Umenie si netreba mýliť so zábavou

Je kurátorka a teoretička umenia. Narodila sa v Rumunsku, pracovala v Budapešti a teraz je v Bratislave, kde riadi iniciatívu tranzit.sk.

Judit Angel – kurátorka a historička umenia, narodila sa v rumunskom Arade, kde pôsobila ako kurátorka v Arad Art Museum. V roku 1999 bola kurátorkou expozície rumunského pavilónu na benátskom bienále. Od roku 1998 pracovala ako kurátorka v budapeštianske(Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Pre umenie sa rozhodla v šestnástich rokoch. „Bola to láska na prvý pohľad,“ hovorí teoretička umenia Judit Angel s úsmevom. Narodila sa v Rumunsku, pracovala v Budapešti a teraz prišla do Bratislavy, aby riadila iniciatívu tranzit.sk. „Existuje veľa koncepcií umenia, no mne sa zdá, že umenie by v dnešnej dobe malo najmä pomôcť ľuďom otvárať myseľ a nadobudnúť sebavedomie - ukázať im, že môžu mať vlastný názor a pozíciu v spoločnosti.“

Ako ste sa stali šéfkou tranzitu?

„Spolu s ďalšími šiestimi ľuďmi z viacerých krajín som bola pozvaná na konkurz. Porotu tvorili predstavitelia spoločnosti Erste, ktorá nás sponzoruje a členovia Rady riaditeľov networku tranzit. Po viacerých úlohách som toto miesto získala. Je to pre mňa výzva. Myslím, že tu môžem prepojiť svoj záujem o súčasné umenie stredo-východnej Európy a skúsenosti z galérií v Arade a v budapeštianskej kunsthalle.“

V čom vidíte potenciál tranzitu?

„Je to malá inštitúcia – a presne taká môže pružne reagovať na aktuálne potreby aj konkrétne nápady. Ak tu stretnem zaujímavých ľudí, ktorí majú chuť na niečom robiť a nájdeme spoločný cieľ, môžeme spolupracovať. Na druhej strane – úloha tranzitu, ktorý má svoje centrá v Rakúsku, Česku, Maďarsku a Rumunsku spočíva aj v zviditeľňovaní umenia stredo- východnej Európy vrátane všetkých zmien, ktoré v týchto krajinách nastali.“

Aký je váš konkrétny plán?

„Radi by sme urobili krok k prepojeniu domácej scény s tým, čo sa deje vo svete. Jednou z možností je priviesť sem zaujímavých rešpektovaných umelcov a kurátorov. Druhou je snaha o to, aby domáci autori boli videní v medzinárodnom kontexte. Máme dostatočne voľné ruky, obzvlášť, čo sa týka experimentálnych, inovatívnych projektov, ktoré sa vymykajú stereotypom, rutine a ktoré sú kritické. Kritické myslenie je veľmi dôležité. Je to základná ľudská vlastnosť - kvalita, ktorá by sa mala posilňovať v ktorejkoľvek oblasti ľudskej činnosti.“

tranzit leží na okraji mesta, nie je to pre výstavný priestor priveľká nevýhoda?

„Áno, je to ďaleko z centra, a preto nemôžete očakávať divákov, čo sa len tak zastavia, keď idú okolo. Ľudia tam prídu väčšinou na vernisáže, no rozumiem tomu. Je to krásny priestor v bývalej fabrike a má mnoho pozitív. Tak ako doteraz to môže fungovať ďalej, no popri tom tento priestor skúsime využiť aj ako laboratórium. Postupne chceme vytvoriť viacero rôznych publík, ktoré by mohli fungovať ako komunity, ktoré môžu narastať nielen čo sa týka počtu divákov, ale aj ich zamerania, napríklad smerom k vzdelávaniu, dizajnu či architektúre. Z týchto dôvodov bude lokalizácia tranzitu znova prehodnotená.“

Kto by mal byť vašimi divákmi?

