Päťdesiat odtieňov krvi

Nie je to drsný napínavý akčný príbeh ani upírska romantika. Ale herecké výkony sú excelentné.

Násilie, polosvet zločinu, prostitúcie a sexuálnych deviácií sú írskemu filmárovi Neilovi Jordanovi blízke rovnako ako fantastické, rozprávkové i hororové motívy. No aj jeho realistické filmy ako Michael Collins sa vyznačujú podmanivým obrazom, výraznou atmosférou a špičkovými hereckými výkonmi.

V novom filme akoby to všetko chcel spojiť do jedného celku. Byzantium nemožno odbiť mávnutím rukou len preto, že sa mu to celkom nedarí.

Ženy v mužskom svete

Podobne ako v roku 1994 Jordan uviedol Interview s upírom podľa predlohy americkej spisovateľky Anne Riceovej, siahol tentoraz po diele britskej dramatičky Moiry Buffiniovej. Tá sa viac sústredila na ženský element vampirizmu. Jej upíri síce nemajú radi svetlo a disponujú nečakanou silou, no nezhoria v slnečných lúčoch, nevyznačujú sa osobitým chrupom ani imidžom grófa Nosferatu. Zrkadlá odrážajú ich obraz – a keby na to došlo, určite by im chutil aj cesnak.

Výsadu byť nemŕtvymi tu majú iba muži. Opájajú sa ilúziou, že likvidáciou odpadu očisťujú svet a pomáhajú mu rásť. Jednoliatosť bratstva narušuje Clara s dcérou Eleanor. Ako upírky sú odsúdené žiť nielen na okraji spoločnosti živých, ale i mimo bratstva vampírov. Pretĺkajú sa už dvesto rokov. Clara sa so zjavným potešením oddáva prostitúcii, Eleanor, hoci storočia minimalizovali vekový rozdiel medzi ňou a matkou, je typická adolescentka: zmätená, večne nespokojná. Tragická a rebelujúca.

Upírky bez príčiny

V efektných, prevažne nočných záberoch sa formou retrospektív postupne dozvedáme príbeh hodný červenej knižnice. Clara popri tom rozbieha lukratívny biznis s prostitúciou a Eleanor sa zaľúbi do čudáka trpiaceho leukémiou. Z lásky k nemu či zo vzbury voči matke prezrádza temné tajomstvo. Ľudia jej neveria, upíri áno. A hoci sa dočkáme i veľkého finále, veľa nevyrieši. Skryté zostávajú mnohé pohnútky postáv, dôvody ich rozhodnutí a skutkov, do stratena mizne i sľubný feministický motív.

Ostávajú excelentné herecké výkony Gemmy Artertonovej v role animálnej Clary a Saoirse Ronanovej, ktorá popri upírke, zamrznutej v nekonečnej puberte, majstrovsky zvládla i Beethovenovu klavírnu sonátu.

Jordan využíva klasickú hudbu ako náladotvorný prvok rovnocenný obrazu. Pretože samotný príbeh nevydá na takmer dvojhodinový film a plynie len pozvoľna, atmosféra prevláda nad dejom. Žiadne stupňované napätie striedané akciami ani vampírska gotika či dekadencia, ale skôr akási poetizujúca melanchólia, hraničiaca miestami s apatiou. Nič pre diváka bažiaceho po napínavom drsnom akčnom oddychu ani pre diváčky túžiace po upírskej romantike. Aj milovníci umenia si môžu vybrať silnejšie, výraznejšie filmy o dospievaní a spletitých vzťahoch matiek s dcérami.

Byzantium je ideálna zábava azda len pre fanúšikov Neila Jordana. No aj tí majú na výber presvedčivejšie diela.