Nie sú to fotografie, aké vidno bežne. Snímky, ktoré sú na stenách bratislavskej galérie Médium, sú totiž vytlačené technikou gumotlače. Ich autorka ANNA STRICKLAND vraví, že ak chcete byť dobrým fotografom, „nesmiete iba cvakať, musíte vedieť spomaliť“.
Ako vznikala séria fotiek vystavených v Bratislave?
„Dlho som cítila potrebu preskúmať viac tému spirituality, budhizmu a tiež svojho vzťahu ku krajine, k prírode. Napadlo mi odfotiť ruky mojich priateľov, ktorí by v nich držali obľúbené veci prírodného charakteru. Potom sa veci akosi samy pohli a začala som fotiť sochy Budhu a jeho ruky. To prelínanie rúk mojich priateľov a ikonických rúk Budhu sa mi zapáčilo.“
Ako reagovali vaši priatelia?
„Bolo to veľmi zvláštne – keď som ich fotila, sľúbila som im, že keď budú fotografie hotové, môžu si vziať tú, na ktorej sú ich ruky, alebo aj inú. Mnoho z nich si vybralo ruky iného človeka. Zároveň som ich všetkých pozvala k sebe do ateliéru. Viete, mnoho ľudí v mojom blízkom okolí síce vie, že učím a že som umelkyňa, ale nemali presný obraz toho, čo skutočne robím. Celý ten projekt vychádzal z toho, že som s nimi chcela spoločne niečo zažiť, a to sa aj stalo.“
Väčšina dnešných fotografov rozmýšľa nad tým, ako dať svojim fotkám budúcnosť. Upúšťajú od vystavovania a sústreďujú sa skôr na vydávanie kníh. Vaše fotky sú však výnimočné svojím vyhotovením. Pomýšľate teda aj na knihy?
„Zo svojich výstav som urobila zopár katalógov, no to bolo všetko. Až pri tomto projekte o rukách som si uvedomila, že kniha by bola dobrá. Okrem fotiek by tam mohli byť aj texty. Keď som fotila, veľa ľudí mi rozprávalo príbehy ukryté za vecami, ktoré sa rozhodli ukázať – napríklad, ako našli nejaký kameň pred dvanástimi rokmi na vrchole kopca a stále ho opatrujú – po všetky tie roky. Veď to je zvláštne, nie? O rok sa napríklad chystám do Japonska na púť po osemdesiatich ôsmich chrámoch a som veľmi zvedavá, akí ľudia tam budú. Kto si v dnešnom svete nájde toľko času a vydá sa na púť. Fascinuje ma to.“
Ako ste sa k historickým technikám vlastne dostali?
„Bola som v ateliéri grafiky a iných médií. O historických technikách som raz čítala a zaujalo ma, že používajú rovnaké druhy papiera ako my pri tlači. Takisto sa mi páčilo, že sa to všetko robí ručne. A navyše, mám rada pokoj. Keď pracujete podľa týchto metód, musíte spomaliť. Vyžadujú si svoj čas a ja im ho rada dávam.“
Fotografovali ste vtedy?
„Nie, nemala som ani fotoaparát. Používala som staré rodinné fotografie. Robila som z nich negatívy a spracúvala ich historickými postupmi. Až po nejakom čase som dostala fotoaparát z 20. rokov minulého storočia, stredný formát. Ale nebolo to fotografovanie v pravom zmysle slova – bolo to skôr zbieranie obrázkov, z ktorých sa dalo vytvárať niečo ďalšie.“
Zmenilo sa to potom?
„Trvalo nejaký čas, kým som začala fotiť inak a veľa. Teraz mám dokonca digitálny fotoaparát s veľmi vysokým rozlíšením. A to som celý život pracovala s historickými aparátmi. Napokon, aj väčšina fotiek na výstave sú digitálne snímky.“
Naozaj?
„Áno. Staré techniky spočívajú v tom, že ide o kontaktné printy, čo znamená, že negatív musí byť rovnako veľký ako výtlačok. Je náročné robiť väčšie negatívy z menších, ale z kvalitného digitálneho súboru si môžete urobiť negatív vo veľkosti, akú potrebujete.“
Staré techniky aj učíte. Sú dnes študenti trpezliví?
„Áno, sú. Moje predmety sú vždy plné a študenti dokonca čakajú, aby sa na ne dostali. Sú otvorené pre všetky ateliéry v škole. Je nesmierne zaujímavé sledovať, ako k nim pristupujú maliari či grafickí dizajnéri. Nielen u nás, ale aj v iných amerických školách sú teraz tieto staré techniky veľmi populárne. Je to akési obzeranie sa do minulosti, ktoré zrejme vyplýva z množstva práce s digitálom. Svedčí o tom aj to, že v škole nám ostala jediná čierna komora. Všade okolo sú počítače. Môj ateliér je spolu s tmavou komorou jediným staromódnym zákutím v škole, ktorá patrí medzi najstaršie.“
Pracujú vaši študenti s analógom alebo s digitálom?
