V Británii to novinári označili za udalosť sezóny. Televízny Príbeh filmu: Odysea vyrozprával dejiny filmu na ploche úctyhodných pätnásť hodín. S batohom a malou digitálnou kamerou jeho autor precestoval planétu. MARK COUSINS je trochu filmárom, historikom, kritikom, no hlavne punkerom.
Máte dobré tetovanie.
"Ďakujem. Ľudia majú predstavu, že filmový historik má byť vážny pánko v obleku, ja to cítim punkovo. Ak už niečo študujem a je to moja vášeň, rád si to dám vytetovať na telo."
Preto máte na ramene sovietskeho režiséra?
"Ejzenštejna zbožňujem! Pravda, jeho filmy boli príliš poznačené propagandou, ja mám radšej jeho texty o umení. Ale nechal som si vytetovať rôzne mená, nielen filmárov (otáča a ukazuje predlaktie) – napríklad tu architekta Le Corbusiera, tuto mesto Sarajevo."
Sarajevo?
"Strávil som tam nejaký čas cez vojnu a najviac ma fascinovalo, že ľudia v obliehanom meste neprestali chodiť do kina, ani keď ich bombardovali. Existuje lepší dôkaz sily filmu?"
Kto pamätá na africké filmy?
Dejiny filmu opisuje veľa kníh. Niečo vám v nich chýbalo?
"Už ako malý som čítal Príbeh umenia Ernsta H. Gombricha a nechápal, prečo nie je taká kniha napísaná o filme. Tie existujúce boli na môj vkus príliš povrchné, príliš teoretické a primálo konkrétne. Mali veľké medzery.
Chcel som dejiny, ktoré neobídu Afriku ani ženy - režisérky, budú ozaj globálne a nebudú klebetiť o hercoch a herečkách. Dlho som váhal, či prijmem ponuku od vydavateľa, ale keď som prišiel domov z Indie, pustil som sa do toho."
Čo ste v Indii robili?
"Vybral som sa do Ázie na karavane. Mal som vtedy pocit, že musím navštíviť iné časti sveta, pretože každá je v istom zmysle stredom vesmíru. Zo Škótska a späť mi to trvalo približne pol roka. Tá cesta mi premenila myslenie.
Predtým som si veril, že mám Indiu v malíčku a poznám tamojšiu kinematografiu, na mieste som prekvapený zistil, čo mi všetko uniká. Že je tu obrovský a netušený svet, ktorý musím objavovať a za filmom vycestovať."
Na diaľku to nefunguje? Filmy si dnes bez problémov objednáte cez internet.
"Pozor, v tom je veľký rozdiel. Zoberte si Sergeja M. Ejzenštejna, ktorého som spomínal. Tiež som neveril, že o ňom môžem zistiť niečo nové, kým som nebol na návšteve v Moskve a dokonca v byte, kde režisér pracoval a býval. Až toto mi otvorilo úplne nové obzory."
Keď chcem lepšie porozumieť umelcovi, mám ísť k nemu do bytu?
"Pre mňa je to dôležité. Predstavte si, že vkročíte do múzea, akejsi časovej konzervy, po umelcovej smrti. Byt je malý, celý zaprataný papiermi: môžete si čítať korešpondenciu Ejzenštejna s Charliem Chaplinom a Jamesom Joyceom, obdivujete knižnicu a v jednej knihe objavíte venovanie, ktoré písal manželke.
Začínate rozumieť jej pocitom po boku muža, čo bol celý život ako vojak v poli a ona napriek tomu stála pri ňom. Muž, o ktorom premýšľate najprv príliš technicky, sa stáva plastickejším, je človekom z mäsa a kostí. Ak mám meno Ejzenštejn na ruke, je to vlastne ospravedlnenie za to, ako chybne som ho dlho vnímal.
Nebol to nijaký stroj na filmové diela, ale ľudská bytosť– húština emócií. Toto mi nedali precítiť skriptá ani knihy, ale práve miesto, kde prežil časť života a ja som ho videl."
