V nedeľu mal byť posledný deň jeho profilovej výstavy a v pondelok mal osláviť 83 rokov. Namiesto toho prišla smutná správa.
Agentúrnu správu sme nahradili článkom denníka SME
"V skorých ranných hodinách zomrel akademický maliar, člen skupiny Mikuláša Galandu, Milan Laluha," tlmočila cez víkend Galéria mesta Bratislavy smutnú správu od rodiny.
Výstava Objavil som motív, ktorá sa mala končiť v nedeľu, je predĺžená do pondelka, kedy by sa známy výtvarník dožil 83 rokov.
„Strašne dlhé roky v Bratislave ani inde súborne nevystavoval. Tento výber je nesmierne kvalitný, najskôr malo ísť len o jednu súkromnú zbierku, ale nakoniec sa podarilo získať veľa diel,“ vraví o aktuálnej výstave Juraj Mojžiš.
Teoretik a kurátor k nej pripravil veľkú monografiu maliara.
Cesta, olej na plátne, 31x30, 1963
Pevné a prosté tvary
„Názov Objavil som motív je erbové heslo. On mal svoj vlastný motív, ktorý by mu vystačil aj na tri životy. Laluha vlastne vystaval krajinu. Sú to jej zápisy, je to krajina vytvorená z ľudí, z pohybu človeka,“ dodáva Juraj Mojžiš.
„Je to európska farebnosť, európsky zmysel pre znak, návrat ku kubizmu. Tak ako Chagall urobil z Vitebska centrum svojho života, on ho urobil z Dolnej Mičinej.“
Hoci maliar pochádzal z južného Slovenska, vyrastal v tejto dedine pri Banskej Bystrici.
„Všetko podstatné sa odohralo v detstve, to bol raj - pocit, ktorý som už potom nikdy nezažil,“ priznal v televíznom dokumente Mičinská noc (2007), kde spomína, ako sa naučil vnímať farby, prírodu a zobraziť dedinu.
Namiesto učiteľa sa stal jedným z prvých absolventov Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Študoval u Ľudovíta Fullu a so spolužiakmi sa zblížili natoľko, že v roku 1957 mala prvú výstavu Skupina Mikuláša Galandu.
„Uvedomele a cieľavedome chceme nadväzovať na dielo Galandu, Fullu, Bazovského a Majerníka, lebo predstavujú najlepšie prúdy moderného, pritom hlboko slovenského a ľudského výtvarného umenia,“ napísali v svojom manifeste. „Sme za umenie pevných a prostých tvarov.“
Mičiná, olej na papieri, 48x57, 50 roky
Nemaľoval, redukoval
Kritika ho nazvala maliarom variácií a on sa s tým rád stotožnil. Popri tetkách, chlapoch, domoch, stromoch tvoril aj akty, zátišia, portréty, autoportréty.
Práve autoportréty sa stali jeho vášňou. Azda žiadny iný maliar ich neurobil toľko ako on, je ich vyše tisíc.
„Napadlo mi, že si budem viesť denník, takže som každý rok nakreslil niekoľko,“ vysvetľoval. „Keď som si ich nedávno pozeral, zase som si len povedal, že život je zákerák, ako ma dorobil, ako ma dotentoval. A toto robí s každým človekom, s každým živým tvorom.“
Už podobizeň mladého autora z roku 1962 (na autoportréte nižšie) nesie všetky znaky jeho typického rukopisu: pevné kubizujúce tvary, hrubé kontúry, zúžená farebnosť.
„Nemaľujem, redukujem. Mám štyri-päť farieb a z nich robím obraz. Čierna a biela sa za farby nepočítajú, to je svetlo a tieň,“ tak sám opísal svoju najobľúbenejšiu pracovnú techniku.
Autoportrét.
Nedodržaný zákaz
Prvú samostatnú výstavu mal v Bratislave roku 1962, o štyri roky neskôr ho už objavilo a ocenilo aj zahraničie. Získal Cenu Osvalda Licciniho na prestížnom Bienále v Benátkach.
Po auguste 1968 patril medzi tvorcov, ktorí sa utiahli do vlastného sveta a vytrvalou tvorbou nehlučne pripomínali, že sa nesklonili pred režimom. Aj preto, že v roku 1972 ho vylúčili zo zväzu výtvarných umelcov, čo znamenalo neoficiálny zákaz výstav, reprodukovania a nakupovania jeho diel galériami. Tento zákaz sa, našťastie, nikdy striktne nedodržiaval.
„On sa robí hrmotný, ale je to pravdepodobne sebazáchovný reflex pretože je príliš citlivý a zraniteľný,“ povedal o svojom rovesníkovi a priateľovi básnik Milan Rúfus.
