Roman Ondák, umelec rešpektovaný aj v zahraničí, tu prezentuje inštaláciu Vreckové môjho syna.
Budova Kunsthalle stojí v centre mesta, denne ju obklopujú bezdomovci, žobráci, konajú sa tu charitatívne, podpisové a zbierkotvorné akcie. Nultá výstava túto realitu zaujímavo reflektuje. Ondákova nenápadná polička s niekoľkými pohodenými mincami zachytáva moment, keď peniaze putujú od niekoho, kto ich dáva, k niekomu, kto ich chce, hoci táto transakcia je predmetom dohody medzi otcom a synom, nie výsledkom náhodného pouličného stretnutia. Akurát príjemca tentoraz vreckové nedostane, ono sa stane súčasťou inštalácie v galérii. Ako píše v sprievodnom texte kurátorka Katarína Gatialová, hneď je jasné, že táto polička nie je len výrezom zo stola, je výrezom z bežnej reality autora.
„Nehovorí o tom, koľko peňazí dostáva jeho syn, ani nehodnotí, či je to takto v poriadku – hoci k tomuto vysvetleniu azda môže niekto skĺznuť... (...) Nehovorí nič ani o samotnom synovi.“
Roman Ondák aj tu ako vo väčšine svojich diel pracuje s realitou. Prenáša ju do galérie, domyslenie situácie, kontextu, však prenecháva divákovi. Verné zdokumentovanie banálnej situácie z domácnosti ho môže – vždy vo vzťahu k aktuálnemu miestu prezentácie – vyprovokovať k novým asociáciám. Ak sa, pravdaže, náhodný chodec, dávajúci alebo nedávajúci almužnu miestnym, pri výklade Kunsthalle zastaví.