„Na začiatku by som nemala chcieť priveľa – stačí začať menšou skupinou. Tá môže rásť a diverzifikovať sa prostredníctvom záujmu o náš program. Najprv musím zmapovať tunajšiu umeleckú scénu. Nie je mi úplne cudzia, v 90. rokoch som tu robila výskum, veľa som sem cestovala mala možnosť nad týmto regiónom rozmýšľať. Všetko chce čas, keď budeme mať zaujímavých ľudí a nápady, verím, že oslovíme aj väčšie publikum. Ak robíte projekty, ktoré nie sú práve o estetike, môžete širšiu verejnosť zaujať napríklad témou, ktorá sa ich dotýka v každodennom živote. Tiež mám rada spôsob umeleckých intervencií a performancií vo verejnom priestore. Pomerne jednoduchou formou dokážu otvoriť množstvo tém.

Na jednej strane bude tranzit pokračovať v práci na nedávnych dejinách umenia, na druhej strane sa bude zaoberať i najaktuálnejšími otázkami.“

Dnes sa umelci celkom často snažia k svojim divákom priblížiť alebo ich do akcie priamo zapojiť a vyvolať v nich bezprostredný zážitok. Možno o tom hovoriť ako o aktuálnom trende?

„Súčasné umenie má toľko oblastí a foriem, že je ťažké zovšeobecniť ho. No myslím, že tento trend bude v budúcnosti dôležitý – respektíve, priala by som si to. Samozrejme, projekty, v ktorých sa umelci stretávajú s každodenným životom a divákmi, ktorí bežne nechodia do galérií, nie je na scéne nič nové. Z času na čas sa v umení táto potreba vynorí. Napokon, ak sa pozrieme na umenie 20. storočia, ono malo túžbu priblížiť umenie spoločnosti. Tá ho už však nedokázala uchopiť, lebo sa vyvíjalo veľmi radikálne a rýchlo. Dnes to možno pomocou kombinácie rôznych metód možno docieliť, a aj tí, čo nechodia do galérií bežne môžu mať z umenia zážitok.“

Akú úlohu v tom hrá vzdelávanie?

„Nesmiernu. Umenie a vzdelávanie sa pritom dajú prepájať. Napríklad, v Budapešti sme v spolupráci s tranzitom robili projekt umelcov na školách. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa dokázali infiltrovať do systému, ktorý je taký prísny a štruktúrovaný. Dôležité pritom bolo, že projekty mali stáť na vzájomnej spolupráci umelcov a žiakov, nikto z nich nemal druhú skupinu využívať vo svoj prospech. Spolupráca s umelcom a umením mala viesť k pozitívnym zážitkom žiakov. Z minulosti poznáme mnoho príkladov toho, ako umenie môže naozaj ovplyvniť niečo, čo nesúvisí iba s estetickým cítením človeka, ale aj s jeho spoločenským statusom. Umenie môže byť užitočné – samozrejme, v intelektuálnej a senzitívnej rovine.“

Aký je najlepší spôsob, ako o týchto veciach hovoriť – ako vzdelávať verejnosť vo vnímaní umenia?

„Myslím, že to nikdy nie je vec jednej inštitúcie – je to otázka systému. Zatiaľ neviem presne, ako funguje váš systém, no bolo by dobré, ak by jeho riadiaci predstavitelia pochopili, aká dôležitá je vzájomná spolupráca. To je jediný spôsob, ako môže niečo fungovať. Nech by sa totiž naraz snažilo niekoľko jednotlivcov, iba keď sa spoja, dokážu dosiahnuť na širšie publikum. Mala by to pritom byť koordinovaná spolupráca viacerých oblastí v spoločnosti – školského systému či médií, ktoré by mali o umení písať zrozumiteľne. Môžete totiž urobiť niečo skutočne spektakulárne, mať tisícky návštevníkov, no opakovať čosi, čo sa deje na futbalovom štadióne, nie je úlohou umenia.“

Čo je teda jeho úlohou?

