Ako politicky nežiaduci signatári Charty 77 dostali možnosť vysťahovať sa do Rakúska, ale život v kapitalistickom zahraničí nemal len svetlé stránky. V roku 1980 ich zbavili československého občianstva, čo sa vnímalo ako náhrada trestu za to, že ohovárali socialistické zriadenie. Podľa vtedajších zákonov sa odvtedy s nimi nesmeli naši občania vôbec stretávať. Aj návštevy príbuzných boli nezákonné.
„Keď Nikina maminka dostala od úradov rozhodnutie, že nás nemôže navštíviť, ranila ju mŕtvica a do troch mesiacov umrela. Moji rodičia dostali povolenie až v novembri 1989. Mama bola v tom čase v nemocnici, ale tak nás túžila prísť pozrieť, že podpísala reverz. Zomrela vo Viedni 14. novembra 1989, pár dní pred pádom režimu,“ spomína na dni okolo nežnej revolúcie Ludvík Kavín, český divadelník.
Bezvýchodisková situácia
Príbeh ich emigrácie sa začal prakticky už v šesťdesiatych rokoch. „Mojím mentorom na Filozofickej fakulte v Brne bol Jaroslav Šabata, jeden z neskorších agilných brnianskych disidentov,“ vysvetľuje Ludvík Kavín. V šesťdesiatom ôsmom mal 24 rokov, okupáciu už veľmi prežíval. S vážnymi problémami sa spolu s jeho ženou Nikou stretli po tom, čo podporili protest proti uväzneniu členov skupiny The Plastic People of the Univers.
A keď podpísali aj Chartu 77, stratili už úplne šancu na normálny život a zamestnanie. Bývali v maličkom byte a boli finančne závislí od mamičkinej penzie. Problém začal mať dokonca ich vtedy ani nie dvojročný syn, ktorého „vyhodili“ z jaslí.
V bezvýchodiskovej situácii začuli na Slobodnej Európe, že sa kancelár Bruno Kreisky na stretnutí v Akademietheater zvolaného na podporu Charty 77 vyjadril, že nevezme do Rakúska nikoho, koho by chcelo Československo násilne vysťahovať.
Vtedajšie orgány totiž mali záujem zbaviť sa týmto spôsobom najvýraznejších odporcov režimu, akými boli Pavel Kohout či Ludvík Vaculík. Kreisky však pripustil, že ak sa nejaký signatár charty rozhodne sám odísť z Československa, prijmú ho.
„Začali sme o tom premýšľať. Kreisky predsa musel vedieť, že ľudia ako my vôbec nemali pasy, a nemohli ísť ani len do Poľska. Napadlo nám, že za tým môže byť nejaká diplomatická iniciatíva, preto sme napísali na rakúske veľvyslanectvo. Vzápätí sme od nich dostali odpoveď, že dostaneme trojmesačné víza. Mohli sme si začať vybavovať pas,“ hovorí.
Potulný život
Vysťahovať sa však v praxi nebolo až také ľahké. Musel s tým totiž súhlasiť ešte aj uličný výbor strany. „Handrkovanie prebiehalo asi štyri mesiace. Nakoniec sme dostali pasy s pečiatkou, že sa držiteľ tohto pasu môže zdržovať na území ČSSR len do istého dátumu,“ opisuje Kavín.
Na zbalenie mali pár týždňov. Do Viedne vycestovali linkovým autobusom, so sebou si zobrali len knihy a jedno kreslo, ktoré si nechali poslať vlakom. „Bol to prvý spoločný kus nábytku. Našli sme to kdesi vyhodené a kamarát čalúnnik nám to opravil,“ rozpamätáva sa.
Kvôli knihám do ich bytu musel prísť colník, aby všetko podľa zoznamu opečiatkoval. „Trvalo to niekoľko dní, kým prešiel 1800 kníh. Večer vždy kontajner zapečatil a ráno zas otvoril,“ opisuje.
Politický azyl dostali vo Viedni do dvoch týždňov. „Ako signatári charty sme boli jasnými politickými utečencami, ale vlastné divadlo sme si museli presadiť. Hneď po našom príchode ma totiž informovali, že keď zvládnem nemčinu, určite dostanem aj nejaké úradnícke miesto. O Nike zas automaticky predpokladali, že zostane doma a bude sa starať o dieťa. Takto sme si však náš život nepredstavovali,“ hovorí divadelník.
Okamžite začali pripravovať divadelné produkcie, svoju prvú „západnú“ premiéru mali v Bruseli v januári 1978, po nej dostali ponuky na hosťovanie do celej Európe. „Niekedy sme išli na risk, hrali aj na ulici, inde sme dostali dobré zmluvy, z ktorých sa dalo žiť,“ spomínajú obaja. Išlo o pohybové či pantomimické produkcie, pri ktorých nebola jazyková bariéra.
Od roku 1979 už žili len z divadla, cestovali po Francúzsku, Belgicku, hrali dokonca aj v USA, do Viedne sa vracali vyprať si šaty. Desať dní raz takto hrali pred Georges Pompidou centrom v Paríži. Akási divadelníčka ich tam videla a okamžite zorganizovala predstavenie pre profesionálov v jednej divadelnej kaviarni. Medzi divákmi bol aj slovenský emigrant Peter Bu, ale napríklad aj jeden z tých, čo boli pri zakladaní dnes svetoznámeho Cirque du Soleil. „Navrhoval Nike, aby s ním do projektu, o ktorom práve uvažoval, išla. Nám sa však nechcelo ísť mimo Európy,“ dodáva Kavín.
