KNIHA TÝŽDŇA / POVOLÁNÍ REŽISÉR
Rozhovor Bohdana Slámu a Miloša Formana je názorovou konfrontáciou so zreteľným humanistickým posolstvom
Povolání režisér je dvojgeneračný dialóg dvojice Bohdan Sláma (1967) – Miloš Forman (1932). Zrodil sa v lete roku 2002 vo Formanovom rodinnom sídle v americkom štáte Connecticut a skvele mu svojimi fotografiami asistoval kameraman a dokumentarista David Čálek. Kniha pražského vydavateľstva Prostor však obsahuje i snímky, ktoré vznikli pri nakrúcaní filmov oboch režisérov a scenáristov, ich filmografiu a doslov od profesora Jana Bernarda.
Pravda v príbehoch o živote
Rozhovor sa rodil ťažko, ba pripomenul i starší filmový dokument, ktorý s Formanom nakrúcala Viera Chytilová. Aj Sláma naň odkazuje: „Ona vysvetľovala, že jej ide o významy, o filozofický výklad skutočnosti, a vy ste sa rozčuľovali, že nič také sa uchopiť nedá, že ide o príbehy a postavy.“ Napriek tomu chce s Formanom hovoriť o štruktúre jeho filmov, chce, aby ich analyzoval, a vyzýva ho na teoretické závery. Lenže rodený rozprávač príbehov a takzvaný herec v skrini – closet actor, ktorý na pľaci predohráva, odvodzuje vlastné odpovede z praxe, opiera sa o intuíciu, zostáva strohý, vecný i sebaironický. Jeho poznatky možno zhrnúť takto: „Príbeh si sám diktuje štruktúru. Rozprávaj ho tak, aby si mu sám mohol uveriť, a pravda o živote v ňom bude. Pretože metaforu nevymýšľam ja, ona je už v príbehu. Keď o niečom pravdivom rozprávaš zaujímavo, vždy to má politický, sociálny či filozofický dopad. Pravda vždy obsahuje filozofický význam. Ja ho neviem pomenovať, no ľudia ho nájdu, ak je film pravdivý.“
Keby bol Sláma dôsledne presadzoval svoj spôsob, ako viesť rozhovor, kniha by akiste oslovila užší okruh čitateľov, oceňujúcich kapitoly, v ktorých je reč o svetle, scéne, kompozícii záberov, kostýmoch či o zvuku, dramatických pauzách, rytme a tempe. Sláma si to uvedomoval, nuž sa s Formanom zhovára nielen ako vedúci Katedry réžie na FAMU a autor pozoruhodných filmov Divoké včely, Štěstí, Vesnický učitel, Čtyři slunce, ale najmä ako milovník filmového umenia, obdivujúci kolegovu tvorbu.
Treba dodať, že jeho reflexie zaberajú omnoho väčšiu textovú plochu než Formanove a zavše sú i zbytočné („každý z vašich príbehov obsahuje metaforické vyjadrenie skúsenosti“, „umelé veci sú znásilnením prirodzenosti“) či sporné („nad sebou má Boha a aj nad ním chce mať moc“ – o Antoniovi Salierim). A tak v istých fázach rozhovor zadŕha a Forman stojí mimo neho. Tento nedostatok knihy však mnohonásobne vyvažujú tie miesta, kde Sláma originálne uvažuje o Formanových filmoch a pritom preňho odkrýva netušené vzťahy a súvislosti. Alebo keď dialóg modeluje tak, že sa Forman spontánne rozhovorí ako vo filmovom portréte Co tě nezabije... od Miloslava Šmídmajera.
Film ako hlavná postava
Dá sa povedať, že treťou hlavnou postavou knižného dialógu sa stal Prelet nad kukučím hniezdom. Fakt, že sa mu ušlo viac pozornosti než filmom Černý Petr a Hoří, má panenko, nesúvisí ani tak s udelenými Oscarmi, ako skôr s bolestivou životnou skúsenosťou Formana: v koncentrákoch druhej svetovej vojny prišiel o oboch rodičov; preňho ako slobodne a kriticky mysliaceho intelektuála bol komunistický režim cudzí, nepriateľský, a teda neprijateľný.
Preto vrchná sestra Ratchedová (Louise Fletcherová), čo na terapeutických sedeniach v psychiatrickej liečebni ponižuje pacientov a vzbudzuje v nich pocity viny, pripomínajúc im ich osobné zlyhania. Tá Veľká sestra, „diabol v anjelskej podobe“, preňho zosobňovala ÚV KSČ. Preto Randle Patrick McMurphy (Jack Nicholson), ktorý bráni dôstojnosť ľudí okolo seba a je pripravený deliť sa o svoju slobodu. A tak kamarátov z ústavu „unesie“ a zorganizuje pre nich veľkolepý výlet loďou a rybolov, keď ich už predtým poučil: „Nie ste o nič väčší blázni než tí zúfalci, čo voľne chodia vonku po uliciach!“ Preto Náčelník Bromden (Will Sampson), ktorý v kúpeľni vytrhne kamenný blok, prerazí ním zamrežovaný oblok a utečie. Isteže, všeobecne zrozumiteľná metafora, ale náčelník to monštrum vrhol aj do železnej opony. Kvôli Formanovi. Ten podľa vlastných slov nakrútil rýdzo český film, a to v Amerike, o ktorej na jar 1969 povedal A. J. Liehmovi, pripravujúcemu knihu Ostro sledované filmy: „Amerika chce mozgy, nie srdce, city, problémy. Na to sa vykašle. Hoci je sentimentálna. Lenže ona neplače srdcom. Neplače z lásky k blížnemu, ale z lásky k sebe.“
Napriek tomu, že Sláma a Forman sú odlišné typy tvorcov, ich názorová konfrontácia prebieha v pútavom čítaní súzvučne. Lebo hoci sú ich výrazové prostriedky iné, podstata sa nemení. Je ňou trápnosť a absurdnosť ľudskej existencie, ako ju Forman zvečnil vo filme Hoří, má panenko: deda, ktorému horí dom, ľudia posadia vonku na stoličku, a ktosi kričí na ženu, čo davu bráni vo výhľade, aby uhla. Tá sa ohradí, veď tam stojí preto, aby dedo nevidel, aká skaza chytá jeho dom, a oni ho nechajú sa na to pozerať! Ďalší prizerajúci sa poradí, aby ho aspoň otočili. Nuž ho otočia, no dedo sa stále obracia... A žena zvolá: „Bodaj by sa nepozeral, keď mu horí dom!“
Súčasťou onej nemeniacej sa podstaty je aj mať rád človeka napriek nemožnosti dorozumieť sa s ním, mať rád všetko ľudské. Sláma, v rozhovore často zdôrazňujúci pokoru, tento existenčný predpoklad umenia a života pomenoval výstižne: „Tých, čo pohŕdajú človekom, uráža, že si niekto dovolí mať rád niekoho oveľa nedokonalejšieho, než sú oni...“ A pritom „nemáme iný zážitok zo sveta než ten svoj. No aj tak existuje hromada ľudí, ktorí opovrhujú svetom a nevšímajú si druhých“. Podľa Formana sa z nich stávajú politici.
Obe veľké, nielen režisérske osobnosti skrátka „vedia osláviť veľkú ľudskosť životných outsiderov“. Aj preto je kniha Povolání režisér stretnutím na najvyššej úrovni.
