"Tak aké filmy to ideme pozerať?" Maďarský filmový kritik Győző Mátyás prišiel na festival do Štokholmu ako člen poroty FIPRESCI a o svoj program sa začal zaujímať až v taxíku cestou z letiska. Myslel si, že pol hodina mu bude stačiť, aby sa zorientoval, a aj sa zorientoval.
Názvy filmov mu nič nehovorili, chcel vedieť krajinu pôvodu a režiséra. Keď mu sprievodkyňa poroty zo zoznamu prečítala Honeymoon - Česko, Slovensko - Jan Hřebejk, zvolal: "Hřebejk! Toho mám veľmi rád. Takže jedného favorita už mám!"
FIPRESCI je medzinárodná organizácia filmových kritikov, ich cena sa na festivaloch odovzdáva preto, aby priniesla trochu iný pohľad na súťažné filmy a doplnila názor hlavnej poroty.
Najprv ju zaviedli v Cannes, Berlíne a Benátkach, ako štvrtý sa pripojil Štokholm, ktorý tento rok pozval okrem Győzőa Mátyása holandskú novinárku Nicole Santéovú a nás z denníka SME.
Pelíšky pre Afroameričanov a Hispáncov
Vyzeralo to tak, že Líbánky (to je pôvodný názov filmu Honeymoon) budú mať šance, pretože maďarský porotca sa hneď ukázal ako veľmi silná osobnosť. Je to vysokoškolský pedagóg, rád debatuje a teoretizuje, a keď sa mu nejaký film nepáčil, mal jednu formulku, pri ktorej bolo hneď jasné, že ho netreba presviedčať: "Zostal som neutrálny, emočne úplne vonku," povedal iba.
K Hřebejkovi sa, naopak, vracal často a rád, ešte pred tým, ako bolo jeho premietanie na programe. "Keď som učil na univerzite v San Franciscu, viedol som seminár o stredoeurópskom filme," hovorí.
"Najčastejšie som premietal Pelíšky, lebo tie fantasticky vystihli socializmus a socialistické myslenie, ktoré nás deformuje ešte toľko rokov po. V Česku, na Slovensku a najviac asi v Maďarsku. Boli by ste prekvapení, aký bol o tento seminár záujem, hoci musím spresniť, že medzi študentmi som mal najmä Afroameričanov a Hispáncov."
Mátyása zaujímalo, že Jan Hřebejk v poslednom čase trochu pozmenil estetiku aj atmosféru svojich filmov a že jeho najnovší film akoby formálne aj obsahovo završovali jeho trilógiu o svedomí a vine.
Začala sa Kawasakiho ružou a pokračovala Nevinnosťou. Líbánky sú obrazom svadobnej oslavy, ktorú naruší nepozvaný hosť - s pestovaným zmyslom pre drámu začne vyťahovať zabudnuté a tajné udalosti, až nevestu prepadnú úzkosť a strach z toho, koho si berie za muža.
Režisér, na ktorého nevie zabudnúť
Premietanie v Štokholme nebolo prvé, Líbánky mali premiéru na festivale v Karlových Varoch (tam získal Hřebejk cenu za najlepšiu réžiu) a už v lete boli v našich kinách. Štokholmský festival je však zvláštny tým, že cenu FIPRESCI neudeľuje v hlavnej súťaži, ale v sekcii Open Zone, ktorú definuje takto: "Toprežiséri v súčasnom filme".
Hřebejkov film tam uviedli popri Nebraske Alexandra Payna, upírskej lovestory Jima Jarmuscha Only Lovers Left Alive, tragikomickej Philomeny Stephena Frearsa, Zlatej palmy z Cannes Život Adele alebo víťazovi z Berlinale Pozícia dieťaťa.
V katalógu o ňom napísali, že je "ostrieľaným režisérom" a v kolónke krajina pôvodu bolo okrem Česka aj Slovensko. Jedným z dvoch hlavných producentov filmu je Slovák Michal Kollár.
Keď to zbadala holandská porotkyňa Nicole Santé, obrátila sa na nás s otázkou: "Neznervózňuje ťa to? Ja nie som veľká patriotka, a keby sme tu mali v súťaži aj holandský film, asi by som sa hanbila." Ona veľkou fanúšičkou Hřebejka nebola, pochybovala, či ho niekto u nich doma pozná, a keď sme sa jej pýtali, čo ju z našej (alebo aspoň česko-slovenskej) kinematografie nedávno ohúrilo, povedala: "Jan Švankmajer."
Na prestížnom festivale v Rotterdame videla pár filmov svetoznámeho surrealistu, nedávno hrali jeho Šílení aj Prežiť svoj život. Na oboch spolupracoval ako producent a kameraman Slovák Juraj Galvánek a vystupuje v nich niekoľko slovenských hercov, no rozdiel krajín Nicole nevnímala. Všímala si len režiséra, pretože s ním raz robila rozhovor. "Neviem na neho zabudnúť, neviem, či som niekedy stretla niekoho takého milého, zaujímavého a múdreho."
Na rozdiel od dosť radikálneho Győzőa Mátyása pôsobila holandská porotkyňa oveľa tichšie, ale mala zaujímavý vkus.
Na filmoch sa jej páčilo, keď sa provokačne blížili k extrémom, zabávala sa napríklad na kanadskom filme Gerontophilia, v ktorom režisér Bruce LaBruce (kedysi sa venoval, ako sám vraví, najmä experimentálnemu pornu) opisoval náklonnosť mladého chlapca k telám starých mužov.
Pri premietaní drámy Líbánky nepatrila medzi tých, čo pri ňom vzlykali (aj takí boli), z kina vyšla zamyslená a potichu.
Prečo nebol miláčik na zozname
Organizátori festivalu dali našej porote k dispozícii dve hodiny, aby sme určili víťaza. "Každý napíše zoznam piatich filmov a uvidíme, či sa na ňom zhodneme. Ak nie, budeme o každom diskutovať," navrhol Győző.
Napokon rozhodnutie o víťazovi netrvalo ani minútu, pretože všetci traja sme mali na prvom mieste Nebrasku Alexandra Payna.
Líbánky sa objavili na zozname Nicole. "Až ma bolelo, akú pitvu ľudskej duše som videla a pritom som nemala pocit, že by v ňom niekto niekoho súdil. Bol to štýlovo pozoruhodný a zároveň minimalistický psychologický triler. Mne sa to veľmi páčilo," vysvetľovala.
A čudovala sa, prečo sa miláčik Hřebejk nedostal na zoznam nášho maďarského kolegu. "Sklamal ma. Nielen tým, že som tento motív už veľakrát videl. Ale najmä tým, že všetko tajomstvo vyrozprával v monológu postáv namiesto toho, aby sa to pokúsil nejako obrazovo vyjadriť. Vždy je to na diskusiu, či je lepšie jedno, alebo druhé, monológ bol však v tomto prípade chybou," vravel prísne. "Zdá sa vám to pritvrdé? No dobre, nebolo to až také zlé. Zostal som však neutrálny."
