Je to solídna inscenácia, ale chýba jej dynamika, detailnosť a konfliktnosť.
Madame Bovary je prvou zo štyroch plánovaných dramatizácií, ktoré v tejto sezóne plánuje uviesť Činohra Slovenského národného divadla. Dramaturgia siahla k ťažiskovému dielu francúzskeho prozaika Gustava Flauberta.
Lenže sa ukázalo, že divadelnosť a dramatickosť nie je vlastná každej beletrii. Či je, naopak, chyba v inscenátoroch?
Veľa slov, málo divadla
Aj keď dramatizátorka Iva Klestilová vybrala prvú scénu približne z prvej štvrtiny predlohy (Emmino tehotenstvo), zvyšok jej diela detailne opisuje takmer všetky ťažiskové miesta románu.
V minimalistickej réžii Eduarda Kudláča teda vidíme podrobnú cestu príbehom o nešťastnej a vrtkavej Emme. Jeho inscenácia je však príliš málo divadelná. Dialógy sú totiž monotónne, nedramatické a referujú len o danej situácii/téme, ale málokedy posunú dej ďalej. Čo Klestilová naznačila, Kudláč nedokončil.
Aj scénografia Evy Kudláčovej Rácovej podporuje túto monotónnosť a repetičnosť réžie a dramatizácie. Štvoro širokých bielych dverí či vysúvacie plošiny majú ambíciu dynamizovať predstavenie, v triapolhodinovej inscenácií ich využívanie však už neprekvapuje a časom sa stáva jednotvárnym.
Scény paralelne sa odohrávajúcich dialógov, ktoré by dynamizovali priebeh predstavenia, sú využité minimálne. Nehovoriac, že vzdialenosť hercov od hľadiska (takmer nevyužité proscénium) zabraňuje bližšiemu kontaktu s divákom a repliky hercov sa často strácajú v zlej akustike. Naopak, kostýmy zaujmú dobovou výpravnosťou aj detailom.
Herecky viedli Bovaryovci
Dramatizácia neponúka pre hercov širšie možnosti a veľká časť z nich vytvárala len sploštené typy bez výraznejšieho dramatickejšieho pnutia či možnosti obsiahnuť aspoň minimálny herecký oblúk. Tak sa Richard Stanke, František Kovár, Ivan Vojtek či Jana Oľhová museli spoľahnúť len na svoje už odskúšané herecké prostriedky. Akoby ich Kudláč nechal na prázdnom javisku len s najpotrebnejšími rekvizitami, bez detailnejšej práce s ich hereckým prejavom.
Najvýraznejšími výkonmi zaujali predstavitelia rodiny Bovaryovcov. Ľuboš Kostelný svojho Charlesa držal v miere hereckej rezervovanosti, presne akcentoval submisivitu a naivitu postavy a predovšetkým nepochopiteľnú dobrotu, s akou pristupuje k manželke (tá je najčitateľnejšia v dojímavom poslednom monológu).
Anna Javorková ako Matka Bovary dôsledne tlmočila prísnu svokru cez pevné a vždy precízne motivované gesto, presnú intonáciu či aj cez ten najnebadanejší pohľad očí. Na malom priestore vytvorila dokonalú štúdiu striktnej a neľútostnej matky.
Táňa Pauhofová ako titulná Emma Bovary musela obsiahnuť herecký oblúk od naivity až po neurotické záchvaty zadlženej Emmy. Všetky polohy zvláda bravúrne. S jemne kreslenými gestami, širokou škálou mimiky a hlasových modulácií. Najvernejšie jej vychádzali miesta nestálosti, nespokojnosti, ale aj zúfalých dialógov s Lheureuxom (suverénny, ale už štandardný výkon Roberta Rotha), kde si zachovala výraz dámy, ale beznádej podčiarkovala nestálym pohybom, cieleným jemným kŕčom a rozochveným hlasom.
Madame Bovary je solídna inscenácia, len je akoby pomalým prerozprávaním románu na javisku. Tých, ktorí poznajú predlohu, asi ničím neprekvapí.
Autor: Karol Mišovic
