Pred novembrom 1989 vychádzali jeho verše v českom samizdate časopisecky. Na ne nadväzuje knižný výber Který nebyl (Protimluv 2013). Zostavil ho Norbert Holub, ktorý je i jedným z českých prekladateľov knihy. U nás časť diela pretlmočil a pod názvom Listy mŕtvemu vydal Radovan Brenkus.
Rafał Wojaczek (1945 – 1971) stihol publikovať dve zbierky poézie bohatej obraznosti a originálnych, pro〜vokatívnych a kontroverzných myšlienkových posolstiev: Sezóna a Iná rozprávka. Nasledovalo predávkovanie liekmi, ktorému predchádzalo nedokončené štúdium filológie, závislosť od alkoholu, návykových látok, fóbie, depresie, hospitalizácia na psychiatri, rozvod.
Aj ten tretí je on
Bol iný a bol inde. Ak prišiel, tak nevhod. On, ktorého „prerástlo srdce“, písal poéziu, čo spaľuje. Nemohla mu pomôcť ani postava Wojaczka, ktorú si vymyslel ako sprostredkovateľa autoterapie. Nešlo odpútať sa od seba. Nebolo kam vytesniť všetky besy, veď v tesnom susedstve jeho literárneho sveta jestvoval ešte ten reálny, zmyslový, príliš konvenčný svet, ktorý vzbudzoval jeho nevôľu a odpor.
Aj preto sa v básňach občas objavila ďalšia podoba autorského subjektu – s rovnakým povahopisom a rovnako dezintegrovaná, ako naznačuje i skvelá báseň Ten tretí. Ten tretí je násilne vstupuje do ľúbostného vzťahu Rafała Wojaczka. Je to sám Rafał Wojaczek.
Klesal pod ťarchou vlastného bytia a vstával z popola, visiac na živote každým slovom básne. K životu však vedel byť i posmešne ľahostajný, ba časom ho prestalo desiť, keď prstom namočeným vo vlastnej krvi písal na stenu a potom videl, ako krv schne a stena zostáva celkom biela...
Prehra za prehrou
Žil krátko, no pridlho v samote. Bol sám a aj sám proti sebe, seba vedome ničiac, „zavretý na kľúč“, na miestach, o ktorých napísal: „z beznádejných štyroch kútov Piaty: smrť.“ V básňach predpovedal blížiacu sa smrť, ibaže – dnes už to vieme – nesedí spôsob, miesto ani čas. Na tú tému sa však zachovalo veľa pôsobivých metafor, pri ktorých mrazí. V jednej z nich sa vraví o „pasákovi svojej smrti“, čo sa „tak dobre predáva, že z nej môže žiť“.
Zbieral jednu prehru za druhou a každá približovala koniec „na svete smrteľnom, na svete úbohom“. Čas zvýšil už iba na pár pľuvancov zrkadliacich spoločnosť. A pár úderov, keď básnik „zatína päsť básne, riadne bije“ a nie sú mu cudzie obscénne gestá. A často kričí, lebo ak aj hovorí potichu, potom tak, že „slza vyrýva vrásku“. Kričí o to viac, o čo viac si uvedomuje, že jeho slovo, hlas je „krikom, ktorý nikoho nezaujíma“. A chýba aj jej „jazyk, ktorý by tíšil bolesť zrodenú z prehryznutého slova milujem“.
Rafał Wojaczek tu bol a stále je. Najmä pre tých čitateľov poézie, ktorí nepodliehajú módnym trendom či škatuľkovaniu a izmom rôznych interpretov.
