Jeho snímky nájdete v Dome umenia.
Nikdy neštudoval fotografiu ani tanec, no napriek, či práve vďaka tomu dostal prezývku „tancujúci fotograf“.
Nepamätá si vraj presne, kto to oslovenie použil prvý, no po čase sa mu začalo páčiť a napokon sa s ním stotožnil.
Kórejský fotograf Youngho Kang patrí doma k najúspešnejším postavám komerčnej fotografie. K nám prišiel v rámci festivalu Mesiac fotografie ukázať svoj sólový projekt 99 variácií.
Chcel ním dať jasne najavo, že mu svet reklamy, módy a filmov nestačí.
Pes, ktorý pozná čas, 2009.
Ktorý z nich je on?
Youngho Kang je vskutku zvláštna postava. Na prvý pohľad seriózny elegán, distingvovaný muž v čiernom obleku, čo urobil decentný portrét nedávno zvolenej kórejskej prezidentky.
Čo chvíľa však vidno, ako mu nenápadne myká kútikmi úst, čo iba čakajú na príležitosť, v ktorej by mohli nechať vyznieť svojrázny humor ich majiteľa.
„Som plný kontrastov,“ priznáva Kang vo videu, ktoré uvidíte aj na výstave v bratislavskom Dome umenia. A kým niektorí sa tieto protichodné stránky svojej osobnosti podľa neho snažia eliminovať, on ich chce naplno využiť vo svoj prospech.
Kang študoval francúzsku literatúru a prvú fotku urobil, až keď mal 29 rokov. Hovorí, že k tomu dospel akosi prirodzene. „Objavil som v sebe dar. A dnes som rád, že som fotografiu neštudoval, lebo moja fantázia nie je spútaná technickými parametrami.“
Rozpráva, ako minulý rok učil fotografovať slepé deti. Naučil sa vraj popri tom, že fotografia nemusí byť postavená iba na tom, ako človek vidí.
„Uvedomil som si, že fotograf môže využívať aj iné zmysly – napríklad sluch. Alebo môže reagovať na priamy dotyk a ísť za ním alebo za smerom vetra, intenzitou slnka – to je tiež spôsob, ako sa dá urobiť fotka,“ hovorí Kang.
Rozprávač obrazov
Prezývka „tancujúci fotograf“ však vznikla pre čosi iné. Pri fotografovaní si rád púšťa vážnu hudbu. Fotoaparát drží v jednej ruke a druhou akoby dirigoval.
Vraví, že je to pre neho rovnako prirodzené gesto ako stláčať spúšť. Zároveň tým púšťa von svoje emócie a tak vraj dokáže oveľa jednoduchšie nadviazať kontakt so subjektom na druhej strane.
Mnohí sa ho už pýtali, načo to všetko, či tie fotky nebudú zbytočne rozmazané. Odpovedá, že nebudú, že má dobrý aparát a navyše „pre mňa je fotografovanie snahou o zachytenie pohybu, o zachytenie duše a tá nie je nehybná“.
Po rokoch vo svete reklamy si povedal, že mu parametre, ktoré nastavujú klienti, nestačia a urobil 99 variácií. Ide o sériu štylizovaných autoportrétov pred zrkadlom.
„Vedel som, že to musí byť niečo výrazné, že to musí byť silný obraz, ktorým ukážem, že chcem robiť aj na vlastných projektoch.“
Kráľ, ktorý si necháva narásť bradu, 2009.
Fantázie bez hraníc
Z práce v reklame vedel, ako urobiť silný obraz, ktorý chytí diváka – s tým teda nemal problém. Postupne však zistil, že mu táto séria zmenila pohľad na mnoho vecí.
„Zistil som, čo na sebe nemám rád, a to mi akosi pomohlo lepšie porozumieť nedostatkom či osobným bariéram iných. A tiež som zmenil pohľad na fotku – napríklad, kedysi som sa povýšene pozeral na svadobných fotografov, dnes to tak nie je. Verím, že vo fotografii neexistujú hranice. Sú zbytočné.“
Jeho 99 variácií preto pôsobí ako jeho hľadanie vlastného „ja“ uprostred všetkých tých podivných fantaskných kreatúr, ktoré na ňom vytvorili štylisti.
Výsledok je trocha bizarný, groteskný, zábavný, ľahtikársky aj hodný začudovania.
Načo toto všetko? Nie je to len ďalšia ukážka toho, čo všetko sa dá vytvoriť, ak máte dobré štúdio a šikovných asistentov? Možno áno, ale načo niekomu vyčítať, že chce zhmotňovať svoje fantázie. Navyše, ak ide o človeka, ktorý verí, že umenie spočíva v schopnosti vytvoriť čosi originálne.
Skromný kráľ kráča cez rieku, 2009.
