Čekovská: Dorian mal byť len pekný a obdivovaný. Dnes je to opäť aktuálne

Novinárske otázky, ako môže byť žena skladateľkou, ju občas hnevajú. ĽUBICA MALACHOVSKÁ ČEKOVSKÁ mala tento mesiac svetovú premiéru svojej opery Dorian Gray v Opere Slovenského národného divadla.

Koľko hudby sa vám zmestí do hlavy?

Hudbou žijem odmalička, začínali sme v dvojizbovom byte na Makarenkovej ulici v Humennom, kde sme mali obrovské krídlo a to bola s bratom naša detská hračka.

Závidíte niečo svojmu bratovi Mariánovi?

Trochu schopnosť exhibície. Je to dar, šťastie, ja sa viem otvoriť len pred tými, ktorí ma poznajú. Inak pôsobím skôr placho.

S bratom Mariánom Čekovským.
FOTO – Archív Ľ. Č.

Prečo ste nešli ako váš brat na konzervatórium, ale na gymnázium?

Pôvodne som chcela ísť študovať medicínu, ale potom mi odrazu prišlo ľúto za hudbou. Prihlásila som sa na teóriu hudby, hoci som bola totálny notový analfabet. Zobrali ma s tým, že som si všetko musela doštudovať. Na starosť si ma zobral pedagóg Igor Javorský, alfabetizoval to, čo som dovtedy len hrala na klavíri.

Dovtedy ste hrali systémom hraj ako počuješ?

To nie je nič neobvyklé. Uši boli odjakživa mojou silnou dispozíciou. Čo som počula, to som si aj zahrala. Naučiť sa písať noty je ako naučiť sa nový jazyk, treba vedieť narátať aspoň do štyroch, poznať ťažké aj ľahké doby, je však dobré mať pritom aj dobrú pamäť. Keď som na škole zvládla techniku, cítila som sa slobodnejšie.

Akou hudbou sa dávate najčastejšie inšpirovať?

Hudbu istým spôsobom dookola recyklujeme. Tehly máme všetci rovnaké, len si ich vždy trochu inak postavíme. Každý skladateľ má k dispozícii len dvanásť tónov v rade za sebou.

Aké je to, keď sa po rokoch prípravy konečne dostáva vaše dielo na scénu?

Neopísateľný. V tom najskromnejšom zmysle slova. Zrazu ožívajú postavy z libreta, zviditeľňuje sa príbeh... Opera je obrovský živý organizmus. Funguje, ak počas predstavenia nemyslíte na to, či ste nezabudli vypnúť práčku.

Teda nemáte pocit, že vám divadelníci zničili vaše dielo, ako sa často autorom pri premiérach zdá?

Práve naopak. Celý inscenačný tím Doriana Graya bol mierumilovný, kreatívny, nesúperili v ňom žiadne egá. Britský dirigent Christopher Ward pôsobil ako živý ekvalizér, ťahal z orchestra presne tú hudbu, ktorú som si pri komponovaní predstavovala. Je to dirigent s energiou a chuťou, navyše s pokojnou náladou, ktorý nemusí ukazovať silu zvýšeným hlasom.

Novinári dookola riešili, že medzi tvorkyňami boli skoro samé ženy.

Bola to náhoda. Pôvodne to mal režírovať známy anglický režisér David Pountney, pre svoje intendantstvo vo Welsh National Opera v Cardiffe to však nakoniec nemohol zobrať, takže divadlu navrhol, že by to mohla robiť jeho žena Nicola Raab. Prešiel však celou partitúrou a naznačil mi, kde som mala zle položené dôrazy. Niekedy ma však až urážajú tie večné otázky, ako môže byť žena skladateľkou. Skladateliek je viac, dokonca už aj na Slovensku.

Ako znášate kritiku?

Umenie je veľmi subjektívne. Som zvedavá, čo ľudia povedia na moje diela, ale bojím sa tých, čo veľmi chvália, rovnako ako zlomyseľných. Tým prajem, aby doma zanechali zlé úmysly, a prišli na operu Doriana Graya s čistým papierom.

Mysleli ste pri komponovaní aj na nejakých konkrétnych interpretov?

Pôvodne som veľmi chcela, aby hlavnú postavu spieval Pavol Bršlík, ale keďže je veľmi vyťažený, nepodarilo sa nám ho získať. Ale Eric Fennell a Eamonn Mulhall - dva úplne rozdielne typy hlasov, vystupovania, čo je veľmi dobré na porovnávanie - vdýchli do postavy tú správnu polohu. S ich výberom som sa stotožnila.

Prakticky celý tím je medzinárodný, veríte v nejaké ďalšie zahraničné uvedenia svojho diela?

Moji hudobní vydavatelia Bärenreiter Verlag Kassel pozvali do Bratislavy na premiéru významných žurnalistov, ktorí píšu do OpernWelt a iných významných operných periodík, intendantov v nemeckých operných domoch, samotné vedenie SND sa starostlivo postaralo o propagáciu, bez ktorej to v dnešných časoch ani nejde, premiéra sa konala v rámci hudobného festivalu Melos-Étos, tak uvidíme, ako sa nám podarí „odlet“.

Vaša opera vnikla na objednávku Slovenského národného divadla.

Neskutočne si vážim túto možnosť, lebo to nie je každodenná záležitosť.

Od začiatku ste boli rozhodnutá vybrať si libreto zo svetovej literatúry?

