Na jar mali v českých kinách veľký úspech Babovresky a kritikov prinútili nejako to vysvetliť. Jedni si pomohli a divákov Zdeňka Trošku jednoducho stotožnili s fanúšikmi Miloša Zemana či strany ANO – ak vraj chceme porozumieť marazmu českej politickej scény, stačí zájsť na tento film.
Ďalší prišli s obhajobou ľudového zemitého humoru voči povýšeným snobom z Prahy, hoci bolo ťažko určiť, koho mali na mysli. Zaujímavý názor predstavil časopis Respekt: Babovresky oslovujú skupinu ľudí, ktorí majú pocit, že im po revolúcii ušiel vlak.
Súčasnosť aj dnešné filmy sú pre ne príliš hektické a nezrozumiteľné, zámerne spomalená vidiecka komédia im dáva najavo, že na nich niekto myslí.
Teraz títo ľudia na sociálnych sieťach zistili, že ich je veľa, získali sebavedomie a mohli sa prihlásiť bez hanby. Aj štvrtý diel Kameňáku („od tvorcov Babovreskov!“) je prípad pre sociológa.
Toto nie je manifest
Najhoršia vec na ňom nie je rasizmus. Chápeme, že politická nekorektnosť je korením humoru, rozumieme, prečo sa väčšina zábavy krúti okolo Rómov, Židov, Vietnamcov, vyholených pohlaví a olomouckých tvarôžkov v truhle počas pohrebu.
Dokážeme stráviť dej kompletne posplietaný z nesúvislých anekdot. To, že autori nemajú nič z vlastnej hlavy, za to sme im vlastne vďační. Prežijeme zbytočne zdvojené pointy (Toto má byť vtip!), fakt, že historky z Kameňáku nie sú niečo živé, čo sa šíri spontánne vo verejnosti, ale kastrované, umŕtvené vyšľachtené anekdoty z časopisu.
Znesieme i komunálnu satiru, kritiku korupcie a ďalšie bezzubé pokusy evokovať súčasnosť: do mestečka Kameňákov už zavítal internet.
Zdeněk Troška bol prípadom, keď komédie pre dôchodcov pripravuje dôchodca a jeho Babovresky boli aj v istom zmysle autentickým gestom natruc pražským kritikom.
Vek autorov najnovšieho Kameňáku (slovenský televízny režisér Ján Novák a scenárista Marcel Bystroň nemajú ani päťdesiat) naznačuje, že ide len o peniaze.
Toto nie je manifest, ale iba prefabrikát. Nedajme sa pomýliť, na cieľovú vzorku funguje výborne. Oranžové farby tváre ako z televízie roku 1992 majú zámer vzbudiť nostalgiu. No ani toto ešte nie je najhoršie.
Skoro ako normalizačná groteska
Už Troškove Babovresky pritakali názoru, že v socializme sa žilo lepšie a svoj úspech založili práve na tom. Novinka to v narážke na „lásku a pravdu“ (tu odroda marihuany) vystupňuje do obludných rozmerov.
Zvrátená konštrukcia, že obyčajný český človek trpí vývojom po revolúcii, ktorú spískali sfetovaní disidenti a intelelektuáli, je na rovnakej úrovni ako normalizačná groteska Hroch, ktorá mala poprekrúcať udalosti Pražskej jari.
Rozdiel je len v jednom: vtedy bola objednávka politická, dnes tu máme objednávku publika.
