Opovážte sa z našich životov urobiť drámu, vraveli španielskym filmárom nezamestnaní robotníci, keď o nich išli nakrúcať film Pondelky na slnku s Javierom Bardemom v hlavnej úlohe.
Santa mal asi štyridsať rokov, keď sa ocitol bez práce. S brigádami mu občas pomáhala kamarátova dcéra, raz sa ho spýtala, či by za ňu nechcel zobrať babysitting. Čoby nie?
Myslel si, že po krátkom čítaní z knižky dieťa rýchlo a spokojne zaspí, a vôbec nepočítal s tým, že sa pri tom rozruší sám. Na nočnom stolíku bola bájka o mravcoch a cvrčkovi – pasáž o tom, ako cvrček celé leto spieval a hral do kroku mravcom, ktoré si zbierali zásoby na zimu, ešte celkom ušla. Ale keď nastúpila zima, cvrček sa ocitol v chlade, bez jedla a aj bez pomoci či bez súcitu mravcov, Santovi sa knižka prestávala páčiť. Čo sú to za špekulanti, tieto mravce? Čo si to dovoľujú? A pozrel sa na obálku, či sa niekto pod túto hlúposť odvážil aj podpísať.
Životy tých neviditeľných
V Španielsku táto scéna patrí medzi perličky domácej kinematografie, pretože pochádza z populárneho a mimoriadne úspešného filmu Pondelky na slnku.
Pred jedenástimi rokmi ho nakrútil ho Fernando León de Aranoa a v úlohe Santu žiaril Javier Bandem.
V krajine, kde je nezamestnanosť dlhodobo vysoká a paralyzujúca, sa o ňom písalo nielen na stránkach kultúry, ale aj v politických komentároch. Fernando León rozkryl čísla a štatistiky, z masy neviditeľných ľudí vytvoril konkrétne a živé bytosti, ktoré zrazu začali byť aj pre bezstarostných ľudí zaujímavé.
„Nezamestnaných nevidno často v kine, nepíše sa o nich v médiách. A najmä, málokedy sa hovorí o tom, ako to vyzerá u nich doma,“ povedal v rozhovore pre SME.
„Pre mňa bolo dôležité najmä to postaviť sa k dverám ich izieb, ukázať ich v intimite, vo chvíľach, keď sú sami sebou.“
To, že je celkom plachý a decentný človek, ktorý nerád kladie osobné otázky, musel tentoraz prekonať. Začal otázky odvážne klásť a zo životov nezamestnaných robotníkov si vypočul všetko. Aj to, ako sa im rozpadajú manželské a priateľské vzťahy.
Pri písaní scenára ho však viedla najmä výstraha, s ktorou ho privítali hneď na začiatku: „Hej, dávaj si pozor. Nieže z nášho života urobíš drámu!“
Láskavo ho upozornili, že aj oni majú kamarátov a radi sa smejú, preto aj veľa scén v Pondelkoch na slnku nakrútil v bare. „Tam sú v bezpečí, tam môžu viesť všemožné reči – niekedy aj mimo reality.“
Javier Bardem ako nezamestnaný Santa odmieta prijať chod vecí bez odporu.
Koľko je 8000 pesos
Santa a jeho kamaráti v bare najčastejšie diskutujú o tom, ako sa k svojej situácii postaviť.
To, že ich zamestnávateľ zavrel fabriku na severe Španielska a lode šiel stavať do Kórey, považujú za jednoznačnú bezohľadnosť. V tom sa zhodnú všetci. V tom ostatnom sa rozchádzajú.
