Rozhovor dramaturga Martina Porubjaka s autorom hry Karpatský thriller Eugenom Gindlom.
Čo ťa priviedlo ku kauze významnej svetovej firmy, ktorá korumpovala zdravotníctvo viacerých krajín a medzi nimi aj Slovenska?
V máji 1998 sa ozval v redakcii OS telefón. Neznámy muž mi oznámil, že má pre mňa (pre redakciu) informácie, ktoré by nás mohli zaujať. Do telefónu nechcel hovoriť, bol však ochotný stretnúť sa osobne. Stretli sme sa. Počas stretnutia mi povedal, že je „insajderom“ veľkej nemeckej firmy, ktorá ponúka svoje výrobky (aj) na Slovensku. Tak, že v rámci verejného obstarávania korumpuje ľudí v príslušnej komisii, aby v silnej konkurencii rozhodli vždy v jej prospech. Napriek tomu, že ceny výrobkov tejto firmy boli takmer vždy podstatne drahšie a nie vždy boli pre tú-ktorú nemocnicu najvhodnejšie. V danom prípade išlo o najmodernejšiu zdravotnícku techniku (magnetické rezonancie, cétečká, angiografy atď.)
Spýtal som sa, či má nejakú dokumentáciu. Prisľúbil, že o niekoľko dní dokumentáciu dostanem.
O niekoľko dní sa prihlásil iný muž. Bývalý „insajder“ tejto firmy. Priniesol mi niekoľko faktúr, z ktorých vyplynulo, že v nejednom prípade zaplatil štát za produkt aj o tretinu vyššiu cenu (v korunách) ako napríklad v Českej republike. Časť údajov sa dala overiť na internete. Ďalšie údaje overil inžinier, špecialista na zdravotnícku techniku. Faktúr bolo iba štrnásť, ale dalo sa predpokladať, že za rovnako nevýhodných podmienok sa táto firma presadila ako monopolný dodávateľ zdravotníckej techniky pre Slovensko aj v prípade ďalších nemocníc.
Mohli sme to uverejniť aj v OS, ale relatívne nízky náklad mesačníka (zhruba 4 000 kusov) nezaručoval veľký impakt.
Ponúkli sme materiál Markíze. Prejavili záujem, ale potom z toho bez vysvetlenia vycúvali. Vzápätí sa však v inzertných blokoch Markízy objavila decentná inzercia inkriminovanej firmy. Uverejnenie odmietla aj redakcia Domina i redakcia Zdravotníckych novín. (Redaktor Zdravotníckych novín, znalec zdravotníckej techniky, významne prispel k overeniu údajov a stal sa spoluautorom prvého článku pod zmeneným menom, bol neskôr z práce prepustený.) Medzičasom sa objavili výstražné telefonáty, ba v jednom prípade aj osobná intervencia. Uvedomili sme si, že uverejnením riskujeme žalobu firmy, ktorá má silných právnikov. Obrátili sme sa teda na redakciu vplyvného hamburského týždenníka Spiegel, ktorý korupciu firmy už v tom čase kriticky monitoroval. Okrem iného zverejnil jej korupčné aféry v Južnej Kórei, Singapure a v Španielsku. Vo všetkých týchto krajinách odsúdili niekoľko riaditeľov nemocníc i vládnych úradníkov (v jednom prípade dokonca ministra). Všetky materiály nám poskytli a prisľúbili, že v prípade potreby nám podržia chrbát.
S akým ohlasom bola prijatá tvoja investigatívna žurnalistika verejnosťou a ako sa s ňou vyrovnali „nedotknuteľní“ korupčníci?
V OS sme uverejnili dva materiály. V prvom sme zverejnili vybrané prípady, pričom sme vypichli neprimerané ceny nakupovaných produktov. Zverejnili sme aj mená najvplyvnejších lobistov (straníkov, poslancov parlamentu). Súčasťou článku bol aj dodatok, ako sa s podobnými aférami vyrovnávali vyššie spomenuté krajiny. OS sme vtedy dodávali aj do Národnej rady Slovenskej republiky, takže väčšina poslancov sa s článkom mohla oboznámiť. Nikto však naň nereagoval. Nikto nás nezažaloval. Nikto nepodnietil vyšetrovanie. Dokonca ani po uverejnení rozsiahleho rozhovoru s vtedajšou riaditeľkou slovenskej pobočky Transparency International, v ktorom sme korupciu rozobrali v globálnom meradle, so zvláštnym zreteľom na rozličné paradoxy sveta korupcie. (Napríklad: Dánsko, ktoré malo v tom čase najnižšiu vnútornú korupciu, bolo zároveň jedným z najväčších vývozcov korupcie do zahraničia. Alebo: „kultúra korupcie“ ako umenie korumpovať politikov a štátnych úradníkov s prihliadnutím na zvláštnosti tej-ktorej krajiny v špeciálnych vnútrofiremných kurzoch.)
A tak celá aféra vyšumela do prázdna. Rovnako ako ďalšie aféry spojené s tendrami na osvetlenie hlavného mesta či rekonštrukciu spaľovne odpadu (druhotných surovín). Rozdiel medzi skutočnou a nadsadenou cenou (v každom prípade išlo o státisíce až milióny korún) si firma s lobistami delila. Väčšina peňazí smerovala (asi) do straníckych fondov. A tak som po istom čase napísal námet televízneho filmu (Slovenská televízia), ale ani ten sa napokon nerealizoval.
