Český básnik Zbyněk Hejda (2. 2. 1930 - 16. 11. 2013) sa dostal k širšej čitateľskej verejnosti (alebo ešte lepšie ona k nemu) až ako šesťdesiatnik, po páde komunizmu v novembrovej revolúcii 1989.
Aj on patril k plejáde autorov, ktorí v normalizačnom období po augustovej okupácii Československa v šesťdesiatom ôsmom boli z oficiálnej literatúry veľmi rýchlo vymazaní. No na rozdiel od niektorých svojich generačných spolupútnikov sa nepozdával režimu ani v uvoľnenejších 60. rokoch.
Problémy mal už s debutovou zbierkou „Všechna slast“, keď do nej odmietol dopísať tri či štyri angažovanejšie básne a ignoroval výhrady, že jeho básnická tvorba je priveľmi pochmúrna, temná, zachytávajúca bolesť a úzkosť, trýzeň viny a hrôzu zo smrti.
Oáza v antikvariáte
„Nezaujímajú ma kategórie typu optimistická či pesimistická. Mne záleží na tom, aby som vyjadril to, čo sa mi zdá, že je autentické, čo zodpovedá môjmu videniu sveta,“ bola jeho odpoveď.
Kniha nakoniec vyšla v roku 1964. No jeho druhú zbierku Blízkosť smrti už vysádzanú nakoniec zošrotovali. Písal sa rok 1969 a obrodná Pražská jar sa definitívne skončila.
Znamenalo to, samozrejme, aj koniec všetkých literárnych periodík. Hejda bol úzko spojený s jedným z najvýznamnejších časopisov Tvár, do ktorého nastúpil v polovici šesťdesiatych rokov spolu s Václavom Havlom a Ivanom Wernischom.
„Bolo to pre mňa veľmi šťastné obdobie, vďaka pôsobeniu v redakcii som sa zblížil s mnohými osobnosťami, najmä s filozofmi a literárnymi kritikmi,“ spomínal. Veľké slovo tam mal hlavne Jiří Němec, dôležitý človek Hejdovho života.
Normalizační likvidátori nechali Zbyňka Hejdu ešte istý čas pracovať vo vydavateľstve Horizont, no po jeho zrušení sa básnik zamestnal v pražskom antikvariáte na Dláždenej ulici, ktorý sa stal vyhľadávanou intelektuálnou oázou a relatívne slobodným priestorom.
Častými hosťami tu boli popri ľuďoch z Tváre aj kritik Jan Lopatka, básnik a výtvarník Jiří Kolář („ten tam chodil každý štvrtok z legendárnych stretnutí v kaviarni Slavia“) či Andrej „Nikolaj“ Stankovič, ktorého Hejda považoval za najlepšieho českého básnika svojej generácie.
Hejdovu tvorbu mohli Česi spoznať až po novembri 89. FOTO - MAFRA
Samizdatový autor i editor
Keď však Hejda podpísal Chartu 77, s antikvariátom sa musel rozlúčiť a stal sa z neho domovník, no zároveň nastal čas jeho zvýšenej disidentskej aktivity. Hejda bol od roku 1979 členom výboru na obranu nespravodlivo stíhaných a v samizdatovom hnutí sa prejavoval nielen ako autor, ale aj ako redaktor a editor.
Stal sa členom redakčnej rady časopisu Stredná Európa, s Jiřím Němcom pripravil v osemdesiatom roku takzvané druhé „pražské číslo“ štvrťročníka pre politiku a kultúru Svedectvo, ktorý v Paríži vydával Pavel Tigrid, a edične pripravil viaceré samizdatové výbery, okrem iných poézie emigranta Ivana Blatného.
„Samizdat v Česku fungoval veľmi dobre. Pôvodný náklad ďalšími prepisovaniami rástol geometrickým radom,“ povedal v dávnejšom rozhovore pre SME. Sám vydal v samizdate spomínanú zošrotovanú zbierku Blízkosť smrti, ako aj Lady Felthamovú.
„Samizdat som považoval za úplne legitímny, vtedy by som považoval takmer za hanbu publikovať oficiálne, keď skoro nik z dobrých spisovateľov to nesmel.“
Po zmene režimu vydal ešte básnické zbierky Pobyt v sanatóriu a Valse mélancholique, do jeho literárneho diela však patria aj staršia próza Nikoho tam nestretnem, denníky Cesta k Cerekvi či preklady Emily Dickinsonovej, Georga Trakla a Gottfrieda Benna.
Hejda označovaný (napriek jeho spomínanému odmietaniu kategórií optimizmu a pesimizmu) za „originálny typ pesimistického lyrika“ je laureátom Ceny Jaroslava Seiferta, Ceny Toma Stopparda či Ceny Revolver Revue. Jeho výnimočné dielo nie je veľmi rozsiahle. Celý svoj tvorivý život uvážlivo písal každý verš a striedmo narábal s jazykom v pokornom vedomí toho, že všetko „do slov nevchází“.