Lino si hľadá akúkoľvek prácu, pretože ho straší blížiaci sa dôchodkový vek. José si, naopak, nepripúšťa, že stav bez práce by mohol byť aj dlhodobý, a tak s tým zatiaľ nerobí nič. Sergej pochádza z Ruska a pozíciu nezamestnaného imigranta prijíma nerád, ale pokorne. Najstarší Amador, ktorého už žena opustila, bez odporu rezignoval. A Santa je popri nich ako blčiaci oheň. Odmieta prijať nastolený poriadok a chod vecí, spoločenské zriadenie by vedel lepšie nastaviť, spoločenskú spravodlivosť presnejšie definovať. Diskutuje, háda sa, filozofuje, rozvíja teórie, aj keď sú utopistické.
Na súde odmieta zaplatiť pokutu za pouličnú lampu, ktorú pri demonštrácii rozbil, a dúfa, že aspoň kamaráti si ho vypočujú.
Vieš, koľko je osemtisíc pesos?
Myslíš v eurách?
Nie, v pesetách.
Tak asi osemtisíc, nie?
Nie. Predstav si, že nie. Pre mňa má osemtisíc pesos hodnotu desiatich tisíc, niekedy aj pätnástich tisíc!
Nezamestnaným sa rozpadajú manželské a priateľské vzťahy.
Nič zásadné sa nedeje
Vo filme Pondelky na slnku sa striedajú nálady, raz prevládne smútok a tragika, inokedy šarm a vtip. Fernando León de Aranoa viackrát počul, ako ho prirovnali ku Kenovi Loachovi, britskému špecialistovi na sociálne drámy a komédie.
Jemu samému by sa viac páčilo prirovnanie k talianskemu neorealizmu, pretože má rád realistický prístup, ktorý občas z reality nežne a nepostihnuteľne uniká.
Santa, Lino, José, Sergej a Amador sa tvária čo najdôstojnejšie, aj keď sa len tak flákajú. Pozerajú futbal zo strechy domu, popíjajú whisky, kým spolu babysittingujú, hádžu cudzie mince do hracích automatov, nekonečne dlho fabulujú o živote v Austrálii, alebo sa len tak zasnívajú – kým sa Santa nonšalantne neopýta: Aký je dnes deň?
Fernando León sa bál, ako diváci prijmú film, kde sú aj scény, v ktorých sa nič zásadné neudeje. V Španielsku sa stal najúspešnejším filmom roka 2002, národnú cenu Goya dostal vo všetkých dôležitých kategóriách. Na newyorskom festivale Tribeca prišli s tvorcami diskutovať rôzne organizácie na ochranu pracovných práv, a keď sa Pondelky na slnku premietali na festivale v Sundance, potlesk neznel len na konci, ale aj viackrát počas filmu.
Bol vtedy pondelok, utorok alebo streda? Diváci evidentne pochopili, koľko významov môže mať taká banálna otázka.
Preboha, o čo mu ide?
Javier Bardem začínal s postavou playboya vo filme Bigasa Lunu Šunka, šunka! Španieli ho mohli exportovať do sveta ako typického latino-lovera, preslávili ho však filmy, kde boli jeho fyzické predpoklady celkom zbytočné.
Hral ochrnutého Ramóna Sampedra, ktorý žiadal o právo na eutanáziu v dráme Volanie mora. Psychicky chorého a mimoriadne násilného Antona Chigurha vo filme Táto krajina nie je pre starých (za to má aj Oscara). Alebo nedávno poblúzneného a zmrzačeného odporcu Jamesa Bonda v Skyfall.
Režisér Fernando León de Aranoa sa preňho rozhodol, keď videl drámu Kým sa zotmie, kde mal úlohu kubánskeho spisovateľa a disidenta Reinalda Arenasa. „Keď bývalý rugbista dokáže zahrať jemného umelca, potom dokáže čokoľvek,“ povedal si.
V rozhovore pre denník El País španielsky režisér spomínal, ako sa s Bardemom stretol pred nakrúcaním filmu Pondelky na slnku. „Položil na stôl diktafón a päť kaziet, že chce so mnou rozobrať svoju postavu. Pomyslel som si, panebože, o čo tomuto ide?“
Odpoveď dal sám film: zahrať to výborne.
Kristína Kúdelová
