Mark Cousins začína rozprávanie tentokrát u legendárneho Wima Wendersa a jeho prvého „nemeckého“ obdobia tvorby s filmami ako napríklad Alica v mestách (Alice in den stadten). A Wenders pochopiteľne spomína na svoj kultový režisérsky vzor, na sociálne angažovaného Rainera Wernera Fassbindera, ostrého ako britva.
Od Fassbinderových filmov sa divák presunie do Británie. Tam žije jeden z najznámejších režisérov, ktorý dokáže umeleckou formou a špecifickým štýlom zachytiť problémy dneška: Ken Loach.
Po zábavnej analýze talianskeho filmu Stratégia pavúka (Strategia del rango) Bernarda Bertolucciho sa dozvieme plno zaujímavých faktov o vtedy sa rodiacej sláve austrálskej kinematografie. Dôslednému uhlu pohľadu sa nevyhnú v tejto epizóde ani politicky či sociálne angažovaní autori Japonska, Ázie a južnej Ameriky. To všetko Mark Cousins dáva dohromady svojím obvyklým fascinujúcim štýlom: pomocou často divokej a rýchlej skladačky komentárov, archívnych materiálov, rozhovorov, scén z citovaných filmov.
Jediný surrelistický film
Ale zlatým klincom programu v desiatej epizóde je upriamenie pozornosti na psychedelický film Alejandra Jodrowskeho Svätá hora (La Montana sagrada). Svätá hora je často označovaná ako jediný ozajstný surrealistický film všetkých čias. S tým pravdaže môžete a rovnako i nemusíte súhlasiť. Ale rozhodne ho treba vidieť.
Svätá hora.
Pozoruhodné je i to, čo sa dialo v už „skomercionalizovanom“ Hollywoode, ktorý hral rôzne hry na rôznych úrovniach. Takéto pohrávanie sa s motívmi, koncepciami, štýlmi si vyžaduje profesionalitu všetkých zložiek. Vtedajší hollywoodski režiséri by iste mohli nakrútiť bezchybný príbeh B-kategórie. To, že dávajú prednosť v istom zmysle parodizácii, je pozitívom. Hoci prispievajú k spriemerňovaniu estetických kritérií, k obrusovaniu ich hrotov. Nechcú patriť do oblasti „umeleckého“ filmu, ktorý experimentuje a objavuje nové možnosti filmovej reči, ktorý vytvára nové možnosti intelektuálnej interpretácie, ktorému nestačí byť v prvom rade len zábavou.
Na hranici gýču
Najpresnejšie to zrejme vyjadruje starší z bratov Coenovcov, Joel: „Ak patríme do nezávislého filmu, tak nie medzi avantgardné alebo experimentálne filmy, ale medzi filmy, ktoré môžu mať komerčný úspech a ktoré fungujú v rámci daného žánru.“ Je to neustále balansovanie na hranici gýču, jeho využívanie a zároveň jeho zosmiešňovanie. Je to cesta zaujímavá sama osebe; cesta, ktorá možno nikam nevedie. A prečo by aj mala. Ale vytvára, špecifikuje a používa koncepcie, z ktorých sa skladá jej fiktívny, iluzívny svet alternatívny ku skutočnému. Alebo ho imitujúci. Otázka znie, akým spôsobom sa to deje. Aké klamné alternatívy ponúka.
Vo filme Paula Verhoevena RoboCop je násilie predimenzované až tak, aby pôsobilo komicky. Vedome zosmiešňuje všadeprítomnosť obrazu násilia v médiách, TV reklamách a podobne. Deje sa tak explicitne.
V kultovom diele filmovej postmoderny Blade Runner je zase irónia zakódovaná hlbšie – protagonista sci-fi príbehu je koncipovaný ako postava z literárnej „drsnej školy“. Pracuje sa tu s nevyhnutným melodramatickým motívom, ktorý pôsobí ako sentimentálny povzdych za časmi, keď sa všetko končilo dobre. Je to okrem iného ďalší dôkaz tvrdenia, že neexistujú „čisté“ žánre. Každý žáner si totiž vytvoril vlastné žánrové kategórie, podľa ktorých sa riadil a identifikoval. V súčasnosti sa tieto kategórie používajú pomerne voľne, často nahromadené v jednom filme či sérii, napríklad v trilógii o Indiana Jonesovi.
Nie je dôležité čo, ale ako
Takýto eklektický, ironicko-sentimentálny štýl spopularizoval David Lynch filmami Modrý zamat (Blue Velvet) a Divokosť v srdci (Wild at Heart). Potvrdzujú, že prestalo byť podstatné „čo“; dôležitejším a viac pútajúcim záujem sa stalo „ako“.
Ako sú skonštruované a vyrozprávané známe vzory, známe modelové situácie. Využívajú sa motívy z komiksu, atribúty mystiky a romantiky spolu s ultrarealizmom, aby spoločne vytvorili konglomerát zjednotený profesionálne perfektným formálnym výrazom. Sentiment sa mieša s infantilnou krutosťou. Romanca s naturalizmom. Všetky vplyvy sú využité na atraktivizáciu rozprávania, v ktorom sa prezentuje tvorca ako ten, ktorý ťahá za všetky nitky.
Ide o obdobie, v ktorom sa ešte viac ako predtým, ešte viac ako v šesťdesiatych rokoch, rozchádzajú cesty mainstreamu, komerčne orientovanej filmovej tvorby a nezávislého, intelektuálnejšie orientovaného filmu.
Multiplexy versus artkiná
Aj diváci sa začali výraznejšie deliť. Na tých, ktorí chodia do kina za napätím, zábavou a relaxom a na tých, korí očakávajú od filmu výpoveď, intelektuálnu zábavu a vysokú mieru interpretácií reality. Tomu sa prispôsobuje celý komplex audiovizuálnej kultúry – multiplexy versus artkiná a filmové kluby, reklamné časopisy versus odborné.
V nasledujúcej časti sa Mark Cousins venuje práve tomuto problému, respektíve jednej jeho časti. Zaoberá sa príchodom multiplexov a filmovým mainstreamom, ktorý ich ovládol. Uvidíme množstvo presne vybraných scén z povestných filmov ako sú Hviezdne vojny, Čeľuste, Vyháňač diabla či Matrix – Mark Cousins sa nás pokúsi presvedčiť, že aj tieto filmy, napriek tomu, že sú často kritikou odmietané, prinášajú do kinematografie mnohé inovácie. Jedenásta epizóda bude veľmi internacionálna, rýchla a zábavná.
