Poznámky bez metafory, taký bol pracovný názov rozmanitých starších poetických záznamov maliara Roberta Bielika, ktoré napokon vychádzajú pod názvom Akoby niekto nahlas mlčal (Petrus, 2013).
V posledných rokoch publikoval skôr cestopisné črty (Sansília, 2006, Zanzibar, 2011). Dôvodom dlhšej odmlky - básnicky prehovoril po viac ako desiatich rokoch - môže byť aj to, že jeho predchádzajúca zbierka Vlčí ruženec (Petrus, 2003) bola mimoriadna, výrazná po formálnej aj obsahovej stránke.
Pravda, básne, ktoré práve vyšli, nie sú iba z posledného roka-dvoch, vznikali priebežne a mapujú dlhší časový úsek.
Posun k úspornosti
Je tu evidentný posun k úspornosti výrazu. Básnik sa oproti Vlčiemu ružencu zbavuje metafor, opúšťa ľubozvučnosť, rým, rytmiku, mystické esencie, v podstate všetko, čo robí báseň básňou. Otázka znie, čo autor môže ponúknuť, keď sa všetkého, čo by mohlo jeho prácu navonok charakterizovať, vzdá.
Samozrejme, zostáva ešte melanchólia, jeho verná spoločníčka. Zostávajú jeho maľby. Aj túto zbierku, ako aj tie predchádzajúce, si sám ilustroval. Tentoraz atypicky zaradil všetky ilustrácie dopredu a verše nasledujú až v druhej, akoby samostatnej časti. A zostali, samozrejme, myšlienky a úvahy, bez ktorých sa Bielik pri žiadnej zoštíhľovacej línii zatiaľ nezaobišiel. Myšlienky sú tým, čo spája jeho rozmanité literárne práce, či už šlo o staršie zbierky poézie, alebo cestopisné črty a reportáže, pretkané dejom, ako aj tie bezdejové, pozorovateľské.
Variácie jedného motívu
Bielik je prvotne myšlienkový, samozrejme, s tým dodatkom, že je to klasický maliar, ktorý má za sebou a pred sebou rozsiahle výtvarné a výstavné aktivity. Napokon, vlani vyšla rozsiahla monografia, mapujúca jeho dielo.
Pre Bielikovu výtvarnú tvorbu sú charakteristické obdobia, keď v jednej línii tvorí mnohopočetné znázornenia toho istého motívu. Dnes sú to veľké plátna s havarovanými lietadlami, predtým to boli napríklad letiace lietadlá medzi oblakmi, na ktorých relaxujú naháči a kožušinové zvieratá.
Vlastne každá Bielikova literárna práca má náprotivok v nejakom jeho výtvarnom období. Tak so sebou nesúperí, skôr kompenzuje straty, ku ktorým prichádza pri experimentovaní. Ak si dopraje v písaní asketizmus, vynahradí si ho plnofarebnými obrazmi. Ak maľuje veľké čiernobiele plátna - aj také obdobie autor mal, a nebolo krátke a nie je zabudnuté -, vloží možno trochu viac života a farieb do cestovateľských zážitkov, ktorých tiež nebolo málo.
Skúmanie myšlienok
Pri prečítaní najnovšej knižky Roberta Bielika si zreteľne uvedomíme, že sa autor nepretržite vracia k toku svojich myšlienok, znova ich preberá a skúma postoj k nim.
To by sa mohlo zdať ako úplná samozrejmosť, no myšlienková rozhľadenosť a zrelosť u tohto autora v našom kontexte predstavuje skôr výnimku ako pravidlo.
Možno nie každému bude vyhovovať vážnosť, s akou sa Bielik k repertoáru svojich myšlienok vracia. No nenechajme sa touto vážnosťou pomýliť.
Pri živom autorovom prednese sa zrazu dostáva k slovu aj nefalšovaný nažitý humor, ktorý je súčasťou každého úprimného umeleckého hľadania.