Po desiatich rokoch sa korupcia firmy prevalila ako globálny škandál. Redakcia Spieglu zverejnila desiatky článkov, v ktorých odkryla nielen objem peňazí vyplatených na úplatky (v miliardách eur); systém financovania, (matrix structure); príbehy jednotlivých skorumpovaných úradníkov, ale aj paletu najneuveriteľnejších služieb, ktoré firma svojim lobistom neraz v najvyšších štátnych funkciách zabezpečila. (Napríklad zabezpečenie hodnoverného, hoci virtuálneho zdroja kapitálu na súkromné projekty politikov či oplodnenie manželky šéfa istého štátu na najlepšej americkej klinike.) Verejné kajanie bolo neobyčajne sugestívne: 900 disciplinárnych pokračovaní; vysoké pokuty; prepustenie niekoľkých desiatok špičkových manažérov vrátane riaditeľa firmy; zrušenie globálnej siete čierneho financovania či finančná podpora nevládnych organizácií, zameraných na boj s korupciou. Všetky tieto materiály mi Spiegel poskytol. U nás však bolo stále „ticho po pěšine“.
Myslíš si, že práve divadlo môže byť tým ideálnym médiom, ktoré osloví s takouto témou verejnosť?
O niečo neskôr (2010) vedenie SND z iniciatívy vtedajšieho riaditeľa činohry, Štefana Bučka, vypísalo súťaž na pôvodnú slovenskú hru. Dramaturg Martin Porubjak oslovil aj mňa. Do súťaže som poslal nerealizovaný televízny scenár. Akceptovali ho ako námet divadelnej hry. Vzhľadom na roky, ktoré medzičasom uplynuli (vrátane premlčania (?) jednotlivých aktov aféry), nebolo produktívne prezentovať tému ako „rýdzo dokumentárnu divadelnú hru“, ktorá sa na javisku „číta“. Dokumentárne divadelné hry majú v ostatnom desaťročí v Európe i v USA konjunktúru. V divadle sa dajú najrozličnejším spôsobom inscenovať. (Napríklad hry anglického autora Davida Harea či hry americkej autorky Enron, ktorá reflektuje skutočný škandál falošného, zdvojeného účtovníctva veľkej firmy na úkor bežných majiteľov jej akcií. Obe hry nedávno inscenovali pražské divadlá.) Hoci som napriek pokročilému veku „divadelný debutant“, odhodlal som sa napísať hru, ktorá síce vychádza z reálnych, neraz nudných zdokumentovaných faktov, má však aj univerzálnejšie posolstvo, vyrozprávané na spôsob inscenovaného, groteskného komiksu. Čosi ako parathriller. Nemal som istotu, či uspejem. Či hra bude mať parametre pre SND. Či sa ju odhodlajú na prvej scéne inscenovať. Či záverečné výstupy vyvolajú „pozitívnu katarziu“ a neznechutia divákov. V atmosfére, v ktorej väčšina prípadov korupcie, klientelizmu a nepotizmu vyšumí dostratena.
Čo si sľubuješ od živého a priameho kontaktu medzi javiskom a hľadiskom?
Som presvedčený, že skúsenosť režiséra i zaujatie a majstrovstvo hercov publikum zaujme a vybudí v ňom (aspoň na chvíľu) potrebu aktívne sa podieľať na legitímnej, občianskej sebaobrane. Diskutovať o problémoch vo verejnom priestore. Pripomínať zvoleným zástupcom establishmentu, že ústava ich zaväzuje konať vo verejnom záujme a neslúžiť individuálnym či skupinovým záujmom. Aktívne kontrolovať konanie partokracie. A v neposlednom rade prispievať k riešeniu problémov alternatívnymi podnetmi a aktivitami.
Sme všetci viac alebo menej herci?
Svet, v ktorom žijeme, je čoraz zložitejší. To, čo vnímame naživo alebo prostredníctvom médií, nie je transparentné ani jednoznačné. Neraz sme zmätení, dezorientovaní. Zmietajú nami pochybnosti. Často nevieme rozlíšiť dobro od zla, pravdu od klamstva aj preto, že sú opatrené najrozličnejšími mätúcimi etiketami. Navyše, aj sociológovia už postrehli, že proklamovaný individualizmus (postaraj sa sám o seba) neumocňuje našu slobodu, ale práve naopak: zoči-voči problémom sa cítime čoraz bezbrannejší, nemohúcejší, osamelejší. Utiekame sa do pasivity alebo vyhľadávame najrozličnejšie spôsoby eskapizmu. Unikáme z reality pod najrozličnejšími maskami. V súkromí i vo verejnom priestore sa zúčastňujeme na najrozličnejších rituáloch prispôsobivosti. Pasívne sa prizeráme, ako nami zvolení zástupcovia dekonštruujú verejný priestor. Stávame sa hercami vo veľkej hre, ktorej skutočné scenáre, ich autorov a realizátorov čoraz v menšej miere uznávame, akceptujeme, podporujeme. Doslova sa utápame v prítomnosti, ktorú nám vnucujú ako najlepšiu zo všetkých možností. Pritom tá prítomnosť, tie kulisy okolo nás, sa väčšinou bez nášho pričinenia, čoraz rýchlejšie menia. A my si neuvedomujeme, že už nie sme tvorivými protagonistami, ale už iba komparzom. Neraz ani netušíme, aká hra sa na verejnom javisku hrá a kto je jej skutočným režisérom. Napriek tomu nás partokrati po skončení posledného dejstva vtieravo vyzývajú, aby sme v slobodných voľbách opäť odobrili takmer rovnaký repertoár.
