Autobiografická kniha člena všetkých štyroch zásadných českých podzemných kapiel prináša nové pohľady na fungovanie takzvanej druhej kultúry.
Keď sa na jar 1976 chystal v Prahe monsterproces s dvadsiatimi dvomi členmi hudobného undergroundu, na jednom z výsluchov sa eštebáci pýtali Vratislava Brabenca na aktivity Otakara Michla. Saxofonista Plastic People opakovane úprimne tvrdil, že nikoho takého v živote nevidel, a až keď mu jeho právnik pošepol, že ide o Alfréda, Brabenec pokojne povedal: „Aha, Alfréd, tak toho poznám.“
Nešlo o žiadnu konšpiráciu, Alfréd, teda Otakar Michl, hudobník a autor knihy Trable den co den (Pulchra 2013) k tomu dodáva, že v undergrounde to bolo bežné, nie všetci sa poznali skutočnými menami a aj on sám sa niektoré dozvedel až z policajných spisov.
Spomínaný proces sa vtedy skončil pre štátnu moc neslávne, počas jeho prípravy došlo prvý raz k zblíženiu undergroundu s disidentmi a vďaka ich apelu protestovalo proti procesu viacero významných zahraničných osobností. Výsledkom bolo zúženie obžaloby „len“ na štyroch – Ivana Martina Jirousa, Pavla Zajíčka, Svatopluka Karáska a Vratislava Brabenca, ktorí dostali relatívne mierne tresty, a navyše práve tento proces priamo viedol ku vzniku Charty 77.
Jeden z 22 obžalovaných
V pôvodnej dvadsaťdvojke zatknutých bol aj Alfréd Michl, kľúčový člen skupín Umelá hmota a DG 307, ale tiež hráč niektorých z množstva zostáv The Plastic People of the Universe a skupiny Aktual. Okolo tejto štvorice zásadných kapiel sa rozvíja jeho košaté rozprávanie v šesťstostranovej knihe predstavujúcej ďalšie cenné svedectvo o českom undergrounde.
Kniha je presýtená množstvom detailov a dialógov, pričom autor priznáva istý diel fabulácie. Na čom však, naopak, nekompromisne trvá, je pravdivosť informácií o osobách z undergroundu, zapojených do aktivít tajnej polície, čo potvrdzuje uverejnením fotokópií z príslušných zväzkov ŠtB.
„Som si vedomý veľkého rizika, že určité pasáže mojich spomienok môžu vyvolať nevraživosť niektorých osôb, s ktorými sa dodnes stýkam,“ píše Michl.
Výsostne autobiografické rozprávanie zachytáva stovky drobných udalostí, pouličných stretnutí, príprav a priebehu (či zákazu) koncertov i nekonečných peripetií fungovania zmienených kapiel. Michl to, samozrejme, píše z pohľadu svojho prechodu od začiatkov v zabudnutých hudobných zoskupeniach až po splnenie sna stať sa plnohodnotným spoluhráčom svojich ikon.
Neodoslaný list Mejlovi
Sledujeme jeho vnímanie známych faktov, ako bol spomínaný proces, Jirousove festivaly druhej kultúry či neuveriteľné fungovanie undergroundového azylu na Ječnej ulici v Prahe v byte Jiřího a Dany Němcovcov, kde popri povznášajúcej atmosfére zažívali niektorí dobrovoľníci aj neformálne semináre z literatúry, filozofie a kresťanstva. Tie pre intelektuálne skultivovanie „androšov“ so striedavým úspechom organizoval domáci pán.
V rodine Němcovcov si našiel svoju budúcu manželku aj kľúčový človek plastikov Milan Mejla Hlavsa, Michlov najlepší kamarát. Ich tridsaťročné priateľstvo sa začalo spoznaním spoločných hudobných vzorov The Pretty Things, a kniha sa aj symbolicky končí Michlovým nikdy neodoslaným listom Mejlovi, kde mu líči pocity z návštevy pražského koncertu tejto ich milovanej kapely v roku 2011, desať rokov po Hlavsovej smrti: „Nikdy si mi nechýbal viac,“ píše dojatý Michl do nebeského baru.