Typický teoretik filmu sedí v kine, v archíve, pri počítači. Nebehá v teréne.
"Niekomu to myslí, keď v pokoji sedí, pozerá sa z okna. Ja sa musím hýbať, najlepšie chodiť. „Myslím, teda chodím,“ povedal by filozof."
Koľko takto nachodíte?
"V Pekingu alebo Mexico City som každý deň nachodil aj dvadsaťpäť kilometrov. Nemôžem si pomôcť, neobsedím. S cestovaním súviseli aj moje filmové pokusy, napríklad keď som zobral partiu neonacistov na výlet po Európe, zvedavý, ako sa na konci cesty budú cítiť v Osvienčime. Často mávam pocit, že žijem nekonečnú road movie."
Koľko vás to stojí?
"Môj posledný film stál dohromady šesťtisíc eur. Aj taký obrovský projekt ako Príbeh filmu bol v skutočnosti veľmi lacná záležitosť. Cestujem s jedným batohom, nakrúcam kamerou veľkou ako telefón, kupujem si najlacnejšie letenky."
Kedy popri cestovaní stíhate tie filmy?
"Stále napriek presúvaniu stihnem vidieť desať filmov týždenne. Cestovať a spoznávať filmy je totiž pre mňa tá istá vec. Napokon práve to je dôvod, že som teraz v Bratislave. Cestovateľský inštinkt mi velil ísť niekam, kde som ešte nebol."
Bez filmov ste poloslepá krajina
Čo vravíte na slovenské filmy?
"Zopár som ich videl zo šesťdesiatych aj z deväťdesiatych rokov."
A?
"Dobrí boli režiséri Hanák, Uher… a teraz si nespomeniem na tretieho. Jednoduchším námetom na debatu je určite československý film. Osobne obdivujem Věru Chytilovú, Miloša Formana, zabudnutým klenotom, a to aj u vás, je napríklad film Nech žije republika režiséra Karla Kachyňu. Ale stále sa mi stáva, že na mieste zisťujem, aké mám medzery."
Fakt je, že Príbeh filmu nespomína veľa filmov z Československa.
"Nemôžete sa sťažovať, máte tam Formanov film Hoří, má panenko, Sedmokrásky, uvádzame Jiřího Trnku. Napríklad z Írska, mojej domoviny, tam nie je ani jeden film."
Ako sa má malá krajina presadiť vo veľkých dejinách filmu? Má si zvoliť smer či žáner, na ktorý sa bude špecializovať, podobne ako to s úspechom ukázali Rumuni?
"Rumuni sú dobrý príklad, ale také niečo ťažko môžete naplánovať. Už nie ste v ére socializmu, keď mohli súdruhovia ordinovať, čo krajina potrebuje. Nemôžete si jednoducho stanoviť, že odteraz sa Slovensko zameria na horory či umelecké filmy ako svoju značku."
Nemôžu to usmerňovať ľudia, ktorí filmom rozdeľujú podporu?
"Komisie by mali podporovať talenty bez ohľadu na žáner a smer, stredný prúd či experiment. Mali by sa poobzerať po zaujímavých ľuďoch, zisťovať, či prichádzajú z filmových škôl, alebo odinakiaľ, a k čomu inklinujú.
Kľúčoví sú politici. Oni musia rozumieť, prečo sú pre krajinu dôležité filmy, ktoré vás definujú vo svete. Politici sú tí, ktorí si musia položiť otázku, akí by ste boli, keby ste nemali nijakú národnú kinematografiu."
Teda akí?
"Ako krajina poloslepí. Nemohli by ste si seba samých predstaviť na plátne, vyjadrovať príbehy a názor na svet z vášho uhla pohľadu. Vo filmoch nejde len o peniaze či pracovné miesta, ako si to často mylne predstavujú politici, ide práve o toto. Film je pamäť krajiny."