„Náš ateliér robí s klasickými filmami, lebo takmer nikto zo študentov si nemôže dovoliť tridsaťtisícový digitálny fotoaparát a príslušenstvo, ktoré by ich nahradili. V škole síce máme jeden skutočne drahý Hasselblad, ale môžu s ním robiť iba v štúdiu. Väčšinou teda postupujú tak, že urobia fotku na film, naskenujú negatív a majú z neho digitálny súbor na tlač. Som veľmi rada, že sa to takto premiešava.“
Ako si vyberáte témy, ktorým sa venujete vo vlastných projektoch?
„Robila som veľa odlišných sérií, všetky však spája vzťah ku krajine. Rada trávim čas vonku v prírode. Vždy sa snažím robiť na špecifickom projekte – dlho nad ním rozmýšľam a až potom začnem fotografovať. A to potom tiež trvá veľmi dlho. Raz som napríklad štyri mesiace chodila každé ráno na dlhú prechádzku. V rovnakom čase počas východu slnka som kráčala asi dve hodiny vo vysokom snehu a fotila. Vtedy som si vlastne zaobstarala prvý digitál. Vedela som, že každý deň potrebujem urobiť asi sto fotiek a nemôžem si dovoliť kúpiť a vyvolať toľko filmov.“
Fotografie zo série Dary rúk sú paládiovou tlačou a gumotlačou na japonskom papieri gampi. Na výstave ich autorka prepája s fotografiami rúk sochy Budhu a s citátmi o svetle, nazýva ju "Danou výstavou". Jedna z jej myšlienok spočíva v tom, že každý deň, bez ohľadu na našu náladu či okolnosti, je nám daných veľa vecí len vďaka tomu, že sa prebúdzame a pohybujeme.
Jednou z výstav Mesiaca fotografie je súbor historických tlačí - dagerotypií z 19. storočia. Čo sa dnešný fotograf môže z takýchto starých fotiek naučiť?
„V prvom rade – tá výstava je nádherná. Úprimne, nikdy som nevidela výstavu dagerotypie, ktorá by bola tak prekrásne nainštalovaná. Každá snímka tam vyzerá ako malý šperk. Je náročné nasvietiť ich správne, majú totiž zrkadlový povrch, vidíte v nich všetky detaily. Dagerotypia je vzácna, lebo nám hovorí veľa o histórii. V minulosti bola drahá a nedostupná, a preto sú touto technikou zvečnené portréty tých najdôležitejších osobností doby. Nie je to však iba o histórii, ale aj o neuveriteľnom detaile. Takúto kvalitu nemôžete získať digitálom. Je to skrátka rozdiel. A čo sa môžu naučiť? Všetky tieto historické procesy učia moderných fotografov remeslu. Z môjho pohľadu je problémom digitálu najmä to, že s ním môžete takmer bez rozmýšľania odfotiť všetko, čo chcete. Nastavíte automatiku a cvakáte. Niekedy je jednoduchosť dobrá, napokon, všetky dnešné možnosti vrátane fotenia iPadmi či telefónmi sú úžasné, no ak chcete byť dobrým fotografom, musíte vedieť spomaliť. Nesmiete iba cvakať.“
Fotografiou sa zaoberáte veľmi dlho. Nenudí vás už?
„Nie, stále si uchovávam vášeň. Dnes však už výstavami dokážem prechádzať rýchlo. Ako keď iba očami rýchlo čítate knihu. No keď zazriem niečo zaujímavé aj z druhého konca miestnosti, spozorniem a prídem bližšie. A vtedy začnem rozoznávať vrstvy, ktoré sú v zábere skryté. Na fotky sa naozaj dívam celý život, pracujem s nimi, učím o nich, a dokonca som vydatá za kurátora, ktorý sa venuje fotografii. Žijeme v New Yorku a stále s radosťou chodíme na výstavy. Pozorujem aj, ako sa darí mojim študentom a či sú úspešní. Verím, že všetko, čo vieme, by sme mali odovzdať mladším.“
Zrejme nie je veľa ľudí, ktorí dnes ovládajú historické techniky. Cítite za ne zodpovednosť?
„Áno, je to trocha zodpovednosť. Chcela by som už ísť aj do dôchodku, no moja škola ma prosí, aby som zostala. Nikto z môjho oddelenia totiž neovláda všetky techniky tak, ako ja. Hľadám teda nového učiteľa, mladého človeka, ktorý by bol taký, aká som bola kedysi ja. Keď ho nájdem, skončím. No chcem si byť istá, že nájdem toho správneho.“