Námet prišiel od mamy môjho manžela, Marty Malachovskej. Diskutovali sme o tom s mojím vydavateľom a prišli sme s ponukou k vtedajšej riaditeľke SND Silvii Hroncovej a bývalému riaditeľovi opery Pavlovi Smolíkovi.Nebyť jej podpisu na zmluve, toto dielo by zrejme nevzniklo. Našťastie, aj všetci ďalší šéfovia SND ho podporovali.

Nemali ste problém sústrediť sa na podobne náročné dielo?

Na tejto opere som pracovala dennodenne minimálne dve-tri hodiny počas viac ako dvoch rokov. Keďže išlo o honorovanú zákazku, nemusela som popri tom brať množstvo iných prác. Nepodceňujem scénické pesničky ani filmovú hudbu, ale na operu skladateľ potrebuje čas.

Robili ste napríklad hudbu do seriálu Kriminálka Staré Mesto, však?

Remeslo sa cibrí aj pri takýchto zákazkách, bavia ma, hudba však pri nich hrá druhé husle, musíte robiť to, čo od vás chce filmový či divadelný scenár. Povedzme si otvorene, skladateľ musí tiež platiť účty ako ostatní, ale vážnemu kumštu, pri ktorom je hudba v prvom pláne, zostanem verná navždy.

Sedeli ste pri komponovaní pri klavíri?

Nie, písala som ju priamo na papier a potom do počítača. Zlý zvuk počítačovej hudby síce niekedy dokáže skladateľovi celkom zničiť jeho predstavu, ale bohužiaľ, tejto fáze sa nevyhne. Pri klavíri som ako Červená čiapočka s košíčkom - zbieram si nápady. Pri komponovaní ich však rovno obliekam do orchestrálnych farieb a melodík.

Po premiére sa objavovali aj hlasy, že to mala byť skôr symfónia ako opera.

Opera je pre skladateľa obrovská výzva. Mne sa páči ľudský hlas, hoci som si musela zvykať na prácu s ním. Veľmi mi v tom pomohlo manželovo rodinné prostredie aj on sám, keďže bol jedenásť rokov sólistom SND.

V Slovenskej filharmónii po premiére koncertu pre husle a orchester v rámci tohtoročných Bratislavských hudobných dní.
FOTO – Valéria Zacharová

Zvažovali ste libreto v slovenčine?

Ospravedlňujem sa slovenským divákom, ale texty Oscara Wilda sme chceli radšej ponechať v origináli. Veľmi som však dbala na to, aby bol aj slovenský preklad na úrovni. Divadlo oslovilo prekladateľku a poetku Janu Kantorovú-Bálikovú. Chcela som, aby sa ani v slovenčine nestratilo nič z paradoxnosti Wildových výrokov typu: Je lepšie byť pekný ako dobrý, je však lepšie byť dobrý ako škaredý.

Nedávno vyšiel Dorian Gray aj v necenzurovanej verzii. Z čoho vychádzala libretistka, kanadsko-anglická spisovateľka Kate Pullingerová?

Práve z tejto pôvodnej verzie. Ide o skvelý príbeh. Škandál s Dorianom Grayom bol vo svojej dobe taký silný, že si to dnes už ani nevieme predstaviť. My sme sa však snažili urážať minimálne.

Kým bol pre vás Dorian Gray?

Jeho zamestnaním bolo byť pekným a obdivovaným. Nechcem ani náhodou byť mentorská, ale dnes je to opäť veľmi aktuálna téma. V každom z nás drieme Dorian Gray, každý si vo svojom vnútri tvorí svoj vlastný obraz.

Réžia dala namiesto obrazu na scénu len drevený rám, ako ste to vnímali?

Pre mňa nie je príbeh Doriana Graya o nejakej hororovej premene obrazu, ale hlavne o deštrukcii mladej nepopísanej duše, ktorá príde do nádherného prostredia. Od samého začiatku som chcela, aby bolo obraz hlavne počuť, preto mi Bratislavský chlapčenský zbor nahral akýsi „hlas obrazu“, ktorý som neskôr zmodulovala v elektroakustickom štúdiu v Paríži. Počas večera znie stále tá istá melódia, ale prechádza od čistej verzie až do katastrofickej transformácie. Keď Dorian zabije svoj obraz, jeho hlas sa opäť vyčistí.

Aký máte vzťah ku kráse?

Ja skôr hľadám tie správne tóny, hudba vidí ušami. Ak sa má zas krása „počúvať“ očami, musí to byť takisto proces. Sú veci, ktoré sa mi páčia na prvý pohľad, pre istotu však vždy počkám, či sa mi to bude páčiť aj po dvoch či troch dňoch. Aj v kráse hľadám zrnko pravdy.

S manželom Svätoplukom Malachovským a so synmi - dvaapolročným Teom a deväťročným Adamom.
FOTO – Archív Ľ. Č.

Dorian Gray za ňu zapredal dušu, za čo by ste vy dali tú svoju?

To je veľmi osobná otázka. Človek si prirodzene k sebe túli tých najmilovanejších. Keby sa malo s nimi niečo stať, asi by som bola schopná urobiť čokoľvek. Veľmi sa obávam, aby som nebola niekedy postavená pred nejakú Sofiinu voľbu. Som šťastná, že ma v manželovej rodine obklopujú ľudia, ktorí okrem lásky k hudbe pestujú aj zmysel pre stretávanie. Podnikáme spoločné výlety a je nám spolu veľmi dobre. Priznám sa, že bez pomoci manžela, ktorý je mojou pravou rukou vo všetkom, babiny, čiže manželovej mamy, a mojej mamy, by som toho veľa napísať nestihla. Máme dve „little monsters“ (malé príšerky), deväťročného Adama a dvaapolročného Tea, ktorí si vyžadujú stopercentnú pozornosť.