Opustená fabrika
Takýto potulný život však nemohli viesť dlho. „Skúšali sme na cestách, nemali sme žiadny vlastný priestor. Navyše náš syn musel niekde začať chodiť do školy.“ Rozhodli sa pre Viedeň.
Mali šťastie, že natrafili na opustenú fabriku na nábytok, kde roky žili len holuby a bezdomovci. No nemali peniaze na nutnú prestavbu, a v júni 1983 od svojho plánu už skoro upustili. „Jedného dňa mi však zavolal úradník z magistrátu a oznámil mi, že dostanem milión šilingov na divadlo,“ rozpráva Kavín.
Celú noc zvažovali, či dotáciu vôbec prijmú, lebo potrebovali aspoň štyri, ale nakoniec sa rozhodli ísť do rizika. Plány im urobil priateľ architekt, známa im dala k dispozícii svoju stavebnú koncesiu, práce na stavbe si organizovali sami.
Od štátu a mesta dostali napokon ešte ďalšie dva milióny šilingov, zvyšok si požičali, takže v januári 1984 mohli uviesť prvú produkciu podľa Komenského textu Labyrint sveta a raj srdca.
Divadlo milovala aj ŠtB
Základom ich publika boli Rakúšania, niekoľko detských hier zahrali pre emigrantov. Kontaktov s českými divadelníkmi veľa nemali, pracovať sa s nimi odvážil jedine dramatik Hubert Krejčí. Keď raz prišlo Divadlo na provázku do Viedne v rámci štátnej kultúrnej dohody, stáli pri zadnom vchode. Do ich divadla sa odvážil pozrieť iba Miroslav Donutil.
Ludvík Kavín v inscenácii Moje strašidlo Felixa Mitterera, ktorá mala premiéru v Theater Brett v roku 201 1. FOTO: BARBARA PALFY
Ani vo Viedni nemali pokoj od československých štátnych orgánov. Jozef Hodic, chartista, ktorého protežoval ešte aj taký významný emigrant ako bol Zdeněk Mlynář, sa ukázal ako priveľký nadšenec divadla a chodil na každé ich predstavenie. „Nikdy sme nemali záujem zisťovať, kto bol eštebákom a kto nie. Vedeli sme len, že o niektorých veciach nemáme radšej hovoriť,“ podotýka Kavín.
Všetko sa ukázalo, keď sa Hodic vrátil do Československa a v televízii hovoril o svojich skúsenostiach s československými emigrantmi. „Bolo jasné, že na nás donášal,“ spomína Kavín.
Istý čas robili so ženou aj Palach Press. „Občas nám niekto z Čiech zatelefonoval a prečítal vyhlásenie, ktoré sme potom prekladali do nemčiny a posielali do zahraničných agentúr. Jedným z týchto ´korešpondentov´ bol aj Václav Havel. „Volal mi tesne predtým, ako ho zatkli. Správu ukončil narýchlo s tým, že idú za ním.“
Naspäť v Prahe a Bratislave
Do Prahy sa Kavín prvýkrát vrátil vtedy, keď už bol Havel tvárou zamatovej revolúcie. „Strávil som celý deň na rôznych stretnutiach, práve tam prebiehali diskusie o budúcom prezidentovi. Mohol som nahliadnuť do kuchyne, ale hneď som aj cestoval naspäť do Viedne.“
Už v máji však pripravil festival československého divadla, na ktorom vystúpilo až štrnásť súborov. Dodnes je to najväčší festival nášho divadla v zahraničí. Pozvali sme aj Balet SND či Martina Hubu s monodrámou Kontrabas.
Nika Brettschneiderová prišla po prvýkrát, paradoxne, do Bratislavy. Tlmočila náš revolučný míting svojej priateľke, rakúskej novinárke. „Bolo to neskutočné, krásna atmosféra, viedol to Milan Kňažko. V Brne nemali tieto demonštrácie pre mňa až takú atmosféru. Možno aj preto, že som tam spoznávala tých istých ľudí, ktorí ma vyprevadili do emigrácie,“ opisuje Brettschneiderová.
Nika Brettschneiderová v inscenácii Moje strašidlo Felixa Mitterera. FOTO: BARBARA PALFY
Pripúšťa, že sa istý čas po nežnej revolúcii cítili v akomsi medzipriestore. Nevedeli, kam patria. Jej manžel sa veľmi chcel vrátiť, ona sa bála, že by ju situácia v Česku vtiahla do politiky. Navyše, s rakúskymi dotáciami prijali aj záväzok hrať v divadle minimálne desať rokov. Ponuku učiť na JAMU však neodmietla, tamojších študentov dodnes vedie.
Kavínovci teda zostali vo Viedni a venujú sa stále tomu istému, čo predtým: divadlu. Nedávno obaja prevzali Cenu Centrope za mimoriadny prínos k cezhraničnej spolupráci, na ktorú ich navrhla tak česká, ako aj rakúska strana. V ich divadle aj tento týždeň prebiehal festival stredoeurópskeho divadla.