„Existuje veľa koncepcií umenia, no mne sa zdá, že umenie by v dnešnej dobe malo najmä pomôcť ľuďom otvárať myseľ a nadobudnúť sebavedomie - ukázať im, že môžu mať vlastný názor a pozíciu v spoločnosti. Dnes sme zavalení komerciou, internetovými impulzmi, ekonomikou, politikou – tak prečo neprispieť k sebavedomiu tých, ktorí sú v tomto chaose stratení? Sebavedomie je veľmi dôležité, lebo s ním sa ľudia správajú úplne inak.“

Dnes nepočuť, že by ľudia vraveli, ako nerozumejú filmu, literatúre či divadlu, no k súčasnému umeniu táto nálepka prischla. Kedy a prečo sa to vlastne stalo?

„Myslím, že je to akýsi fenomén. Napríklad v Maďarsku boli ešte pred pár rokmi aj na náročné umelecké filmy kiná plné, dnes zívajú prázdnotou. Má to zrejme viacero dôvodov – fakt je, že žijeme v dobe krízy a keď rodina kráti svoj rozpočet, dá sa predpokladať, že nepôjde do kina či galérie štyrikrát za mesiac. Druhá vec je, že dnes viac využívame internet a strácame potrebu hľadať informácie inde. To, že ľudia umeniu nerozumejú sa začalo po impresionizme, ktorý bol posledným obdobím vernej reflexie reality. Po ňom nastal rozkol, z ktorého sa doteraz spoločnosť nespamätala. Je to však prirodzené – ľahšie dokážeme uchopiť dielo, v ktorom dokážeme rozoznať motív či žáner. A pritom – najmä ak sa obzrieme napríklad do renesancie, všetko sú iba naše domnienky, lebo tie motívy diel sú kódované. Ak vidíme dielo, na ktorého formu sme si ešte nestihli zvyknúť, prísť k jeho myšlienke je oveľa ťažšie. Diváci to potom často odbijú slovami, že to nie je umenie, že oni by to tiež dokázali, to však nie je riešenie. Riešenie vzájomného porozumenia pritom neleží na nejakom zovšeobecňovaní a na mase. Je v malých krokoch, úzkych skupinách a v konkrétne zameraných, sústredených cieľoch a aktivitách.“

Zmenila sa pozícia kurátora a kritika v posledných rokoch?

„Mala by sa zmeniť, lebo náš svet sa mení. Samozrejme, kurátori a kritici sa stali v posledných desaťročiach inštitúciami, sú považovaní za veľmi vplyvných ľudí, no je to klišé, realita je niekde inde. Možno som priveľmi pragmatická – no dnes je stále veľa tých, čo vyštudujú dejiny umenia. Ak ste mladý, máte ideály a objavíte v sebe nadšenie – tak sa tomu nedivím. Ale čo potom? Dnes je veľmi ťažké nájsť si v tejto oblasti dobrú prácu v nezávislej galérii. Ak sa to nepodarí, majú mladí teoretici ešte tri možnosti – buď ostanú na voľnej nohe, no vieme, aké je to nesmierne ťažké, alebo sa upíšu komerčným galériám, zberateľom a svetu peňazí, alebo sa živia niečím iným a toto robia iba ako koníček. Byť kurátorom alebo historikom umenia vyžaduje vysokú mieru oddanosti, nie je to ľahká práca.“

Ako si teda kurátor má zachovať suverenitu?

„Myslím, že je dobré, ak kurátor či kritik rozmýšľa nad tým, ako môže umelcovi a spoločnosti poskytnúť službu. Pojem slúžiť, služba, pritom nie sú výrazmi nejakého poníženia – naopak, je to o tom, ako môže byť čosi využité zmysluplne. Ako môže kurátor či kritik priviesť umelcov a spoločnosť bližšie k sebe. Ako môže dielo umelca priblížiť konkrétnemu divákovi. Keď kurátor robí výstavu alebo píše text, je dobré, ak sa popri tom dokáže stále pýtať: čo to vlastne robím? Prečo a pre koho to robím? A ak sú tieto otázky v mysli človeka jasné, tak potom môže mať to, čo robí, zmysel.“

Aký je dnes vzťah medzi svetom umenia a trhom s umením?

