnutie s ním bolo pre mňa skôr vytriezvením, ale až takým vytriezveným som nikdy netúžil byť. Pýtal som sa, či mám vôbec nejaké práva, či môžem ísť niekam bez toho, aby som musel prosiť, či som vôbec biskup s hodnotou človeka, ale odpoveď som nedostal žiadnu. My dvaja si nemáme čo povedať, lebo pohľadom na hodnoty a ich prežívaním sme celkom rozdielni. A keďže sa všetci ostatní biskupi postavili do jedného šíku, ani od nich nemôžem očakávať nič.
Katolícka cirkev na Slovensku bola vždy úzko spojená aj s politikou a vždy dosť nešťastne. Čomu to pripisujete?
Je to také spriaznenie s mocou, presvedčenie, že tí, čo sme sa dostali vysoko, musíme držať spolu, nezávisle od presvedčenia, pre obojstrannú výhodnosť. To nie je o priateľstve založenom na spoločných hodnotách, ale o pragmatizme. Ten vzťah vôbec nie je zadefinovaný, funguje len na základe spoločných záujmov, ale zdá sa, že to stačí.
Rozprávalo sa o tom na zasadnutiach biskupskej konferencie, do akej miery by sa vôbec mala cirkev miešať do politiky?
Skôr to bolo obchádzané mlčaním, lebo keby sme sa o tom rozprávali, vyústilo by to do hádok. Ja som raz začal debatu na tému, že nie je vhodné spájať sa s politickými stranami, a najmä nie s takými, v ktorých sú bývalí komunisti. Rovnako som kritizoval našu účasť v Rade solidarity a rozvoja SR, lebo v nej len formálne odobrujeme kroky politikov bez možnosti ich následnej kritiky, ak sa ukážu ako nesprávne. Nikto nechcel o tom seriózne diskutovať. Akoby tu bola tichá dohoda, že cirkev nebude kritizovať politické prechmaty a štát privrie oči napríklad nad tým, ako hospodári cirkev s reštitúciami. Ekonomické prepojenie cirkvi a štátu je preto nešťastné, lebo prináša aj mnohé hodnotové kompromisy, ktoré by si cirkev nemala dovoliť.
Zadefinovali aj to, čo môžete robiť, kým budete na Slovensku? Alebo platil zákaz akejkoľvek duchovnej činnosti?
Nikdy sa to nepovie na rovinu, ale všade narážam na prekážky. Z právneho hľadiska som síce cirkevný trest nedostal, ale reálne potrestaný som. A to najtvrdším možným spôsobom, lebo neviem, v čom som sa previnil, aký trest som dostal, ani kedy sa skončí. Viem len, že som hrozbou, preto nestačí, že mám mlčať, byť izolovaný, ale mám byť aj kontrolovaný. Chceli mi zakázať používanie biskupských insígnií a kým som na Slovensku, mal by som podľa nich všetky svoje aktivity a kroky komunikovať s apoštolským nunciom. Pre mňa je však nepredstaviteľné, aby som sa vrátil tam, odkiaľ som odišiel s papierom v ruke, na ktorom bolo, že budem odvolaný. My dvaja sa už nemáme o čom rozprávať. Aj v reholi by som vraj mal mať duchovného sprievodcu. Neviem, čo by mi mohol povedať po tom všetkom, čo som prežil. Takejto poslušnosti nerozumiem, lebo nechápem jej zmysel. Nevidím v tom nič ľudské, je to skôr ako demonštrácia moci. Ale neviem, z čoho pramení, lebo Kristus to byť nemôže. On, ktorý má tú najväčšiu moc, bol ochotný ísť až na Kalváriu s krížom, a ľudia, ktorí sú k nemu najbližšie, tým musia byť určení. Ak to má byť skúška, do akej miery sa mám ešte pokoriť, dosiahol som svoje hranice. Pokora, ktorú má právo nadriadený vyžadovať, nemôže byť väčšia ako dôstojnosť človeka. Takéto zaobchádzanie nemôžem akceptovať pod žiadnou hrozbou.
Pohrozili vám exkomunikáciou?
Bolo mi povedané, že ak neurobím, čo mi bolo nariadené, tak mi to prikáže pápež a keď ani jeho neposlúchnem, vylúčia ma z cirkvi. Všetko prebiehalo v duchu ako pri mojom odvolaní: alebo poslúchneš, alebo ťa potrestáme. Pre mňa by vylúčenie znamenalo stratu všetkého, lebo svoje kňazstvo nežijem ako náhodu, pre mňa je to bytostné. Ak by som o to mal prísť za takýchto podmienok, bolo by to, ako keby celá obloha na mňa padla. Ale sám seba si musím zachovať, preto som pripravený na všetko. Formálne už v tejto situácii som, aj keď právne to ešte nikto nepomenoval. To, ako žijem od 2. júla 2012, je v skutočnosti odsunutie mimo aktívneho priestoru. Ako keby päťdesiattri rokov môjho života, moja odovzdanosť, vývin, prežívanie, neznamenalo vôbec nič.
