Oscarový režisér Danis Tanović nakrútil za 50-tisíc eur strhujúci príbeh rodiny z chudobnej rómskej dediny. Dosahuje ním viac ako väčšina humanitárnych aj ľudskoprávnych organizácií.
Držiteľ Strieborného medveďa z Berlinale 2013 za najlepší mužský herecký výkon Nazif Mujić ani deväť mesiacov po prestížnom ocenení stále nemá prácu. Aby uživil rodinu, ďalej zbiera staré železo. Trpká bodka za filmom, ktorý sa tvári, akoby nechcel nič, ale pod maskou skromnosti a slabosti ukrýva gándhíovskú zanovitosť a silu.
Hoci cenu za herecký výkon dostal muž z názvu snímky, skutočným stredobodom filmu scenáristu a režiséra z Bosny a Hercegoviny Danisa Tanovića (má Oscara, Zlatý glóbus aj Cézara za najlepší zahraničný film za drámu Zem nikoho, 2001) s košatým titulom Epizóda zo života zberača železa je žena.
Cigáni idú do pekla
Nazif a Senada žijú skromne, no dôstojne, ba azda i spokojne, v rodinnom domčeku na vidieku. Muž obstaráva živobytie zberom železa, rozoberaním vrakov áut a inými pomocnými prácami. Senada je s deťmi Šemsou a Sandrou doma. Keď uprostred zimy ochorie, vysvitne, že mala mimovoľný potrat a potrebuje pomoc, inak môže umrieť.
Lenže do nemocnice ju nechcú prijať, pretože nemá poistenie ani na poplatky. Zúfalý Nazif sa v pľušti i mraze márne pokúša získať peniaze. Napokon pomôže rodina.
Príbeh chorej rómskej ženy je prostý, priamočiary, bez zákrut, zvratov a inotajov. Nezabáva prostredníctvom klišé, romantických gýčov, nechce byť balkánskou rómskou komédiou, ale nepokúša sa ani ohromovať či dojímať, žmýkať lacné emócie.
Tanović ho nechal rozprávať ľuďom, ktorým sa naozaj stal. Dokumentárne ladená ručná kamera (digitálny fotoaparát Canon 5D Mark II) v autentickom prostredí bez scénickej hudby a s kontaktným zvukom zachytáva Nazifa, Senadu, Šemsu a Sandru Mujićovcov, ktorí otvorene a bez zábran rekonštruujú svoj príbeh. Len niektorých lekárov hrajú režisérovi známi neherci. Aj to skôr z finančných dôvodov – rozpočet bol okolo 50tisíc eur.
Nesúdi, nemanipuluje
Naivistické výkony, často neskrývajúce prítomnosť kamery, v pomalých záberoch spolu s prostredím rómskej osady v zime a zobrazovaním jej každodenného života dodávajú filmu silu pravdy. Úprimnosť, bezprostrednosť, presvedčivosť, nástojčivosť.
Rozprávač sa vzdal i práva na hodnotenie. Nepýta sa, prečo a ako sa Mujićovci dostali do zlej situácie, kto je za ňu zodpovedný. Nehodnotí východisko, ktoré z nej našli. Nejde mu o spoločenskú kritiku, v prvom pláne mu vlastne nejde o žiadnu kritiku. Nepodstatná je i národnosť postáv. Sú to bezmocní, milujúci sa ľudia na okraji spoločnosti, bytosti odkázané len samy na seba, na vlastné obmedzené sily. Nikomu na nich nezáleží, ak sa pominú, nikomu nebudú chýbať.
Cez verizmus, na jednej strane strohú surovosť pravdy, na druhej strane otvorenú, čistú obnaženú ľudskosť lásky, nastoľuje Tanović existenciálne otázky o dôstojnosti a živote. Dotýka sa neuralgických bodov, samotnej podstaty človeka a ľudstva. Dosahuje ním viac ako väčšina humanitárnych aj ľudskoprávnych organizácií.