„Asi najhoršia situácia panuje v maľbe. Hoci, pri každom médiu platí, že niektorí umelci sa dobre predávajú, no ich skutočná hodnota vôbec nie je taká vysoká, ba dokonca veľmi nízka. Maľba je však stále najviac obdivovaná a predávaná. Dnes je vlastne veľmi nebezpečné byť maliarom, lebo ste hneď od začiatku konfrontovaní so situáciou, že maľba je najlepším artiklom a na trhu je obrovské množstvo tých, ktorí chcú uspieť. Pre maliara je preto o to ťažšie udržať si pozíciu vo svete umenia. Stáva sa aj to, že kritikmi rešpektovaný umelec má zároveň veľmi dobrú pozíciu na trhu s umením, no nie je to tak často, ako opačný prípad. Nikto však v tomto mechanizme nie je nevinný – ani kritici. Galérie, zberatelia, aukčné spoločnosti – všetci sú nejakým spôsobom previazaní a každý z nich vyvíja nátlak. Nič v tomto procese nie je nepoškvrnené, idealistické. Ak teda stojíte na strane kupujúceho – záleží od toho, čo naozaj chcete. Ak si chcete iba niečím ozdobiť steny, máte veľmi veľa možností – ak chcete urobiť dobrú investíciu, situácia je zložitejšia.

Nedávno sa na Slovensku konal kongres svetovej asociácie kritikov umenia. Témou boli Biele miesta a Čierne diery – a teda, absencia umenia niektorých oblastí v euroamerických dejinách umenia. Je to pre kritikov stále rezonujúca téma?

„Je to nekončiaca sa téma, evergreen. Je nevyhnutná, no otázka je, akým novým spôsobom sa k nej dá pristúpiť. Ako sa o nej dá hovoriť tak, aby sa človek po viac než dvadsiatich rokoch neopakoval. Veľa sa v tejto oblasti už urobilo, no stále je množstvo vecí, ktoré treba urobiť.“

Budú niekedy naše dejiny umenia zjednotené?

„Fakt je, že to nie je iba téma nášho územia bývalého východného bloku. Hlavný diskurz modernizmu sa síce odohrával v západných krajinách, no prebiehal aj v Afrike, Ázii, Austrálii. Je to predovšetkým vec moci. Výstižne to raz napísal slovinský teoretik Igor Zabel – táto nerovnováha bývalého východného a západného bloku je o moci a o tom, kto stanovil pravidlá hry. Ak by sme to boli my, alebo niekto iný, situácia by zrejme bola dosť odlišná. Samozrejme, nie je to také jednoduché. Dnes je síce situácia pokojnejšia a otvorenejšia, ale keď sa na to pozriete pragmaticky, tak niektoré veci sú evidentné – stačí sa bližšie prizrieť na zbierky prestížnych svetových galérií – nájdete v nich niekdajšie východné umenie? A ak sa objaví nová kniha umenia 20. storočia – koľkí v nej z našich „východných“ dejín chýbajú? Je to bojové pole a vždy to bude najmä o moci a vzájomných vzťahoch.“

Narodili ste sa v Rumunsku, pôsobili v Maďarsku, teraz u nás. Majú naše scény niečo spoločné či podobné okrem socialistickej minulosti?

„Keď som po roku 1989 robila výskum o východo- a stredoeurópskom umení osemdesiatych rokov, strávila som dlhší čas v Bratislave. Situácia Československa sa mi zdala viac podobná Rumunsku než situácii v Poľsku či v Maďarsku v rovnakom období. Dôvodom bola najmä prísnejšia kontrola nad umeleckou scénou, čo malo za následok vznik neoficiálnej scény, ktorá vystavovala vo svojich bytoch a domoch. Teraz je situácia iná a modeluje ju najmä systém inštitúcií – kým v Rumunsku je systém veľmi slabý, existujú mnohé súkromné iniciatívy, neziskovky a organizácie, ktoré sa snažia niečo robiť a viaceré z nich sú aj veľmi úspešné. V Maďarsku je, naopak, systém v oblasti umenia a kultúry funkčný dlho, no zlyháva a problémy sa prehlbujú. Spoločnosť je politicky rozdelená a pretavuje sa to aj do imidžu maďarského umenia. Je to zložité. Ukazuje to však, že niekedy môžu menšie a mladšie umelecké scény byť úspešnejšie a aktívnejšie než tie s dlhou históriou.

