Slovenskú premiéru mal v roku 1997, s veľkou skupinou obklopený množstvom elektroniky, ktorá nefungovala a začiatok koncertu sa posúval. Naposledy v Slovenskom rozhlase to bolo inak, AL DI MEOLA hral iba s pianistom Gonzalom Rubalcabom.
Ako sa vlastne americký gitarista dá dokopy s kubánskym klaviristom?
„Prvýkrát sme sa stretli na jednom festivale v Nemecku, to mohlo byť tak pred pätnástimi rokmi. Už vtedy som bol jeho veľkým fanúšikom, páčila sa mi skupina, s ktorou hrával fusion. Na konci môjho vystúpenia sme si zahrali a zafungovalo to. Prizval som ho už na niekoľko albumov.“
Vaša spolupráca sa teda začala improvizáciou?
„Nie, nebol to tradičný jam session. Hrali sme moje skladby, z nôt. Keďže máte už dosť skúseností, otvára sa veľký priestor pre variácie a fantáziu. Čím som starší, tým viac prichádzam na to, že kľúčovou zložkou hudby je kompozícia. Dobrá skladba so silným nápadom, zaujímavou melódiou, harmóniou či rytmom. Iba tým udržíte pozornosť publika.“
Podľa vás je džez, ktorý je postavený na improvizácii, nudný?
„Všetko sa vyvíja, aj džez by sa mal. Väčšina džezmenov sa vôbec nezaujíma o publikum, len o to, čo sa deje na pódiu. Dnes už ľudia nie sú zvedaví na dlhé sóla, to je skôr hudobná masturbácia než hudba. Niektorí muzikanti jednoducho nechápu, že divákov môžu totálne vyčerpať či unudiť. Ideálne je, keď je skladba dobrá aj hudobník dobrý. Vtedy vzniká mágia, hudba, ktorá vás pohltí tak, že pri jej počúvaní zabudnete na všetko ostatné. No to je, žiaľ, čoraz zriedkavejší úkaz.“
Väčšina muzikantov ide na turné s novým albumom. Vy ste urobili sólovú poctu The Beatles, čo vlastne budete dnes hrať?
„S Gonzalom je možné čokoľvek, je jedným z najväčších pianistov na svete. Keď s ním hráte, nepotrebujete skupinu. Dohodli sme sa, že časť večera budú tvoriť moje skladby, potom pár coververzií beatlesoviek ako Michelle či Blackbird a chceme zahrať aj Mediterranean Sundance.“
Táto skladba preslávila vaše supertrio s Johnom McLaughlinom a Pacom de Lucia. Budúci rok je okrúhle výročie druhého albumu, chystajú sa nejaké oslavy či nebodaj koncert?
„Nikdy neviete, čo bude, ale osobne si myslím, že asi ťažko. Sme tri veľmi silné egá, rôzne povahy a názory. Fanúšikovia by boli určite radi, ale neviem, či sa dokážeme preniesť cez staré problémy a všetky súčasné odlišnosti. John sa snažil trio viesť, totálne ho kontrolovať ako kapelník aj ako manažér. O takýto model arogantného diktátora už nestojím.“
A čo skupina Return to Forever? Pred pár rokmi ste mali veľmi dobre prijatý comeback.
„Aj Chick Corea sa snažil ostatných riadiť. O.k., je to jeho skupina. Ale dostávalo sa to až ku kultu osobnosti, vyššie honoráre, miešala sa tam scientológia. Aby ste mi rozumeli, bol som šťastný, keď sa kapela znovu dala dokopy. Dostal som v nej šancu ako mladík a veľa sa naučil. Prvý comebackový koncert bol krásny, nostalgický. Všetci sa tešili, no potom zrazu Chick chcel, aby každý robil dlhé sóla. Chápete, zložil geniálne skladby a teraz ich chce takto kaziť. A keďže diskusie o novej spoločnej tvorbe odmietol, prestalo ma to zaujímať.“
