Maroš Schmidt rozpráva o vzrušujúcom období automobilového priemyslu, keď autá neboli len dopravnými prostriedkami, ale najmä sochami na kolesách.
Dizajnér Maroš Schmidt je známy najmä ako bádateľ po československej dizajnérskej scéne rokov minulých, no nezaprie v sebe vášeň pre transport dizajn, ktorý študoval.
A hoci pohrúžene opisuje domáce dizajnérske ikony Jindřicha Halabalu a Igora Didova, rebríček obľúbených diel s prehľadom vyhráva zahraničiar – Bugatti 57SC Atlantic z tridsiatych rokov minulého storočia.
Bugatti 57SC Atlantic
štyri kusy boli vyrobené od roku 1936 – 1938,
považuje sa za ikonu štýlu,funkcie a formy
max. rýchlosť 210 km/h,
jedno vlastní módna ikona Ralph Lauren od roku 1988, druhé vlastnil Dr. Peter Williamson do roku 2010, keď ho za takmer 40 miliónov dolárov kúpilo Mullin Automotive Museum v Oxnarde, Kalifornia
„Možno to bude vyzerať snobsky, napokon, dnes je to najdrahšie auto sveta, no podľa mňa je toto Bugatti aj najrevolučnejším autom zo všetkých,“ hovorí Schmidt. „Je expresívne tvarované, ale pritom nie je gýčové. Je proporčné, ale vždy dokáže prekvapiť. Je vyzývavé, a zároveň noblesne ušlachtilé. Odhaľujúc spoje duralumínovej karosérie na svojej centrálnej chrbtici a blatníkoch – dokonale vybodkovaný podpis stvoriteľa – zahaľuje celú svoju technickú krásu do luxusných večerných šiat, no jeho línie sú prekvapujúco logické a nadčasové,“ detailne opisuje svojho favorita.
Priznáva, že ho nikdy naživo nevidel, no ak by sa mu táto príležitosť aj naskytla, pristupoval by k nemu s veľkým rešpektom a napríklad šoférovať by sa ho neodvážil. Predsa len, na svete sú iba dva kusy. A sú naozaj veľmi drahé a vzácne.
Bugatti 57SC Atlantic.
Remeslo, umenie, dizajn
„V tom čase sa pri výrobe automobilov nezohľadňovalo také množstvo nariadení a rôznych obmedzení ako dnes. Autá sa vyrábali ako sochy. Ich tvorcovia sa viac sústredili na konštrukciu – aby bola jednoduchá, no mechanicky vyspelá – a obalená čo najzaujímavejším tvarom karosérie, aký sa dal s vtedajšími technológiami dosiahnuť. Karosári ako Battista Pinin Farina, Ugo Zagato alebo Giacinto Ghia, to boli svetové hviezdy,“ vysvetľuje Schmidt.Aby sme pochopili, čo za tou krásou je, musíme sa preniesť na začiatok minulého storočia, do automobilky, ktorú v roku 1909 vo vtedy nemeckom meste Molsheim (dnes francúzske mesto) založil rodený Talian Ettore Arco Isidoro Bugatti. Neskoršie medzivojnové obdobie bolo pre značku Bugatti obdobím úspechu a slávy.
Automobily exkluzívnej triedy sa robili v malých sériách pre autosalóny a privátnych, solventných klientov, niekedy vznikol iba jediný exemplár. „Bugatti tým jasne dával najavo, že nie sú žiadna manufaktúra, ale prémiová značka. Že automobil je v ich filozofii solitérny produkt. V tom čase bolo totiž karosárske remeslo úzko previazané s umením a nefalšovanou emóciou. Ettore Bugatti však vždy, dokonca aj pri naozaj luxusných kusoch, presadzoval praktické myslenie, praktickú krásu.“
Stal sa mu osudným
Slávne Bugatti 57SC Atlantic však nenavrhol zakladateľ rodinnej firmy Ettore, ale jeho syn Jean. „Mal vtedy iba niečo cez dvadsať rokov. Navrhol ho, nakreslil aj skonštruoval. Je to luxusné vozidlo typu kupé, má úžasný osemvalcový motor prepĺňaný kompresorom - na to obdobie veľmi výkonný, a zároveň aj veľmi komfortný automobil. No a ak sa rozprávame o estetickej kategórii – je to naozaj socha na kolesách, ktorú dokonale opisuje pojem mechanická krása,“ hovorí Schmidt.
Atlantic vychádzal z predošlého modelu – Bugatti 57. Jean Bugatti skonštruoval tri kusy a nemal v úmysle robiť ďalšie rovnaké, a tak pracoval na nasledovníkovi. To sa mu, žiaľ, stalo osudným. Pri skúšaní nového prototypu nešťastne zahynul. Neďaleko od dielní sa vraj snažil vyhnúť opitému cyklistovi a v rýchlosti narazil do stromu.
Postupne aj slávna rodinná firma upadala, ničila ju 2. svetová vojna aj ekonomická kríza. Neskôr opäť ožila. Od roku 1998 je súčasťou koncernu Volkswagen (Bugatti Veyron navrhol Slovák Jozef Kabáň). „Staré dobré Bugatti je dodnes zdrojom funkčnej estetiky v automobilovom priemysle. Stačí sa pozrieť napríklad na lúčové disky kolies, ktoré boli na type 35 (1924 – 1931). Po roku 2000 sa tieto disky kolies vďaka svojej jednoduchosti a praktickosti stali inšpiráciou pre automobilky Ford a Audi.“