Máte príklad malej krajiny, kde to dobre funguje?
"V šesťdesiatych rokoch získal samostatnosť Senegal a bývalá francúzska kolónia s prezidentom – básnikom na čele sa rozhodla investovať do filmu. Nechceli sa ľutovať ani pomstiť kolonizátorom. Radšej sa spýtali, aké sú ich hodnoty a kam smerujú. Fungovalo to výborne a v sedemdesiatych rokoch Senegal vyrábal jedny z najlepších filmov na svete."
Môžu filmy meniť svet?
"V osemdesiatych rokoch gruzínsky režisér Abuladze nakrútil Pokánie. Odvážny film o pohrebe, kde mŕtve telo predstavuje Stalina.
Gruzínsky politik Eduard Ševardnadze napísal vo svojich pamätiach, že práve tento film mu pomohol presvedčiť Gorbačova v perestrojke rozširovať mantinely slobody. A to je len jeden prípad filmu, ktorý zmenil svet."
Úžasne originálne filmy sú z Filipín
Máte v dejinách obľúbené éry?
"Vo filme sú pre mňa výnimočné tri obdobia – dvadsiate, šesťdesiate a deväťdesiate roky. Každé z týchto predstavuje umelecký boom."
Niektorí vravia, že film ako umenie skončil v sedemdesiatych rokoch, odvtedy sa nevyvíja.
"Áno, ale to väčšinou vyhlasujú starí chlapi, nostalgici so šedivou hlavou. Skutočnosť je úplne iná, ak sa teda pozeráte na tie správne miesta."
Napríklad kam?
"Úžasne originálne filmy vznikajú napríklad na Filipínach, v krajine, kde nenájdete serióznu filmovú tlač ani televíziu. Tridsiatnik Khavn De La Cruz nakrúca s digitálnou kamerou každý deň jeden krátky film a všetky sú zaujímavé.
Úžasné veci za málo peňazí stvára Apichatpong Weerasethakul v Thajsku. Hlavný hrdina filmu sa z ničoho nič premení na opicu – veď to je lepšie ako David Lynch! Stále máte skvelé filmy, len ich treba hľadať."
Čo prvé vás na filme hneď upúta? Herci, príbeh, kamera?
"Najradšej mám okúzlenie celým svetom filmu. Pocit, keď vás vtiahne a vy sa cítite ako astronaut na neznámej planéte. Môj postoj, keď prvýkrát vidím film, je vlastne naivný až detský, analýza prichádza až v ďalšom kroku.
Napríklad včera som pozeral nový akčný film s Tomom Hanksom, no... niečo hrozné. Ale potom prešla štvrťhodina a ten film ma dostal."
Koľko trvá zistenie, či film je, alebo nie je dobrý?
"To je dobrá otázka. Niekedy to môžete vedieť od prvého záberu. Vidíte, či autor porozumel kompozícii, rámovaniu obrazu, veľmi rýchlo rozoznáte, či je na diele zainteresovaný, alebo pracuje ledabolo.
Ak film nie je vizuálne zaujímavý, dám mu ešte šancu, hľadám niečo iné. Či to bude fungovať, alebo nie, viem rozhodnúť približne po desiatich, pätnástich minútach."
Dôvod chodiť do kina má čoraz menej ľudí. Dva mesiace po premiére máme film na dévedéčku, o rok je už v televízii. Nebude to koniec kina, ako sme ho poznali?
"Vždy, keď o tom premýšľam, spomeniem si na islamský svet, na mešity, kde sa modlia pohromade veriaci. S iPadom, prehrávačom DVD a projektorom môžete mať kinosálu v súkromí, no to ešte neznamená, že pre nové technológie odvrhneme kolektívne pozeranie filmov, kiná, festivaly.
Aj hudobné festivaly navštevuje viac ľudí, hoci majú prehrávače empétrojok. Verím nášmu sociálnemu inštinktu. Filmy aj hudbu chcú zažívať ľudia spolu."
