Vladimíra Mečiara navštívila mladá filmárka Tereza Nvotová a nakrútila o ňom dokument. Má za sebou prvé premietanie, no ešte nie je hotový.
Za plotom a kamerami starostlivo zostrihaný trávnik a zurčiaca fontánka. Na stene portrét Andreja Hlinku vyrezaný z dreva. „Cítite sa príjemne?“ víta hostí usmievavý expremiér v štyridsaťmiliónovom sídle Elektra v Trenčianskych Tepliciach.
Tereza Nvotová bola sama prekvapená, aké je to jednoduché. Keď Vladimíra Mečiara pätnásť rokov od pádu jeho vlády naháňali novinári, museli skonštatovať, že sa po ňom zľahla zem. Teraz stačil telefonát.
„Zaujal ma práve článok, že odchádza z politiky. Mala som kontakt na jeho bývalú asistentku, ktorej som vysvetlila, čo chcem. O tri dni sa sama ozvala, že môžem prísť,“ hovorí dvadsaťpäťročná študentka dokumentu zo známej rodiny.
Kto je naozaj?
Expredseda HZDS, ktorý po volebnom fiasku stratil funkciu šéfa hnutia a stiahol sa do ústrania, bol pozorným hostiteľom.
Zakúril v kozube, pustil ľudovky, opiekol špekáčiky. Postupne si autorka štyridsaťminútového bakalárskeho dokumentu začala uvedomovať, že zábery potrebujú komentár.
Že sympatický dôchodca v bielej košeli, čo ošetruje ovocný sad, hráva tenis s vnúčencami a priznáva, že si v politike neraz poplakal, nemôže byť celý obraz Mečiara. Muža s temnou minulosťou, ktorý rozdeľoval Slovensko a ťahal ho k diktatúre.
Návrat späť
„Navyše sa ukázalo, že kauzy z deväťdesiatych rokov nemusia byť v dokumente zrozumiteľné. Kontext potrebuje najmä české publikum, “ vysvetlila Nvotová minulý mesiac pri prvom premietaní filmu na jihlavskom festivale. „Preto som oslovila novinárov Martina M. Šimečku a Mariána Leška, aby zábery okomentovali.“
Vznikol zvláštny trialóg – na jednej strane trojnásobný premiér, na druhej oponenti, ktorí pózu vyvažujú.
Pripomínajú, že ten naoko krotký muž glosujúci slabosť dnešnej demokracie bol nositeľom spoločenskej patológie a štátom organizovaného násilia - tým, kto základy demokracie demontoval.
Snahu o lacnú senzáciu Nvotová odmieta. „Chcela som si tieto veci ujasniť sama v sebe. Mečiarizmus som prežívala ako dieťa, ktoré tomu nerozumie, ale aj cez rodičov cíti, že sa čosi deje. To, ako bola spoločnosť vyburcovaná, som vnímala heslovite, emotívne. Film je môj spôsob - možno pre niekoho primálo novinárskym - ako sa k tomu vrátiť.“
Iba začiatok
Dokument otvárajú televízne zábery útoku kukláčov na Elektru v roku 2000 v roku 2005 , no školská verzia nemusí byť konečná. „Chcela som získať viac archívnych záberov, ale slovenská televízia ich predáva veľmi draho,“ hovorí. „Aj preto plánujem pokračovať a urobiť z toho niečo širšie.“
Bude to divákov zaujímať? Odpoveďou môže byť aj názor z filmu. Slovenská politika podľa Martina M. Šimečku zažíva návrat mečiarizmu v jemnejšej a ťažšie uchopiteľnej podobe.
Mečiarov politický príbeh považuje bývalý šéfredaktor SME za veľký paradox. „On v skutočnosti Slovákov vôbec nepochopil. Nepochopil, že chcú patriť do Európy. S národom sa rozišiel a dnes naňho všetci kašlú. To je vlastne preňho ten najväčší trest.“