Pamätáte si prvý dotyk s umením? Kedy ste sa preň rozhodli?

„Pamätám – moji rodičia mali veľkú knižnicu s množstvom kníh o umení. Moja mama bola lekárka a otec inžinier, no on chcel byť architekt a mama historička umenia. V čase Ceausescovho režimu nemohli. Pamätám si, že keď som mala asi desať rokov, začala som si tie knihy so záujmom prezerať. A keď som mala šestnásť, objavila som medzi nimi brožúru so zoznamom univerzitných odborov v Bukurešti. Dovtedy som rozmýšľala nad históriou, architektúrou či medicínou, od ktorej ma mama odhovárala. Tam som však objavila dejiny umenia a rozhodla som sa. Bola to láska na prvý pohľad. Bola som šťastná – našla som v sebe hlboký záujem a nadšenie – a to je šťastie.“

Stále máte toto nadšenie pre umenie?

„Dnes by som možno viac rozmýšľala nad architektúrou v kombinácii zo záhradnou architektúrou (smiech). Stále mám nadšenie pre umenie, no záleží na tom, ako sa s ním narába. Musím si dať pozor, aby som dokázala udržať administratívnu a kreatívnu prácu v rovnováhe, lebo veľa administratívy vášeň ničí.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hypotéka pre mladých? Len do konca roka
  2. Týchto 5 adrenalínových zážitkov na dovolenke radšej neskúšajte
  3. Posledná šanca na Nobelovu cenu
  4. Kŕčové žily: Nepekné a nebezpečné
  5. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa
  6. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka
  7. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte?
  8. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť?
  9. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity!
  10. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku?
  1. Hypotéka pre mladých? Len do konca roka
  2. Týchto 5 adrenalínových zážitkov na dovolenke radšej neskúšajte
  3. Posledná šanca na Nobelovu cenu
  4. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa
  5. Mladí futbalisti získali takmer 50 tisíc eur
  6. OMV modernizuje čerpacie stanice. Prioritou je pohodlie zákazník
  7. Aj zmrzlina podlieha trendom, mali ste už špenátovú?
  8. Prémiovosť slovenského trhu rastie, dovozová Metaxa je na čele
  9. Neseďte doma, cestujte z Košíc do sveta
  10. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka
  1. Aký bude váš doplnkový dôchodok 10 016
  2. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity! 4 443
  3. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka 4 084
  4. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a. 3 579
  5. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť? 3 181
  6. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku? 3 026
  7. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte? 2 851
  8. Jarabinky Grande odštartovali predaj zaujímavými cenami bytov 2 596
  9. Jednoduchá mobilná tlač z vášho smartfónu, alebo tabletu? 1 903
  10. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa 1 873

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Na krádežiach munície si mohli privyrobiť aj vojaci. Sklady sa majú strážiť inak

Investície do zabezpečenia munície a ďalších vojenských objektov chýbajú už roky.

KOMENTÁRE

Kým nezmizne MiG, Gajdoš bude v kresle

V normálnom štáte by sa minister obrany rána vo funkcii nedožil.

DOMOV

Historička: Nerobme rovnaké chyby ako Rimania pri utečencoch

Vždy ju zaujímal stret civilizácií a spôsob, ako sa dokážu integrovať.

DOMOV

Na krádežiach munície si mohli privyrobiť aj vojaci. Sklady sa majú strážiť inak

Investície do zabezpečenia munície a ďalších vojenských objektov chýbajú už roky.

Neprehliadnite tiež

Twin Peaks pripomína halucináciu. Ako sa skončí táto meditácia o zle?

Mysteriózny seriál v najnovšej epizóde posúva hranice televízie.

Zomrel švédsky herec Michael Nyqvist známy z trilogie Milénium

Majiteľ množstva hereckých ocenení podľahol rakovine pľúc.

ROZHOVOR

Žiadny z nich to neľutuje. Bývalí riaditelia televízie sa vyspovedali

Boli medzi nimi básnik aj bubeník. Dostali slovo vo filme Boli pri tom.